Ruská archa

Zajímavá experimentální pouť v jediném záběru napříč staletími a prostorem Ermitáže. Sice nás provádí krajně nerudný a nesympatický průvodce, ale ten představuje jakéhosi modelového Evropana a jeho přezíravý pohled na ruskou kulturu. Škoda té slabší střední části, kdy se jen procházelo sály galerie a prohlížely se obrazy (70%). (05.12.2007)

Unikátne dejiny Ruska,ktoré sú sprostredkované v jednom nepretržitom zábere bez strihu v trvajúcom hodinu a pol s dvoma tisíckami hercov,ktorí sú skôr veľký komparz s kostýmami,ktoré vytvárajú niečo úplne odlišné,čo bolo kedy natočené týmto štýlom,ktorý zaujme najprv myšlienkami ako sa to mohlo takto natočiť,potom formou ako to prebieha až po čudovanie ako komparz perfektne do všetkého zapadá na poli jednej gigantickej budovy plnej obrazov,informácii,rôznych spoločenských udalostí,ktoré domáci rusi musia ovládať ako základy histórie... Toto nie je ani film ako skôr náučný dokument,kde obdivujem ako sa režisér s jednou víziou popasoval s myšlienkou urobiť projekt,ktorý vysvetľuje v pohlcujúcich záberoch v sprievode aristokrata,ktorý chodí jednotlivými miestnosťami,ale takisto rozprávača,ktorý to všetko komentuje... Najviac dominuje forma zobrazenia pomocou steadicamu,ktorý je intenzívne povznašajúci,kde vidieť ohromné množstvo komparzu oblečených do kostýmov ako sa posúvajú z miesta na miesto,je extra neobyčajné. Režisér Sokurov je koordinátor,ktorý má za úlohu koordinovať množstvo komparzu,ktorý svojim spôsobom prináša na podnos niečo,čo vidieť je dôležité,aby mohol každý obdivovať to ako to na človeka pôsobí. Rusi majú radi veľkosť,výpravnosť,pompéznosť,aj propagandu,ale s prispením,že zbytočné to určite nie je v tomto prípade.Odporúčam vidieť kvôli zobrazeniu, aj dejepis môže byť tým nástrojom,kde forma pohltí a obnovia sa znalosti... (20.04.2014)

Čekal jsem něco trochu jiného. Úvod je působivý a hodně mi připomněl Petera Greenawaye, tedy až na absenci nahoty, kdy jeho kamera volně bloudí mezi rozličnými postavami, prochází místnostmi a jen kratičce se zastaví a pokračuje dál. Obrazy jsem se moc nepokochal (možná více v kině), jelikož kamera až na výjimky se o ně jen otírá, nebo je zabírá z větší dálky. Některé dialogy zajímavé, většina je ale takové tlachání o ničem s neustálou konfrontací ruského a evropského umění. Kostýmy báječné, hudba výborná, taneční rej skvělý. Jako celek mne to ale neuchvátilo tolik, jak jsem si myslel. Asi mi tam chybělo více fantazie.... (02.01.2021)

Opulentná forma, trýznivý obsah. "Ó, aká krásna hudba znie zdiaľky! To určite zložil nejaký Nemec? Nie, zložil to Rus! Glinka!"... "Pozrite na tú krásnu sochu, to určite vytesal nejaký veľký Európan! Nie, nie, bol to Rus."... "A tie obrazy. Iste talianski majstri. Ale kdeže, to namaľovali Rusi"... Nuž, týmto filmom si podľa všetkého mužici chceli kompenzovať svoj komplex menejcennosti, avšak s diskutabilným výsledkom. Ťažko stráviteľný a často otravný epos. V poriadku, kostýmy, interiéry a kamera úžasné. Forma natočenia na jeden záber vskutku unikátna. Môj obdiv patrí kameramanovi, ktorý vláčil celý ťažký aparát 90 min v kuse a po chodbách Ermitáže naháňal trudnomyseľného lunatika na opätkoch. Ale dostali sme sa k tajomstvu ruskej duše? Neviem. Koncentrovala sa ruská duša na bohatých plesoch a večierkoch v krásnych palácoch? Kdeže, ruská duša sedela s červeným nosom v zemljanke kdesi v brezovom lese. (31.03.2020)

Omračující technický úder zprostředkovaný Sokurovem samotným - devadesáti-pěti minutový záběr a průchod Ruským uměním i dějinami, ve společnosti mírně cynického Francouze. Hrozně krásný, a chápu že pro mnoho lidí nudný průjezd s naprosto úchvatnými dialogy Sokurova a právě Evropana (-ve zkratce:"Puškin? Četl jsem ho ve francouzštině. Žádná sláva.") (01.12.2007)