classic

„Keď zrazu všetko stratia, ľudia ukážu svoju pravú tvár.” • Štyri postavy sa náhle ocitli zaseknuté i v akomsi nemeckom výťahu v akejsi výškovej budove, ale už si akosi vôbec nepamätám, na akom poschodí ostali sprvoti visieť, medzi ktorými sa mimochodom tiež nachádzali i akýsi »dvaja kohúti, neustále sa bijúci i o jednu naprosto peknú sliepočku,« pričom poslednú postavu by som vskutku asi ďalej charakterizoval, ako nejakú, povedzme - mlčiacu rybu v akváriu, ktorá používala i špeciálne vyvinuté, [pod]vodné cestičky v tom zmysle, ako priam čo najideálnejšie vyviaznuť zo zamotanej situácie; skrátka, každá z nich mala špinu za nechtami, s čím som sa totiž postupne zoznamoval, a to teda najmä počas toho, ako sa vlastne tieto jednotlivé c h a r a k t e r y správali v uzavretom a stiesnenom priestore, keď pod nimi sa nachádzala hlboká, výťahová šachta, do ktorej by nikto z nich určite nechcel spadnúť, a zase hneď nad ich hlavami viseli oceľové laná, ktorých v podstate držal práve tento transportný dopravný prostriedok pri živote, kedy by si nejeden [divák] minimálne následne pomyslel: však sa nejako vyšplhaj po tom lane, ako dajme tomu nejaký šikovný akrobat, a zavolaj pomoc! • Strašne ma iritovalo, že nemeckí predstavitelia prednášali svoje dialógové repliky v anglickom jazyku, čo malo podľa mňa i obzvlášť rušivý charakter, kvôli ktorému som automaticky strhol jednu hviezdičku smerom nadol, v opačnom prípade sa azda nemecký režisér postaral [a pokúsil sa] o vytvorenie klaustrofobickej atmosféry, s vynikajúcim imidžom [s podhľadmi a nadhľadmi], a neskoršie rovnako i v samotnej nadväznosti na kvalitnú montáž, a čo si v jednej spoločnej línii zväčša udržiavalo úplne nadštandardnú úroveň; scenár a herecké výkony, zase pochádzali zo stojatých vôd, z ktorých sa im nikdy nepodarilo dostať do tečúcich riek → ba ani takému Schimanskimu sa to príliš nevydarilo, ktorý sa začal pomaličky prehrávať, ako aj ostatní cestujúci - Marion, Pit a Gössmann; za to ale minimalistickú scénu dokázali vyťažiť na maximum s nervydrásajúcim vyvrcholením. ← katastrofický titul v origináli, ako Abwärts [v správnom preklade: Nadol]; zvyčajne smeroval iba kamsi dole, alebo si skúste teraz predstaviť sa ocitnúť v ich nezávideniahodnej pozícii, keď sa výťah nezadržateľnou rýchlosťou [z]rútil rovno do priepasti! • Bŕ, začínam mať naozaj silné zimomriavky, a ešte našťastie, že bývam na prízemí rodinného domu, lebo sa dostavilo podobné znepokojenie, ako keď sa kúpajúci báli vkročiť do mora, že na nich niekde číha krvilačný žralok,  à la Č e ľ u s t e → takmer podobný efekt i v tomto prípade so sociálnym podtónom, ako bonusom extra naviac v rámci celkovej štylizácie. • Miestami ozajstne veľmi silný zážitok!

„Zajtra, uvidíte svoje hriechy, vy hriešnici. Prichádza pohroma a bude to strašný trest! Ja vás pred ňou zachránim a požehnám svojej žene. Tu prenasledujú, mučia a zabíjajú toho, kto ich zachráni!” • „Ty brďo,” vskutku som práve okoštoval veľmi silnú, taliansku kávu, kde sa v podstate i tento skutočný príbeh kedysi dávnejšie kompletne odohrával; autorom ale bol pôvodom neustále a večne konfliktný Holanďan - Paul Verhoeven; ústrednou aktérkou zase belgicko-francúzska predstaviteľka - Virginie Efirová = epochálne mystický epos s titulnou protagonistkou v podobe Benedetty [Carliniovej]; naprosto reálne žijúcej v 17. storočí a pôsobiacej v akomsi kláštore v talianskej Pescii, ako povedzme akási »kontroverzná mníška,« s nasledovne i akýmisi lesbickými sklonmi ohľadom čochvíľa prichádzajúcej novicky Bartoloméy, čo skrátka nemohlo ostať nepovšimnuté medzi cirkevnými hodnostármi z Florencie, akurátne naplno zasiahnutou morovou epidémiou, a tak azda na každej jednej strane číhala nielen všadeprítomná Zubatá s kosou, ale súčasne sa pomaličky taktiež vytvárala i nekontrolovateľná spleť intrigových situácií, nakoľko sa hlavná postava akosi postupne p r e v t e ľ o v a l a do podoby Ježiša Krista [skrz ktorého vzápätí "prehovárala" i k ďalším postavám]; predtým totiž trocha častejšie absolvovala nočné mory so samotnou nadväznosťou na šialené výbuchy záchvatov v spojitosti s vidinami a stigmatmi, pričom všetky tieto pomenované aspekty mali svoj konkrétne vyčlenený význam, prečo vlastne nahradila doterajšiu „Matku predstavenú”, „abatišu” a „opátku” v jednom a tom istom ponímaní - Felicitu [Charlottu Ramplingovú]; skrátka, vari odteraz radšej ani teda nijako extra zvlášť neočakávajte akúsi komediálnu obdobu - Sestry v akcii - od takejto varianty mal titul naozaj svetelné roky ďaleko; skoršie malo toto spracovanie oveľa bližšie ku klasickej Johanke z Arku v priamej kombinácii s "bergmanovským" presahom,  à la → SIEDMA PEČAŤ; odkiaľ tvorca doslova odčerpal inšpiráciu; vo vykradnutej scéne so «[samo]bičovaním hriešnikov,» som si ihneď spomenul i na autorov obľúbený počin! • Zároveň dané dielo obsahovalo i nahotu, masturbáciu pomocou sošky Panny Márie a lesbický sex dvoch mimoriadne atraktívnych, nazvime i c h, ako protagonistiek, keďže i Bartoloméa v podaní gréckej herečky belgického pôvodu - Daphné Patakiovej - zručne sekundovala svojej vyššie uvedenej "Múze," no rovnako tiež schytala i niekoľko tvrdých rán zo strany o s u d u ← jednoducho povedané, autor znovu neostal svojej povesti absolútne nič dlžným; podľa mňa možnože dokonca vytvoril na staré kolená i svoje „opus magnum,” lebo z neho neustále sršala samá profesionalita → predošlé skúsenosti na poli kinematografie sa totižto plne zúročili.

„Pred 80 000 rokmi sa začal úsvit ľudstva. Už praveký človek vedel, ako si uchovať oheň, ktorý mu príroda ponúkala v podobe bleskov alebo sopečných erupcií. Nevedel však, ako ho zapáliť. O oheň, ktorý je pre nás taký bežný, sa viedli neľútostné boje. V týchto drsných časoch oheň zabezpečoval prežitie nášho druhu. Chránil človeka pred chladom doby ľadovej, odháňal divé zvieratá, pieklo sa na ňom mäso. Okolo jeho blahodarnej sily sa zhromažďovali zástupy. Kto mal oheň, mal život.” • Prehistorický, a k tomu vskutku zároveň i pomerne dosť vyladený, expresívny titul, odohrávajúci sa v období p r a v e k u, kedy zase ústredný prím predstavovali teda najmä akýsi prehistorickí ľudia z nasledovných čeľadí: neandertálskych, sapiensových či erectusových atď, ktorí boli v podstate akýmisi našimi priamymi predkami, z ktorých sme sa následne vyvinuli i M Y, ako povedzme súčasné, »ľudské pokolenie,« ktoré by dokonca normálne akosi neustále potrebovalo i akési poriadne [vy]školenie ohľadom práve toho, ako sa vlastne čo najviac spratať do kože... • V tomto prípade sa totižto najskoršie jednalo len o koprodukčný projekt od francúzskeho vrchného autora v podobe J-J Annauda s ústrednými americkými predstaviteľmi v hlavných úlohách v podobách Everetta McGilla a Rona Perlmana [(pre)čo trebárs takí Francúzi nemali záujem?]; hm..., už asi konečne tuším správnu odpoveď na vlastnú položenú otázku, lebo sa skrátka nechceli až takto «sakramentsky zhovadiť,» inými slovami rovnako zdôraznené i v tom zmysle: „proste nechceli na seba nanášať azda tony makeupu a po[s]tupné vrstvenie nánosov masiek; ďalej, nosenie naprosto ošarpaných kostýmov a vydávanie zvláštnych, zvukomalebných citoslovcií; vrátane neustálych konfrontácií naproti samým nebezpečenstvám nielen zo strán šabľozubých tigrov, mamutov, a mimoriadne nasrdených vlkov, ale zajedno taktiež čelili i brutálnym kanibalom, a ďalším rivalským kmeňom, ktorým išlo furt o to isté, a to som konkrétne medzičasom popisoval už predsa i o pár riadkov vyššie,” čiže tým pádom nastávala Ohňová vojna, ako by sa dal mimochodom takisto preložiť i tento pôvodný názov do slovenčiny [v češtine ako: Ohnivá válka]; realisticky zachytená a spracovaná, pradávna epocha so surovým kontextom v rámci celku, a tak sa variže celkovo jedná i o ojedinelý prípad v dejinách kinematografie, ktorý by si dal až takto extra záležať na tom, aby jeho vyznenie napokon neskĺzlo do akejsi [SEBA]paródie, podobne ako i zrovna nadchádzajúci titul v podobe -  10 000 pred Kristom, čo sa tentoraz našťastie vôbec nestalo, ba úplne naopak: vezmite si napríklad, že v tomto titule neboli žiadne titulky k priamej dispozícii, vtedy hudobný doprovod veľmi vkusne dolaďoval atmosféru plnú naturalistických obrazov v samotnej nadväznosti na pozoruhodnú výpravu so »sympatickými postavami,« ktoré ma dôkladne oboznámili s tým, ako totiž prišli na to, ako vytvoriť oheň v ich vlastnej réžii, čo bola najskôr len akási tŕnistá cesta, plná všelijakých životných peripetií. ← treba si z toho vzápätí zobrať i nejaké ponaučenie, keďže ani im nič samé z neba nespadlo, ak aspoňže nepočítam hromy a blesky; → no ešte to celkom nestačilo...; potrebovali sa naučiť, ako nad ohňom čo najideálnejšie vyspieť, t.j. vedieť ho sami vytvoriť.

„Keď vychovávateľky odišli, masturbovali sme o stošesť,” pričom zase pre zmenu, keď zrovna skončil i tento pomerne dosť »žánrový titul,« tak som si vskutku akosi poriadne vydýchol, že to mám vlastne už konečne celé za sebou, pritom na druhej strane bola ústredná zápletka rozohraná ešte naozaj zaujímavým spôsobom, ale nadchádzajúci kolotoč roztržitých [rozumej: scenáristických] situácií, ma napokon primäl k tomu, aby som začal postupne znižovať výsledný kredit tohto titulu, ktorý sa zastavil, kdesi v zlatom strede, kedy si rozhodne myslím, že pôvodné ambície nielen zo strany hereckého hviezdneho ansámblu, boli určite hodne vysokými, no musím zároveň skonštatovať i to, že tentoraz za to vôbec nemohli - ústrední predstavitelia - Belmondo & Deneuveová, ktorí sa mimochodom snažili, čo im v podstate sily stačili; ale najskôr len francúzsky autor v podobe - Françoisa Truffauta, ktorý si toho «filmového závažia» očividne zobral na plecia predsa trocha viac, ako bol schopným uniesť; namiesto čoho následne svoje kinematografické dielo postupne rozkúskoval i na viacero žánrov v podobách: drámy, romantiky a thrilleru atď, kde sa zrejme ani nevedel poriadne rozhodnúť, čomu by mal venovať väčší priestor, a tak zvyčajne len skákal od jedného do druhého, aby si divák pripadal, ako povedzme i nejaký somár! • Na chvíľku sa azda rád povenujem i tomuto pôsobivému názvu - Siréna z Mississipi, kde má byť teda po správnosti uvedené iba jedno koncové "p", nakoľko to druhé slovo za predložkou - predstavovalo akúsi loď, ktorá sa neplavila po klasickej, a k tomu i najdlhšej americkej rieke MISSISSIPPI, ale najskôr len doplávala na ostrov Reunion [ležiaci východne od ostrova Madagaskar; v Afrike], kam sa vylodila akási „bájna bytosť”, označená v prvom slovnom pomenovaní, ako s i r é n a [označenie z gréckej mytológie], aby mimoriadne vábila v tomto prípade sprvoti obzvlášť naivného protagonistu - akéhosi tabakového priemyselníka - Louisa Mahého v podaní J-P Belmonda, ktorého naprosto pomaličky privádzala do akéhosi šialenstva spojeného so záhubou; ale o tom, až niekedy potom, keď to situácia znovu povolí. ← nie je si ťažké domyslieť, že Julie Rousselová/Marion Verganová je dvojrola, ako stvorená pre túto ľadovú princeznú,  à la „francúzska Grace Kellyová” → Catherine Deneuvová, ktorá svojej [nad]štandardnej povesti neostala absolútne nič dlžnou, skôr práve celkom naopak; dostatočne si užijete jej chladného pôvabu, ktorého mala na rozdávanie. • Spoznali sa cez "inzerát", keď ešte nejestvovali dnešné [a]sociálne siete; vykali si a tykali si; predtým sa najprv zosobášili; neskoršie sa jednému z nich i dočista účet na bielo vybielil; vtedy sa cítil, ako vriacou vodou obarený; odišiel z tohto miesta na iné miesto; znovu ju stretáva; chce sa pomstiť; čo nastane v tom okamihu, keď zrazu príde na lámanie chleba; dokáže to? • Ja byť na jeho mieste, tak...  PS : Od autora som doposiaľ zhliadol všetkých jeho 21 celovečerných a dlhometrážnych titulov; okrem toho poviedkového [spoločne až 5 režisérov] a spolurežírovaného [s Claudeom de Givrayom] ; čiže by sa dalo teraz podotknúť, že tým pádom som i úspešne skompletizoval autorovu tvorbu; inými slovami rovnako povedané: parádne som si rozšíril svoje filmové obzory, resp. zložil som skúšku. → na čo mi chýbal iba jeden počin, a o pár riadkov vyššie rozobraný...

Už teda konkrétne i jedna Občianska vojna, kedysi na území Spojených štátov amerických prebiehala, resp. v druhej polovici XIX. storočia, pričom tentokrát sa bude h i s t ó r i a, bohužiaľ, zase znovu opakovať, ale v úplne inom kontexte a nasadení [pomocou oveľa sofistikovanejších zbraňových prostriedkov, než tomu bolo povedzme zrovna predtým: 1861-1865], a predsa stále v tom istom ponímaní, nakoľko po vskutku naprosto turbulentných udalostiach na politickom poli, nastávalo akési déjà vu v tom zmysle, že sa tým pádom naprieč akurátne prebiehajúcim XXI. storočím, akosi priamo vytvorili - dva znepriatelené tábory, na ktoré sa bude odteraz nazerať iba prostredníctvom optiky fotožurnalistiky, totiž lepšie povedané skrz-naskrz týchto postáv v života ohrozujúcich situáciách, ktoré s fotoaparátmi v rukách, zaznamenávali jednotlivé, vojnovo-konfliktné udalosti počas cesty [v tomto prípade ako v nejakom road movie] do Washingtonu D.C., kde napokon konečne došlo ku očakávanému bodu zlomu; pritom po absolvovaní tejto mimoriadne vyčerpávajúcej trasy - mám ako človek a divák v jednej osobe - naozaj pomerne dosť zmiešané pocity, pretože skrátka tento »vriaci kotol« neustále kypí i v skutočných podmienkach; je len otázkou času, keď k tomu kľudne môže dôjsť aj v reálnych reáliách, alebo univerzálny režisér len disponuje v rámci svojej tvorby akousi bujarou fantáziou? → začínam byť čoraz viacej znepokojeným, lebo nielen U S A ako celok - k tomu súčasne pomaly i speje, a tak sa teraz pre malú istotu radšej opýtam: „kam sme to vlastne ako ľ u d s t v o, medzičasom dospeli a vyspeli, keď sa stále medzi sebou vraždíme azda už úplne odjakživa?,” ← asi toľko z mojej osobnej strany na samý začiatok. • Čo sa ešte týkalo spracovania vyššie uvedenej problematiky, tak pôvodom britský autor v podaní Alexa Garlanda; ktorý vzápätí vytvoril akési pozoruhodné «audiovizuálne dielo» vo vyváženom balanse obsahu & formy; jednak mal zaujímavo napísané repliky pre tieto zainteresované postavy, keď dokonca jedna z nich prešla i akousi cynickou premenou, a vôbec toto skromné obsadenie sa nevyznačovalo ani hollywoodskymi hviezdami; to znamená, že vtedy som sa mohol s nimi lepšie identifikovať; proste nastalo určité, a k tomu i civilnejšie poňaté herectvo, v ktorom bola "najznámejšou" len predstaviteľka Lee Smithovej v podaní Kirsten Dunstovej, ktorá zrejme predviedla i jeden zo svojich najlepších hereckých prejavov kariéry, ale zároveň jej v jednej sekvencii zručne sekundoval i Jesse Plemons ["dvojník" Matta Damona], ktorý patrí vedľa nej do reálneho manželského zväzku; ale tentoraz to malo celkom opačné zafarbenie, ako si asi myslíte; a jednak som si tiež pripadal, ako by som sa nachádzal i v akomsi bode epicentra, tak bola samotná vizualizácia príbehu strhujúcou, kedy všade navôkol mňa iba lietali samé smrtonosné projektily; ďalej, dynamický zvuk to ustavične len podporoval, a to ani nehovoriac o kvalitnej montáži, ktorá spojila všetky obrazové p u z z l e dohromady; a uprostred diania rovnako stáli i postavy, automaticky hneď pripravené stlačiť spúšť...fotoaparátov = atypický filmový zážitok; ako by sa dianie vo vojnovom Vietname - podstatne neskoršie premiestnilo i do amerického prostredia s dokumentárnym nádychom v podobe dokumentovania príslušných príhod cez opticko-mechanické zariadenia s navrch bystrým zrakom, ktorý je teoreticky i prakticky ochotný zaznamenávať nie moc lichotivé obrazy so surovým vyznením → bez akejkoľvek cenzúry! • Sú predchádzajúce slová varovným signálom, a či len trebárs hudbou budúcnosti?

Spletitý príbeh o atypickom mileneckom vzťahu medzi neplnoletou francúzskou študentkou a plnoletým bohatým čínskym mužom na pozadí daždivého vietnamského prostredia v roku 1929, čo podľa mňa minimálne aspoň vo filmovej reči zaváňalo i akousi pedofíliou, ak by som mal byť teda následne i naprosto pravdovravným [zatiaľ čo v reálnej podobe našťastie nie!], pričom napokon to zase ani nijako extra zvlášť nepredstavovalo hocaký rušivý element, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale skôr niečo úplne odlišného, čo by som vskutku asi charakterizoval, ako povedzme nedostatočná štruktúrna línia zachytenia daného príbehu, na ktorú sa postupne nabaľovali dráždivé, a k tomu zároveň i pomerne dosť explicitné sexuálne scény, ktoré v podstate ani nikam poriadne nesmerovali, len vypĺňali daný čas a priestor, a to isté platilo aj o vývoji ústredných protagonistov v zložení muža a ženy bez tohto konkrétneho dodatku, aby som vôbec tušil, ako sa vlastne pomenovávali; a mimochodom si myslím, že celkovo neboli príliš vhodne obsadenými vo formáte ich hereckých predstaviteľov, ktorí väčšinu času iba živočíšne a náruživo sexovali, alebo miestami filozoficky debatovali ohľadom ich [anti]budúcnosti a ďalších náležitostí sa s tým azda automaticky spájajúcimi, keď okrem toho mi už tento erotický titul nemal čo zaujímavého ponúknuť, čo by som si nakoniec predsa trocha viacej vryl do svojej pamäte. • Francúzsky autor: Jean-Jacques Annaud, sa z časti tiež inšpiroval i [polo]autobiografickým románom francúzskej spisovateľky - Marguerite Durasovej, ktorá mala vyčlenený priestor i v tomto titule v úlohe »hlavnej rozprávačky« v podaní ďalšej významnej Francúzky - Jeanne Moreauovej, ktorá dôkladne popisovala jednotlivé udalosti práve tak, ako zrejme uznala za vhodné; netuším vlastne koľko prichádzajúcich a odchádzajúcich situácií bolo autentických, čo mi je totálne jedno, keďže samotné režisérske uchopenie väčšinou pôsobilo len akosi nemastne-neslane; kedy sa tentoraz neviem poriadne rozhodnúť v tom zmysle, že čo viac fascinovalo režiséra: a to buď interiérové pasáže s neustálymi vyvrcholeniami v rámci všetkých pohlavných stykov vyššie pomenovaných postáv, alebo skrátka exteriérové zábery Vietnamu, ako takého, bohatého i na prírodné úkazy, a tak si mal dopredu určiť, čo malo väčší potenciál, lebo takto je to taký nesúrodý mix všetkého. • Naopak, čo by som aspoň pochválil, je Yaredov vnímavý hudobný doprovod a akustickú výbavu, ktoré dopĺňali príslušnú atmosféru, ktorá mala ešte zo začiatku i potrebný šmrnc, no neskoršie začala už pomaličky vyprchávať. • A to ani nehovoriac o tom, že toľko scén vyšlo len do stratena; čiže radšej pre istotu skôr siahnite po rovnomennom knižnom titule, ako zrovna po tomto nedopečenom koláči...? PS : Oveľa podnetnejšie spracovanie na podobnú tému, by som určite skoršie odporúčal napríklad túto klasickú Lolitu, ktorá rozhodne [za]ťala do živého.

„Naše mestečko má 14 000 duší, o niečo menej problémov, tri fabriky a kameňolom; okrem toho starý most kamenný, mladší železný, nemocnicu a dva cintoríny,” → T R N A V A; kedy slovenský režisér a scenárista - Peter Solan, ktorý sa mimochodom narodil práve vtedy, keď zase ja oslavujem meniny; vytvoril vskutku naprosto pozoruhodný, poviedkový titul, rozdelený na tieto 3 kompaktné diely → I. poviedka s podtitulom Ž A L O B C A : zaoberajúcou sa o prokurátorovi - trubkárovi - muzikantovi v jednej osobe, Vladovi Žoldošovi, ktorý momentálne riešil i akýsi vnútorný vzťah s učiteľkou - speváčkou, Barborkou "Babetkou" Vernerovou; keď sa počas jednej scény dokonca prechádzal s kočiarom aj predseda Rajčáni v podaní pána Ladislava Chudíka na futbalovom štadióne, kde som si jednak vlastne i koľkokrát taký futbal tiež zahral, pokým som ešte mohol, pretože asi necelých 200-300 m vzdušnou čiarou od tohto miesta, jednak i pochádzam; áno, totižto som rodákom priamo z Trenčína, kde sa nakrúcala i značná časť Tváre v okne, a preto ma postupne ovievali aj akési »nostalgické časy,« akonáhle som spoznával známe lokácie. ZNÁMKA : 3* • II. poviedka s podtitulom O B H A J C A : pre zmenu pojednávala o niekdajšom (?) advokátovi, no teraz azda najmä i o akomsi pacientovi - pánovi Sadloňovi; situovanej do nemocničného prostredia trenčianskeho špitálu, a to teda i so samými, bielymi plášťami, ako bonus extra naviac, a kde sa medziiným i váš milý recenzent, o viac, ako dve dekády neskoršie narodí; so známymi tvárami, akými páni Kvietik s Mistríkom určite sú, pričom predstaviteľ pacienta - Zdeněk Štěpánek, ktorý rozprával spisovnou slovenčinou a rovnako tiež disponoval i akousi človečinou, si vybudoval pevné puto s jedným z nich. ZNÁMKA : 4*. • III. poviedka s podtitulom S U D C A : venujúcej sa nielen akémusi «rozvodovému sudcovi,» ale zároveň aj mladému, manželskému páru, ktorý by mal akože rozviesť; alebo každé ráno sa znovu Boženky zase opýta: „Čo sme dneska vyfasovali?” → akoby sa skrátka tomuto protagonistovi - Bednářovi; jeho stereotypný spôsob života, vzápätí v opakujúcej sa slučke odohrával, tak som mal z toho zvláštny pocit v tomto úplne najlepšom podaní. ZNÁMKA : 5*. • Suma Sumárum: Pozor, síce sa môže kľudne zdať, že sa daný počin odvíjal v jednom slede bez čoby len jedinej zmeny lokality, no vôbec to tak nie je; čiže ak by ste mali povedzme potenciálny záujem o budúce sledovanie, najprv si pozrite „filmové miesta” v tu priloženom odkaze: [https://www.filmovamista.cz/1750-Tvar-v-okne] → PREDTÝM & POTOM; a hneď na to sa následne rovno pustite i do príslušného, kinematografického diela, ktoré ma hodne oslovilo, a v ktorom ešte cítiť i akúsi príchuť československej novej vlny! → jednoznačne každému vnímavému divákovi iba vrelo odporúčam, t.j. palec nahor. ☺• PS : Ak chcete vidieť i československú hereckú smotánku, tak ste presne na správnej adrese. PS 2 : Napísanie už jubilejnej 2500-tej "recenzie."

Paulovi sa vskutku i pomerne dosť podarilo nielen azda čo najrealistickejším spôsobom spodobniť obdobie »raného novoveku,« ale zároveň ho taktiež obdariť aj potrebnými vlastnosťami s presahom už od čias klasického, temného stredoveku, sa s tým automaticky spájajúcim, t.j. od špiny a blata, cez surovosť a sex, až vari i po mor a dekadenciu, i keď si zase na druhej strane rovnako tiež nalejme čistého vína v tom pragmatickom význame, že samotná štruktúra rozprávania príbehu bola napokon predsa tak trocha viac akosi skostnatenou, no očividne i napriek tomu som si logicky postupne začal spájať všetky jednotlivé súvislosti úplne dohromady, a v podstate najmä vďaka čomu som sa pomaličky dostával i do centrálneho prúdu nasledujúcich, mimoriadne surových udalostí, ktoré som dokázal plne [d]oceniť, pretože skrátka veľmi dobre už dávnejšie viem, že sa na začiatok 16. storočia, čiže v tomto prípade do roku 1501, situovanom v Taliansku - jednoducho povedané: jednoznačne hodili; alebo hádam môžem v danej veci skonštatovať i to, že forma mala miernejšiu prevahu nad obsahom. • Príbeh bol vzápätí, vlastne i celkom [s]prostý: „Akési zoskupenie žoldnierskych vojakov na čele s ústredným protagonistom Martinom, sa pri obliehaní akéhosi hradu, síce na malú chvíľu ocitli na strane víťazov, a to zrejme iba kvôli tomu, aby boli čochvíľa zradenými samotným kapitánom Hawkwoodom na samotný popud feudálneho pána Arnolfiniho, o čom nemali ani najmenšieho tušenia, čiže tým pádom sú ďaleko vyhnaní z priameho dohľadu zainteresovaných postáv, ale ešte nepovedali posledné slovo.” ← ó áno, presne tak, nakoľko pociťovali akúsi krivdu na dušiach, tak naprosto vážne zvažovali vykonanie «krutej pomsty,» do čoho sa systematicky nabaľovali i ďalšie dejové linky; predovšetkým s akýmsi príchodom novej, m o d r e j k r v i v podobe Agnes, sa dramatická línia ešte oveľa viacej zdramatizovala, aby tým získala na celkovej realistickosti; a pritom si len sotva málokedy dávala i »servítku pred objektív,« čím sa zvyšoval celkový adrenalín zo strany zúčastnených charakterov, ktorý skončil práve tak, ako začal. • Historický titul v podobe Mäsa+krvi,  disponoval kvalitným obsadením, keďže podľa mňa bez holandského predstaviteľa v podaní Rutgera Hauera, by to asi nemalo až konkrétne zrovna takú výraznú dynamiku, podobne ako s nemenej vhodne obsadenou - J. J. Leighovou, ktorá pred kamerou poctivo absolvovala niekoľko odvážnych scén, na čo by si možno jej kolegyne hneď tak rýchlo netrúfli? • Tvorivý tandem Verhoeven & de Bont, znovu priniesol vytúžené a šťavnaté ovocie, na ktorom som si z väčšej časti, teda i obzvláštne kvalitne nadmieru pochutnal → odporúčam obdobne naladeným divákom...

Holandský provokatér č. 1 - Paul Verhoeven - následne azda čo úplne najviac vyprovokoval i zrovna tohto umelecky [sochársky] založeného jedinca, ktorý sa vskutku čoraz viac začal oddávať nekonečnému »sexuálnemu harašeniu« s viacerými neukojenými partnerkami, až teda pokým Erik Vonk i konečne aspoň raz nenašiel tú akože pravú partnerku v podobe Oľgy Stapelsovej, s ktorou vzápätí pokračoval v naprosto extravagantnom spôsobe života so súčasne aj akýmisi «dekadentnými prvkami» v rámci celkovej štylizácie nasledujúceho diania, čo asi ani neveštilo nič extra priaznivého do budúcnosti zo strán až povedzme práve takto zainteresovaných, ústredných postáv, z ktorého by si určite nejeden kultivovaný divák mohol vziať i akési ponaučenie do budúcna, že to skrátka taktohľa nemôže pokračovať ďalej; a veď v podstate nakoniec posúďte sami, ako sa veci vlastne majú... • Skúste teraz počítať zároveň i so mnou, čo že to všetko približne asi obsahovalo dané, živočíšne ladené, kinematografické dielo, à la „umelecké porno” v podobe: Tureckého medu : I.) nahota; II.) sex; III.) genitálie; IV.) perverznosť; V.) vulgárnosť; VI.)  exkrementy; VII.) násilie; VIII.) dekadencia; jednoducho k dispozícii bolo až toľkoto všelijak rôznych ingrediencií, ktoré sa vďaka akémusi "verhoevenskému" mixéru, podarilo celkovo naraz zmixovať dohromady, keď z toho potom priamo vzišiel presne takýto zaujímavý a jednoliaty t v a r, ktorý na moje veľké počudovanie - nebol zdeformovaný na celkový vzhľad, ako by sa na prvý pohľad mohlo vôbec zdať, ale skôr presne naopak; sledovanie vyšinutých postáv disponovalo akousi povznášajúcou pointou, prečo by sme sa nemali správať, ako On a Ona, ktorí boli doslova, ako odtrhnutými z reťazí bez akýchkoľvek hlbších zábran, ktoré by ich včas upozornili konkrétne i na to, že je už hádam i najvyšší čas zatiahnuť ručnú brzdu pred samotným nárazom do betónového múra, pričom ešte stále nie je neskoro začať novú etapu bytia, len to by museli mať najskôr tieto zhýralé postavy akýkoľvek prejavený záujem... • Predstaviteľ Erika Vonka, t.j.  debutujúci Holanďan, Rutger Hauer, dôkladne stvárnil mimoriadne frustrovaného, a k tomu i sexom posadnutého protagonistu, ktorý si svoj nahromadený s t r e s veľmi často vybíjal na nežnom pohlaví, ktoré podobne nemalo takmer žiadne zábrany sa v danej forme naplno realizovať, čo v spoločnej kombinácii, jednak prinášalo explicitne zobrazovacie scény, a jednak na mňa našťastie ani nijako zvlášť zase nepôsobili samoúčelným dojmom, čo iba kvitujem; keďže celé zobrazenie príbehu malo svoju opodstatnenú logiku, kvôli ktorej som sa dokázal naladiť na vlnovú dĺžku týchto [ne]charakterov, i keď nie práve tak, ako si asi myslíte; to už vtedy akosi hraničilo so sebadeštrukciou, čoho určite nie som žiadnym fanúšikom ← žeby akási holandská odpoveď na predchádzajúci, škandalózny titul v podaní Mechanického pomaranča? → nebezpečné záležitosti v obidvoch podobách: ako v holandskej, tak rovnako aj v britskej.

Vari tou úplne najväčšou bezprostrednou prednosťou tohto noirového titulu - bolo naprosto pomalé [vy]budovanie vystupňovanej atmosféry, ako povedzme i v nejakých kvalitných tituloch od Alfreda Hitchcocka; ktorá by sa dokonca mohla, ako sa teda i občasne totižto zvykne hovorievať: „doslova pokrájať na najmenšie franforce,” tak bola vskutku mimoriadne vybičovanou až do tej azda najväčšej možnej krajnosti, a to je v podstate zároveň i ústredná hra s potenciálnym divákom, že vlastne Kto z koho? • Ako mimochodom samotný titul už medzičasom stihol sám napovedať, čiže v tomto prípade sa Náhly strach, bezprostredne vzťahoval na zrovna túto ústrednú protagonistku - akúsi autorku dramatických, divadelných hier - Myru Hudsonovú, ktorá v úvodnej, dejovej línii, počas skúšania istej hry s názvom: Na pol ceste do raja [pekla?]; teda na jej priamy popud sa prepustil istý herec - Lester Blaine - ktorý mal pôvodne stvárňovať jednu z hlavných postáv, čo napokon predstavovalo i akési určité zoznámenie sa s daným prostredím a s postavami, pričom šoubiznisové prostredie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, vôbec nebude stelesňovať ústredný prím, ale najskôr len akási »zhoda okolností,« vďaka ktorej akosi náhle zisťujem, že skrátka protiklady sa musia automaticky priťahovať, no nie asi presne v takom pomere, aký si asi práve teraz v kútiku svojej duše zrejme predstavujete, čo by malo akože korešpondovať s nasledujúcim dianím, plným nepredstaviteľných situácií, a následne pozostávajúcich po túžbe po majetkoch a iných náležitostiach, resp. spod skutočných charakterových vlastností niektorých postáv, pomaličky vyvierala na povrch c h a m t i v o s ť, kvôli ktorej postavy začali intenzívne rozmýšľať nad porušením Desatora Božích prikázaní; t.j. v poradí V. v podobe „NEZABIJEŠ,” čo nie je hádam ani nič extra zas nové pod slnkom, akonáhle človeka [ľudí] ovládajú hocaké zvrátené túžby a emócie; zase porušenie i X. prikázania v podobe „Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho,” ďalej VI. : „Nezosmilníš,” vrátane i VII. : „Nepokradneš,” a ak som správne napočítal, tak ihneď porušili až 4/10, čo si celkom vážne zaslúži i hlboké zamyslenie sa nad svojimi úmyslami a činmi → medzitým sa Myra Hudsonová Blaineová zatiaľ - vydala za vyššie uvedeného, neúspešného herca L.B., keď si jedného ranného dňa znenazdajky vypočula šokujúcu [audio]nahrávku, ktorá ňou tak extrémne otriasla - inými slovami povedané; zmyla jej doterajší naivný spôsob života, keď to už ani zblízka nie je tá usmievavá, sympatická žena, akou bola tesne predtým, keďže sa dozvedela, že manžel a ďalšia osoba - plánujú jej priamu likvidáciu niekoľkými dopredu zvažovanými postupmi; a čo sa dá robiť v takejto nezávideniahodnej situácii? ← zmieriť sa s osudom, alebo sa pokúsiť čokoľvek urobiť, aby sa neocitla na strane obete - tým pádom by sa miska váh konečne obrátila? • ONE WOMAN SHOW v podaní charizmatickej predstaviteľky Joan Crawfordovej, pretože tento štáb, kompletne «ušitý na mieru,» jej vzápätí poskytol i toľko hereckých príležitostí, aby sa mohla naplno realizovať, a vedzte, že kamera z nej oči takmer ani nespustila, tak jej bola neustále v pätách, až to bolo fascinujúce na pocit, a to ani nehovoriac o strihovej montáži vo finálnej sekvencii, ktorá mi nedovolila ani vydýchnuť, tak bola vyšponovaná až kamsi na kritické maximum! • Síce podľa mňa bol ten kľúčový »bod zlomu« hodne predvídateľným, no dianie sa muselo i nejako posunúť vpred, kedy potom sa najviac pracovalo na vytriezvení ženskej protagonistky v nadväznosti na brilantnú čiernobielu atmosféru, v ktorej dominoval aj strhujúci prejav zo strany začínajúceho Jacka Palancea, bez ktorého priameho nasadenia by toto spracovanie ani zďaleka nebolo tak silne interesantným! → a samostatnú pochvalu si rovnako vyslúži i Gloria Grahameová! • Akýsi milostný trojuholník sa systematicky rozpínal konkrétne tam, odkiaľ už viedla cesta len do akejsi citovej priepasti, a čo režisér D. Miller dokázal vyťažiť až do úplne posledného záberu..., ktorý na jednej strane priniesol víťaza, a na druhej porazeného. • Kvalitná hollywoodska produkcia!