Kolaps

Už teda konkrétne i jedna Občianska vojna, kedysi na území Spojených štátov amerických prebiehala, resp. v druhej polovici XIX. storočia, pričom tentokrát sa bude h i s t ó r i a, bohužiaľ, zase znovu opakovať, ale v úplne inom kontexte a nasadení [pomocou oveľa sofistikovanejších zbraňových prostriedkov, než tomu bolo povedzme zrovna predtým: 1861-1865], a predsa stále v tom istom ponímaní, nakoľko po vskutku naprosto turbulentných udalostiach na politickom poli, nastávalo akési déjà vu v tom zmysle, že sa tým pádom naprieč akurátne prebiehajúcim XXI. storočím, akosi priamo vytvorili - dva znepriatelené tábory, na ktoré sa bude odteraz nazerať iba prostredníctvom optiky fotožurnalistiky, totiž lepšie povedané skrz-naskrz týchto postáv v života ohrozujúcich situáciách, ktoré s fotoaparátmi v rukách, zaznamenávali jednotlivé, vojnovo-konfliktné udalosti počas cesty [v tomto prípade ako v nejakom road movie] do Washingtonu D.C., kde napokon konečne došlo ku očakávanému bodu zlomu; pritom po absolvovaní tejto mimoriadne vyčerpávajúcej trasy - mám ako človek a divák v jednej osobe - naozaj pomerne dosť zmiešané pocity, pretože skrátka tento »vriaci kotol« neustále kypí i v skutočných podmienkach; je len otázkou času, keď k tomu kľudne môže dôjsť aj v reálnych reáliách, alebo univerzálny režisér len disponuje v rámci svojej tvorby akousi bujarou fantáziou? → začínam byť čoraz viacej znepokojeným, lebo nielen U S A ako celok - k tomu súčasne pomaly i speje, a tak sa teraz pre malú istotu radšej opýtam: „kam sme to vlastne ako ľ u d s t v o, medzičasom dospeli a vyspeli, keď sa stále medzi sebou vraždíme azda už úplne odjakživa?,” ← asi toľko z mojej osobnej strany na samý začiatok. • Čo sa ešte týkalo spracovania vyššie uvedenej problematiky, tak pôvodom britský autor v podaní Alexa Garlanda; ktorý vzápätí vytvoril akési pozoruhodné «audiovizuálne dielo» vo vyváženom balanse obsahu & formy; jednak mal zaujímavo napísané repliky pre tieto zainteresované postavy, keď dokonca jedna z nich prešla i akousi cynickou premenou, a vôbec toto skromné obsadenie sa nevyznačovalo ani hollywoodskymi hviezdami; to znamená, že vtedy som sa mohol s nimi lepšie identifikovať; proste nastalo určité, a k tomu i civilnejšie poňaté herectvo, v ktorom bola "najznámejšou" len predstaviteľka Lee Smithovej v podaní Kirsten Dunstovej, ktorá zrejme predviedla i jeden zo svojich najlepších hereckých prejavov kariéry, ale zároveň jej v jednej sekvencii zručne sekundoval i Jesse Plemons ["dvojník" Matta Damona], ktorý patrí vedľa nej do reálneho manželského zväzku; ale tentoraz to malo celkom opačné zafarbenie, ako si asi myslíte; a jednak som si tiež pripadal, ako by som sa nachádzal i v akomsi bode epicentra, tak bola samotná vizualizácia príbehu strhujúcou, kedy všade navôkol mňa iba lietali samé smrtonosné projektily; ďalej, dynamický zvuk to ustavične len podporoval, a to ani nehovoriac o kvalitnej montáži, ktorá spojila všetky obrazové p u z z l e dohromady; a uprostred diania rovnako stáli i postavy, automaticky hneď pripravené stlačiť spúšť...fotoaparátov = atypický filmový zážitok; ako by sa dianie vo vojnovom Vietname - podstatne neskoršie premiestnilo i do amerického prostredia s dokumentárnym nádychom v podobe dokumentovania príslušných príhod cez opticko-mechanické zariadenia s navrch bystrým zrakom, ktorý je teoreticky i prakticky ochotný zaznamenávať nie moc lichotivé obrazy so surovým vyznením → bez akejkoľvek cenzúry! • Sú predchádzajúce slová varovným signálom, a či len trebárs hudbou budúcnosti? (01.06.2024) (menej) (viac)