Kozí roh

Nevšedná, poetická a krásna lyrická dráma o zvláštnej pomste a čistej láske v totálne presvedčivej dobovej atmosfére bulharského vidieka 17. st., ktorý v tom čase trpel pod tureckou nadvládou. Avšak narozdiel napr. od snímku Prameň panny od Bergmana, sa tu hlavné postavy nezamýšľajú nad zmyslom samotnej pomsty a viery v Boha, skôr to po významovej stránke smeruje iba k jednej z možností, kam až takáto neústupčivá pomsta môže zájsť - k tragédii. Tiež je tu pekne rozobratá otázka vrodenej prirodzenosti, ktorú sa aj napriek úmornej snahe nepodarí potlačiť a nešťastná dievčinka tak znovu objaví svoje ženstvo, čo samozrejme nemôže skončiť dobre. Suma sumárum výborná, dumavá, rustikálna balada, navyše aj slušne zahraná. 85/100 (23.05.2016)

Povšedný lyricizmus dennodennej trýznivosti obyčajného človeka. Inu, bulharská Markéta Lazarová, povedali by ste. Ostatne, oba filmy boli premietané bezprostredne po sebe (ja som sa však zúčastnil len prvého, keďže zreštaurovanú Markétu som videl nedávno) a uvádzač nenápadne navádzal ku komparácii Vláčilovho a Andonovho diela. Príbeh, zasadený do bulharských reálií 17. storočia za čias Osmanskej ríše, by sme dnes označili za "revenge movie", prípadne eliminačný film. Andonov sa sústreďuje na zachytenie pocitov a trápení pastiera Karaivana a jeho dcéry Márie, ktorý po tragickom násilnom úvode doslova spália mosty a utekajú do hôr. Výrazná obrazová zložka je umocnená, mimo jedinej piesne, absenciou zvukovej stopy neprináležiacej prostrediu a málovravnosťou protagonistov. Pohanská symbolika je zreteľná, ostatne k nej odkazuje už samotný názov (Kozí roh - Capia pieseň, bludný kruh násilia ako opozitum osláv vo zvieracích maskách; múdri vedia). I samotný kozí roh je symbolom, ktorý zatieňuje ženskosť a zalieva sa nečistou krvou Turekov, a keď je odhodený, ženskosť a nepoškvrnenosť srdca pod svadobným čepcom opäť vystupuje do popredia. Nemôžem filmu vytýkať tézovitosť, ani umelosť - postupuje nesmierne uveriteľne a niektorými obrazmi až nečakane exaltuje diváka. Možno len scéna v kostole, kde kamera prechádza po obrazoch svätcov, je príliš popisná oproti zbytku filmu. Čo však filmu vytýkam, je emočná nevzrušivosť: pokiaľ beriem obe diela, teda Markétu Lazarovú i Kozí roh z uhlu ich zámeru vyvolať u recipienta silnú vnútornú odozvu, druhému menovanému sa to nepodarilo. Vskutku, videl som len 100 minút vzácnych obrazov, ktoré ma nechali chladným a nedokázali prikovať moju pozornosť na plátno. A to je na najlepší bulharský film, ako skalopevne vyhlásil uvádzač, málo. Môj názor je rýdzo subjektívny (viac než inokedy) - film je to rozhodne kvalitný, len zrejme nie určený pre mňa. 70% (08.11.2014)

Balada o muži, který život zasvětil pomstě, se v Bulharsku těší léta vysoké oblibě i kultovnímu postavení, poetikou a atmosférou je srovnávána s Vláčilovou Marketou Lazarovou. Přes vynalézavé narativní postupy, výtečnou kameru , působivý příběh a celkovou zajímavost, je to v jednotlivostech podle mého vztah otce k dceři, co ruší celkovou vyváženost díla: nepochopím například, jak muž ve své naivitě mohl celá léta předpokládat, že dívka si v dospělosti neuvědomí svou ženskou identitu. 90% (31.12.2007)

Baladické příběhy mám rád a tenhle černobílý se mi líbil. V prvním plánu sledujeme hlavní motiv - vinu (zde zločin) a trest. Ve druhém nelehké soužití otce a dcery, která je jím nucena žít jako muž, aby snáze přežila v krutém světě. Třetí plán pak představuje tajnou část života dcery a odpověď na otázku, zda štěstí, které chystají rodiče pro své děti, bude i jejich štěstím, nebo zda nakonec těmi nešťastnými nebudou sami rodiče. Kamerou, vyprávěcími postupy a celkovým laděním vychází snímek ještě z kinematografie 60.let. S vrcholnými díly Vláčila se sice srovnávat nemůže, přesto má své zvláštní kouzlo. Strohé dialogy a vyprávění především obrazem. Trochu mi chyběla přírodní lyrika, jelikož prostředí si o ni přímo říkalo. Postrádal jsem to, jak čeští filmaři (Vláčil, Kachyňa, Vávra, Jasný, Tyc ve Vojtěchovi) dokázali používat přírodu, aby vzniklo vyvážené lyrickoepické dílo. A možná více krve, ale tu bych nakonec odpustil. Konec logický a žádoucí. I po letech dobrý film. (26.05.2014)

Film z bulharských plání a lesov, ktorý aj mne trochu pripomenul Markétu Lazarovú. V oboch prípadoch ide o pomerne náročné sledovanie temného a drsného stredoveku v lyrickom spôsobe stvárnenia. Precízne tvorená atmosféra pomocou obrazu, titulnej hudby a pastiera so svojráznymi pokrikmi smerom k svojim ovciam, ma na začiatku veľmi upútala a aj cez pomalé tempo pomerne dokázala udržať pozornosť. Určite je tu silný príbeh o sirote-dievčati, ktoré po znásilnení svojej matky pastier vychováva ako chlapca a po rokoch sa postupne schyľuje k pomste a jednej opätovnej katastrofe. Ale celkovo asi film, ktorý mi raz úplne stačil. Podobný Bergmanov Prameň panny na mňa zapôsobil oveľa viac. (70%) (52 rokov filmu za 52 týždňov) (04.04.2019)