Dlouhý Velký pátek

48 hodín zo života londýnskeho gangstra na samotnom vrchole potravinového reťazca metropolitného podsvetia, ktorému sa v jedinom momente začne jeho organizácia rozpadať pred očami ako vetchý domček z kariet. Ak sa dá o nejakom filme z 80.-tych rokov povedať, že pochádza skutočne "zo starej školy", je to práve The Long Good Friday. Film, ktorý má okázalú funkčnú dejovú výstavbu a dramatický oblúk, a stojí viac na výborne napísaných dialógoch, než neutíchajúcej akcii a brutalite - a verte mi, že dobre napísaný dialóg medzi rozzúreným Bobom Hoskinsom, ktorý sa ocitá na okraji priepasti a ikonickým predstaviteľom (bez)charakterných gangstrov Eddiem Constantinom je zážitok. To však neznamená, že sa bezprostredné násilie nedostaví - je držané pod povrchom a doslova prepuká v momentoch, keď sa postavy ocitajú na hrane. Gradovanie a vyhrocovanie na seba nadväzujúcich scén a udalostí vôbec nie je samoúčelné a na efekt, ale naopak, drží sa logiky scenára a je uveriteľné rovnakou mierou, ako vnútorná premena ústredného antihrdinu Harolda Shanda. Keď pominieme strhujúceho výkonu Boba Hoskinsa, jeho postava pôsobí dojmom premyslenej psychológie človeka, ktorý sa vo chvíli, keď zažíva vrchol musí odrazu vyrovnať s pohľadom na koniec všetkého, čo tak vytrvalo budoval. Hoskins exceluje hneď v niekoľkých scénach ale najviac v samotnom závere, keď predvádza na zadnom sedadle auta absolútny herecký koncert len prostredníctvom mimiky tváre a emócií, ktoré jasne vyžaruje. Samozrejme, ani Helen Mirren a Eddie Constantine sa nenechajú zahanbiť, a mladé ucho Pierce Brosnan v malej roli je i napriek tomu, že vo filme neprehovorí ani slovo, neprehliadnuteľný. The Long Good Friday je tiež príznačný tým, že neudáva čiernobiely pohľad, nesúdi a nevidí nijaký rozdiel medzi rodinou, priateľmi, podsvetím, skorumpovanou políciou, úradmi a zahraničnou mafiou. V jeho podaní tvoria pevne previazanú infraštruktúru nadradenej organizácie, ktorej ruka siahá tak ďaleko, ako jej teritórium. Viem, že fráza "atmosféra hustá tak, že by sa dala krájať" je klišé z najväčších, ale jej aplikovanie práve na tento film je výstižnejšie než kdekoľvek inde. Chyba by bola opomenúť aj poslednú, a to technickú stránku. Kamera Phila Meheuxa (má na konte aj pravovernú bondovku s Brosnanom GoldenEye a tiež Casino Royale) je po väčšinu času "len" na absolútne špičkovej úrovni čo do kvality a reálnosti zobrazenia. Hlavne jeden moment, a to sekvencia na jatkách však dokazuje, že je Meheux skutočne profesionál - nič iné sa snáď na zábery z perspektívy zavesených vypočúvaných nešťastníkov povedať ani nedá. No a potom samozrejme už spomínaný záver, ale aj počas celého filmu je mnoho okamihov, kedy sa kameramanský kumšt preukazuje zaujímavým využitím pohľadu či prácou so snímaním scény, nech už je to s dôrazom na detail, celok alebo pozadie. Záverom musím zložiť poklonu aj hudbe Francisa Monkmana - hlavná téma z OST opäť poputuje rovno do denníčka. Vybrúsená a, ako je tu viac ráz spomínané, nijak neprikrášlená gangsterka so skvelým obsadením, príbehom, obrazom a zvukom, a zdrvujúcim finále. Navyše náznaky v príbehu, nestrannosť vo vzťahu k mafii a jej zobrazenie zadávajú aj na kontemplatívne podnety. A je tu okrajovo prítomná aj queer tematika. 95% Scenár filmu. (05.08.2014) (menej) (viac)