Ašik Kerib

Nah, tak ani na podruhé jsme s Paradžanovem nenašli společné slovo. Z Ašika-Keriba mám v podstatě stejné pocity, jako z Barvy granátového jablka - je to hezky poetické, originální (takový styl jsem ještě nikde neviděl), má to krásné obrazy, krásnou kameru, pěknou hudbu a sem tam zajímavou scénu, ale celkově mě ten film dokáže leda tak unudit nebo uspat. Kochání se obrazem mě přešlo tak po 10 minutách a začal jsem se nudit, takže jsem pak už u těch pěkných obrazů jenom přikyvoval, že jsou pěkné, zatímco jsem měl co dělat, abych u toho neusnul. Jako uznávám to, ten styl je značně originální a opravdu i poetický, ale nemůžu si pomoct, v celku mě to nudí. 3* (19.09.2019)

Základné porozumenie filmu Ašik-Kerib (Sergej Paradžanov, 1988) nie je nijak obzvlášť komplikované: jeho sujet je vystavaný na princípe štruktúry rozprávky (aj keď s netypicky ozvláštňujúcimi prvkami), v rámci ktorého protagonista vykonáva cestu kvôli svojej milej, počas ktorej je nútený čeliť škodcom aj vlastným pokušeniam. Porozumenie tohto filmu je však komplikované (A) na úrovni jeho kultúrnych aspektov – Paradžanov vytvoril syntézu množstva kaukazských motívov, ktoré sú pre väčšinu divákov neznáme, a to: kultúrnych (tradičná hudba mugam), náboženských (islam, kresťanstvo, zoroastrizmus), geografických (hraničné lokácie medzi jednotlivými krajinami Kaukazu) alebo politických (moderné „zbrane“ pašových žien ako odkaz na azerbajdžansko-arménsky konflikt). Okrem toho do kaukazskej hudby zakomponoval západné skladby Ave Maria (Franz Schubert) a Rondo-Capricciozo (Camille Saint-Saëns). Integráciu týchto motívov interpretujem ako Paradžanovovu snahu vytvoriť celistvé umelecké univerzum, v ktorom hľadá spoločné znaky národných, kultúrnych, konfesných, východných a západných tradícií. Výnimku predstavujú politické motívy, ktoré sú voči tradícii v kontrapunkte. Ďalší aspekt, ktorý komplikuje porozumenie filmu je (B) akási bláznivosť a amaterizmus, kvôli ktorým môže byť film vnímaný ako paródia buď na kaukazskú kultúru alebo na štýl Paradžanova. S touto interpretáciou sa nestotožňujem a zrejme sa s ňou nestotožnil ani Paradžanov, ktorý ku svojmu filmu pristupoval so smrteľnou vážnosťou: podľa vlastného prehlásenia bol po jeho dokončení pripravený na smrť. Onú bláznivosť interpretujem ako implikáciu jurodivosti (t.j. posvätnej bláznivosti) a amaterizmus ako implikáciu insitnosti a pokory, ktorá je základom lásky – etymologicky vzato: „amator“ znamená milovník. Na záver dodám, že napriek nezvyčajnej a ozvláštňujúcej forme, Ašik-Kerib pramení v tradícii: je adaptáciou rozprávky Michaila Lermontova, ktorý ju napísal na motívy tradičného turkického dastanu. (03.07.2015)

Nazývat Ašik Kerib dramatem je ošidné, sice vychází z Lermontovy romantické básně, ale důležitá je také humorná stránka filmu (tak jako u Pasoliniho Dekameronu, k němuž má přístupem blízko)...a ta strnulost je právě myslím odrazem muslimské kultury, kterou tu zobrazuje či spíše si z ní dělá legraci... (11.11.2010)

obrovské filmové sklamanie...pre mňa asi najväčšie tohtoročné....veľa som od filmu čakal, z Paradžanova som si po dvoch videných filmoch vytvoril génia, nadčloveka, jedného z najväčších umelcov...a potom príde toto...samozrejme výtvarne krásne farebné, orientálne, pestré, živé, nápadité, sršiace životom....ale ako film jedna veľká fraška (imho :)...dokonca aj ako farbistú grotesku by som to dokázal prijať s otvorenou náručou, ale infantilno-úsmevné to bolo vlastne iba v strednej časti filmu....ostatný čas som iba krútil hlavou nad predstaviteľom hlavnej úlohy (ktorý mi pripadal ako niečo medzi totálnym jelitom, vemenom a balkánskym mafiánom) a takmer ľutoval 900 korún, ktoré som za to dal... celé to pôsobí veľmi amatérsky, mnohé hlúpe pohľady do kamery a na kameru, ako by herci poriadne nevedeli, čo majú na placi robiť a kontrolne hádžu očkom po majstrovi za kamerou......je však dobré si uvedomiť, že film vznikol v období autorovho chradnúceho zdravia po dlhoročných a viacnásobných pobytoch v sovietskych väzeniach, ktoré človeku určite nepridali ani na psychike.....a možno je to niečo ako sarkastický bohémsky úlet človeka známeho svojou výstrednosťou a nekonformnosťou.......avšak napriek tomu, namiesto očakávaného najkrajšieho darčeka tohtoročných Vianoc som sa dočkal najväčšieho sklamania (a zatiaľ jediného) z kolekcie 6+6+6 .......a tých 5 hviezdičiek od vydavateľa tohto disku, pána Zónu, vnímam ako čisto marketingový ťah :)) ......časom hodnotenie z úcty k Paradžanovy určite zvýšim o jeden stupienok, ale dovtedy tu bude svietiť iba "dvoj*", ako prejav môjho rozčarovania (a asi najmä nepochopenia).....Nota bene - film je venovaný pamiatke Andreja Tarkovského (podľa mňa dosť nedôstojná dedikácia) (17.12.2007)

Jednoduchý příběh cesty za láskou mladého hudebníka, který musí překonat nástrahy osudu i soka. Obrazy jsou silně estetizované, prodchnuté nejrůznějšími symboly, ikonografií islámu i křesťanství, folklorními motivy, ale také samopaly nebo závěrečnou kamerou. Hezky se na to dívá, ale já netvrdím, že bych je pochopila. (04.01.2011)