Ukigusa

V ospalom prímorskom mestečku, kdesi v južnej časti Japonska, sa čochvíľa vylodí istá herecká (rozumej - divadelná) spoločnosť pod taktovkou - renomovaného Komadžura "Majstra" Arašia, aby zrovna na tomto mieste odprezentovali niekoľko staromódnych predstavení, teda aspoň snáď dovtedy, pokým sa im šťastena celkom chrbtom neobráti ...? • No, ale určite neostanem s týmto mimoriadne podareným súborom len v tesnej blízkosti javiska, to by bolo skrátka na tohto režiséra asi príliš jednoduchou záležitosťou, aby sa čisto uspokojil iba s divadelným prostredím, i keď zase nemožno podceniť týchto všetkých umelcov pod jednou strechou, a so vskutku naprosto rozličnými záujmami, čo by v podstate vystačilo samo o sebe na celý tento Ozuov kinematografický počin z roku 1959, no našťastie to nie je iba o nich, aj keď väčšia časť z nich, sú bezpochyby hodne zaujímavými figúrkami,  a to predovšetkým sám protagonista, spomínaný už o pár riadkov vyššie, ktorý disponuje hodne premenlivou povahou . • Divák si pravdepodobne domyslí, čo má tým recenzent práve teraz na mysli? Áno, samozrejme, že nebudeme skúmať len to, či je Komadžuro absolútnym cholerikom, ale zároveň sa bude k tomu tento príbeh i postupne systematicky prelínať, čo sa konkrétne týka domácich obyvateľov vedľa tohto ich pôsobiska, vďaka čomu som si začal uvedomovať, že »kočovní umelci« s »obyčajnými civilistami« , majú toho oveľa viacej spoločného, než by som vôbec na prvý pohľad mohol pripustiť. • Dalo by sa tiež podotknúť i to, že s príchodom "komadžurovcov" , sa sem priniesla nielen kultúra kabuki, ale súčasne sa strhla i poriadna lavína medziľudských vzťahov, ktorá sa bude normálne otriasať v samých základoch, až som si občas pomyslel, že nastali nejaké, »vzťahové zemetrasenia« , tak bývala táto atmosféra do samej krajnosti vybičovaná, čiže, tým pádom by som sa chcel za to týmto tvorcom pekne poďakovať, aj keď iba symbolickým spôsobom . • Mimochodom, zaujala ma ďalšia japonská herečka - Mačiko Kjóová, ktorá sa najprv zaskvela v Rašomónovi, ale ja osobne si ju najlepšie pamätám z predchádzajúceho Mizogučiho filmového zázraku s pôvabným titulom Ugecu monogatari, kedy stvárnila mysterióznu postavu ... V Ukikuse dostávajú herecký priestor viacerí japonskí herci, a tak to nie je »závislé« len od jednej strany mince, pričom i tá druhá strana je rovnako veľmi podnetnou, to znamená, že sa obidve vzájomne dopĺňajú. • Režisérsky matador vytvoril pomerne vierohodnú líniu nastávajúcich udalostí, pri ktorých som sa vonkoncom nenudil, pretože ma neustále čímsi zamestnával, že som sa iba zriedkakedy ("raz") pozrel na hodinky, koľko ešte ostáva do konca?  Jasudžiróovi napokon udeľujem chválitebnú známku na jeho filmovom vysvedčení, za ktorú sa nemusí v žiadnom prípade hanbiť, skôr presne naopak . (25.01.2023)

Už jen to, jak je tenhle snímek krásně barevný, je potěchou pro oči. Právě oči jsou primárně smysl, který je při sledování tohoto filmu využíván. I když je zvukově malebný, v tomhle smyslu až tak nevyniká a bude to právě obrazový dojem, který ve vás zůstane, a to i s poslední scénou. Krásné, vtipné a tragické bez toho, aby se jednotlivé roviny navzájem nulovaly. (23.03.2015)

Ozu pro mě zůstává nečitelný. Příběhy založené na emocích a lidskosti zprostředkované úzkostlivě mechanicky sebestřednou režií, která na sebe neustále strhává pozornost svou chladností a "objektivitou". Ještě víc než úzkostně dokonalé kompozice mě ze zážitku vytrhává robotický střih dialogů a často nepřirozeně rozjařená hudba evokující konstruovanost. Ozuovi filmy jsou pro mě absolutně nevtahující, kombinací filmových prostředků pro mě nevzniká ani přesvědčivý prostor, ani příběh, ani nálada, ale jen exhibice. (10.12.2017)

,,Žádné zprávy, špatné zprávy.“ ,,Strašné.“ Plovoucími stébly mě Ozu trochu zaskočil. Narozdíl od předchozích dvou filmů, které jsem od něj viděl se v tomto nachází více vyhrocených scén, víc emocí a dokonce i fyzické násilí. To jsem od mistra klidných až relaxačních kompozicí vůbec nečekal. Nicméně jinak je tento film plný jednoduchých dialogů, lidskosti a příjemné hudby. Prostředí japonského divadla příběh trochu ozvláštňuje, zbytek je poměrně obyčejný příběh vztahů v jedné zvláštní rodině. Ten mě bohužel příliš nezaujal, asi to bylo způsobeno i ne příliš sympatickými postavami v čele s šéfem divadelního spolku. Naprosto úchvatné jsou ale drobné detaily z japonského života, např. v průběhu filmu pojídají zvláštní červené želé v misce. Těchto malých drobností jsem si užíval dosyta. (12.11.2017)

Pre mna zatial asi najslabší Ozuov film, čo spôsobili síce viac prejavené, niekedy až netradične expresívne (násilie na ženách) emócie, ale v konečnom dôsledku trochu menej divácky účinné, ako v Príbehu z Tokia alebo Kvete rovnodennosti. Asi je to tým, že život "obyčajného" človeka, spájajúceho ho s jedným miestom je nám bližší, ako ten kočovný. Určite verím, že Ozu má život divadelníkov perfektne zmapovaný a asi to takto nejak medzi nimi vyzeralo. Generačné a sociálne rozdiely sa museli vo vzťahoch nutne prejavovať. Je zaujímavé, že pravdu tu má tá mladšia generácia a potom ženy všeobecne, nie sme svedkami otrockého zastávania sa starých hodnôt. Jedna hviezda navyše (doceniť sa to myslím na prvý krát nedá) za tú krásnu mladú Japonku (nespomínam si momentálne na žiadnu krajšiu), o ktorú by som bojoval rovnako horlivo, ako jej milenec. Očakával som ako záver nejaké emocionálne silné divadelné vystúpenie, riešilo sa však užehlovanie vzťahov a asi je to dobre. (19.04.2014)