MIKI

Viete, mohli by sme sa tu baviť o rôznych veciach. Stále ale treba mať na pamäti, že je to len inšpirované skutočnými udalosťami. Niečo je pre efekt viac preexponované, niečo vynechané atď. Čo mňa osobne bavilo, bol absolútne vymazlený casting, Z časti aj preto, že sa to dokázalo držať pod pokličkou a nepresakovalo info na verejnosť, preto sa tam vedia objaviť v absolútne nečakaných rolách skvelí slovenskí herci. Celá crew na čele s Ondríkom išla perfektne. Chémia medzi nimi, vtípky, ale aj vážne veci a dramatické udalosti. Skvelé. Niekomu možno bude vadiť nelineárny dej, niekomu miestami prepálená hudba. Rozhodne je to ale film, kde nájde divák viac pozitív ako negatív. Bude to však rozdeľovať ľudí na tých, čo sa im to úplne páčilo a na tých, ktorý dúfajú v ešte lepšiu dvojku. Ja osobne som v druhom teame. 4 z 5 (CC, BA, predpremiéra, 14.08.2024) (15.08.2024)

Najviac treba pochváliť dve veci. Hlavného herca a autenticitu 90. rokov. Vizuálne ide o ukážkové prenesenie do tých časov a je to vidieť aj na drobných detailoch. Ondrík v úlohe Černáka mi opäť dokazuje prečo ho beriem ako najkvalitnejšieho domáceho herca súčasnosti a aj keď má pri sebe zdatných sekundatov (osobitne u mňa vyčnievali Cinkota a Kubovčík) on je hlavný bod program. On je najdôležitejší pilier každej scény a bolo vidieť že sa poctivo pripravoval. Inak ma ale príbeh úprimne nebavil. Začiatky, prvé vraždy, všetko pekne natočené ale bez výrazného momentu. Ani jedna scéna čo by zarezonovala nejak viac ako len bežná vata na odrozprávanie vzostupu k moci. Vzťahy sa takmer vôbec nerozvíjajú, žiadna postava sa nedostane tak do úzkych ako si námet žiada, Miki není poriadne konfrontovaný so svojimi činmi, ani od polície (čo mi až tak nevadí v tejto fáze jeho života) ani od rodiny. (čo už som teda očakával) No a koniec vyznie do prázdna. Chýba gradácia pred finále, takto sa síce môžeme tešiť na pokračovanie ale záver filmu si zaslúži niečo silnejšie. (29.08.2024)

Tak niektoré recenzie si je lepšie nechať v hlave odležať ako je tomu v mojom prípade teraz. Na naše pomery pravdepodobne objektívne vyobrazenie vtedajšej doby, aj keď keď ste v kinosále takmer jediný kto v tom čase už žil a realitu viac menej dokázal vnímať bude mať film pre Vás iný rozmer. Objektívnejšie ako Sviňa, Ostrým nožom a dokonca aj ako Vojna policajtov, príjemné prekvapenia. (06.09.2024)

Tóny Dávida Kollára mi vypálili sluchový rybník už v minuloročnom dokumente o Edovi Grečnerovi a v nastolenom drsnom a zhrdzavenom tempe podkreslil aj lahôdkovú dvoj-hodinku slovenskej gangsterky. Dlho očakávaný počin MIKI, od režiséra kontemporárneho bratislavského majsterštiku Lóve, rozdeľuje divákov na skupiny príčetných, ne/užívajúcich si silnú jazdu, dôkladných, poznajúcich históriu, no a zaslepených, vidiacich glorifikáciu Černáka (nižšie prítomný PepekSVK nech ide na výplach temena). A aj napriek tomu, že moje zaradenie je zrejmé, nemôžem si odpustiť pár výhrad. Pomerne dosť nejednotné, aj priebehom, aj štylizáciou. Neustále prechody medzi temnými, ponurými scénami vrážd & zločinu striedajú diskošky a šukačky, následne striedajúce rodinné záležitosti, i keď možno takto reflektujúce predmetný život. Zároveň ani nedokážem jednotne vyjadriť zámer a uchopenie réžie (čo môže byť moja vina). Produkčne je MIKI na vysokej úrovni, ako scénografiou, tak aj kamerou, kostýmami a spracovaním akčných sekvencií a zvuku. Bitky, vraždy aj rýchle jazdy sú uveriteľné, na slovenskú kinematografiu až moc. Špeciálne je ale nutné vyzdvihnúť herecký ansámbel, ktorý nezakopol ani raz a ktorému všemocne vojvodí slovenský maestro Milan Ondrík. Príhodné je tiež porovnávať s tohtoročnou Vojnou policajtov, hoci oba idú spôsobom spracovania opačným smerom, tematicky sa perfektne dopĺňajú. Zdá sa, že tešiť sa do kín na slovenské filmy už nie je fikciou. Soundtrack na trón. Ondrík na trón. Január 2025 potrebuje prísť čo najrýchlejšie... "Pozor! Nedeliť nožom, ani ničím, čo robí iskry. Ďalej, neskladovať v zime. Nefajčiť pri tom. Nejesť. Nepiť. Neolizovať. Nebyť debil." (20.08.2024)

Film MIKI videlo za otvárací víkend 96 tisíc divákov. Ak k tomuto číslu prirátame aj návštevnosť z predpremiér, stal sa našou historicky najúspešnejšou snímkou. Dopredu napíšem, že som nebola proti jeho vzniku, no vzhľadom na citlivosť a dôležitosť témy som vnímala veľké riziko a súčasne zvedavosť ako si s ňou tvorcovia poradia. Výsledok dopadol tak, že Miki je aktuálne v v prvej tisícke najrozporuplnejších titulov na tejto databaze. Začnem s pozitívami. Vo filme o najznámejšom mafiánskom bossovi hrá prakticky slovenská herecká elita, takže po tejto stránke sa nie je na čo sťažovať. Milan Ondrík je naozaj vynikajúci, Kubovčík mu, ako večne problémový brat Vlado, pekne sekunduje a zamaskovaného Dušana Cinkotu spočiatku ani nespoznáte. Skvelá je aj Anna Javorková, ktorá v role matky azda najviac dodáva filmu potrebnú dramatičnosť. Veľmi pekná práca bola odvedená v rámci kostýmov, účesov a celkovej výpravy. Atmosféra 90. rokoch je autentická, výrazne jej dopomáha aj hudba Dávida Kollára. Po scenáristickej stránke je to uz miestami slabšie, občas je problém aj s prílišnou doslovnosťou. Samotný dej odsýpa rýchlo, no prakticky neponúka žiadne detailnejšie analýzy motivácií činov, vysvetlenie jednotlivých väzieb, nečakajte ani hlbšie ponory do charakterov postáv a to ani v prípade hlavného antagonistu, čo je skutočne na škodu. Čo však vo filme dostáva pomerne veľký priestor sú scény postavené na irónii a sarkastickom humore v podobe rôznych hlášok z úst mafiánov, zatiaľ čo na pozadí dochádza k ďalšej vražde. A pokiaľ sedím na filme, ktorého posolstvo by malo slúžiť ako varovný prst, no diváci v sále sa opakovane smejú, niečo mi hovorí, že to nie je v poriadku. Pretože práve tieto scény, ktoré zarážajúco nadľahčujú danú situáciu, výrazne prevažujú nad tými, z ktorých sálalo skutočné zlo a temnota. A tu sa aj dostávam k najväčšiemu problému, ktorý s filmom mám. Odkedy som pred dvoma dňami vyšla zo sály, uvažujem len nad tým, prečo tvorcovia divákovi predostierajú postavu Mikiho spôsobom, ktorý ich nabáda k ľútosti, pochopeniu a vcíteniu sa do jeho konania. Spôsobom, ktorý vytvára priestor k možným sympatiám cez zdôraznenie jeho silných väzieb na rodinu, jeho žiaľu, v čase keď prichádza o blízkych... všetko je to podávané veľmi jednostranne a voči pozostalým obetí hádam aj veľmi neúctivé. Áno, aj Mikuláš Černák kedysi dávno bol „človek z ľudu“ - lesný robotník a vodič autobusu, ktorý chcel uživiť rodinu. O tom ale tento film predsa nie je. A nie je ani dokumentom, viem. Pre lepšie pochopenie zámeru poňatia postavy som si vypočula aj niekoľko rozhovorov s tvorcami a hercami. V obhajobe, že nekopírujú reálnych ľudí, iba sa nimi inšpirujú a vytvárajú si vlastné charaktery, žiaľ vidím jednu dieru. A tou je názov druhého filmu, ktorý príde do kín v januári 2025. ČERNÁK. Ťažko sa mi hodnotí. Tri hviezdy dávam za vyššie spomenuté plusy, ktoré predstavujú z hľadiska filmovej (a obzvlášť našej domacej tvorby) nadpriemernú kvalitu. Ale svedomie ma už vyššie nepustí. (23.08.2024)