Nevydarený únos

Nádherně bláznivé a podivné postavičky. Atmosféra tohoto předměstí a jeho šílení obyvatelé mě opravdu nadchly. Trochu mi to připomnělo Donnieho Darka, ale i Obyčejné hrdiny. Asi je to celkově oblíbený motiv v některých amerických filmech - děti feťáci, někdo z nich spáchá sebevraždu, rodiče úplně blázniví a každý s nějakou úchylkou...ale nějak se toho nemůžu nabažit :) (22.10.2006)

S odstupem páru dní se k Chumscrubberovi myšlenkami stále vracím. Vidím Americkou krásu, cítím Donnie Darko a nejpodivnější asociace bude asi vzpomínka na Ken Park. Rozhodně spřádám druhou projekci, páč ta první byla nečekaná, podrytá dabingem a trestuhodným ořezem obrazu v poměru podobnému stranám krabičky od sirek. ...je to příběh o ženě, která musí stihnout snad milion věcí, a proto úplně zapomene, že má syna. O té samé ženě, která přes svou snahu stát se paní starostovou nepozná, že je její snoubenec delfín. O muží, který je prací na své nové knize zaslepen natolik, že když mu jeho syn vyhrožuje smrtí, On reaguje pouze na slovní spojení "tvá blbá kniha". Příběh o jiné ženě, která se svou absencí energie bojuje pomocí extraktů ze zeleniny. Je to zkrátka příběh o všemožných závislostech, vyštosovaný do absurdních výšin a osobitým způsobem je i zábavný. (30.01.2013)

Tak toto bolo nečakané príjemné prekvapenie. Na prvý pohľad sa film možno javí ako čierna komédia, no podľa mňa ide skôr o smutnú drámu a trefnú spoločenskú kritiku. V Amerike to totiž medzi deťmi a ich rodičmi tak funguje - všeobecný všadeprítomný nezáujem zo strany rodičov, ktorý im potom deti v dospelosti vracajú. Potom nie je nič nezvyčajné, že ako rodina sa stretnú tak maximálne na Vďakyvzdanie a na Vianoce. Skoro každý Američan, ktorého som stretol sa sťažoval na niečo podobné. Ale vôľa zmeniť to tu nie je ani za mak žiadna. A dá sa to ešte vlastne? Asi už je neskoro, žiaľ... Navyše túto smutnú a ironizujúcu sociálnu kritiku spoločenského života vhodne dopĺňa pekný soundtrack a slušné herecké výkony. Silný nadpriemer. 85/100 (18.05.2017)

Napadajú ma 3 nepotlačiteľné klady, ktoré rozhodne stoja za zmienku. Od presného-správne zničeného hlavného hrdinu (Jamie Bell), cez duchovno-afektovano-úskočné etudy kvázi štastných rodičov, až po nečakane bystrý zápal pre úsmevné vsuvky (oko, pilulky) a…koniec. "Generácia X" sa usiluje o totožnú satiru ako "Americká krása", len si na to vyberá totálne vyšinutý, dosť neukotvený model sprostredkovania informácií. Čo by nevadilo keby nevytŕčali 2 podstatné (pre niekoho možno zanedbateľné) vady-prvoplánovosť a nerozhodnosť. Slovom, nabúravať konzumné rituály a pofidérnu behaviorálnu vedu západnej pologule cez nezmyselné, sardonicky podané defilé duší satelitného mestečka mi jednoducho nešmakuje-je príliš tvárne/márne. K tomu ta nadbytočná žánrová hra na slepú babu, kedy sa Arie Posin schováva za rôzne štýly a nedokáže jasne stanoviť svoj úmysel. Ak ním ale bolo vystavať zbytočne predramatizovanú, teenegersky nevyzretú a akože symbolickú podobizeň tzv. "americkej individuálnosti", tak sa to jednoznačne podarilo. Ja si však kritiku ľudského faktoru predstavujem inak a keby "Chumpscrubber" upustil od (tu) nemiestnej vážnosti, naopak ostal prevažne v tej ledabolej čierňave-jeho použitelnosť či platnosť by bola isto väčšia. (11.12.2011)

Skutočne žánrovo veľmi ťažko zaraditeľné. Čím to nazvať? Najviac mi sedí "Psychologicko-satirická dráma s prvkami ľahkej absurdity". Práve spomínaná absurdita je vlastne ťažiskom celého filmu, avšak zatiaľ čo zo začiatku to môže pôsobiť rušivým dojmom, postupne si na zvláštne/šialené/mrazivé/znepokojujúce správanie postáv zvyknete a ponoríte sa do ich osudov, ktoré možno postrádajú väčšiu hĺbku, ale je ich toľko, že by film musel trvať prinajmenšom 3 hodiny. Dostali ma všetky "rodičovské" herecké výkony, najmä excelentné dámy Allison Janney a Glenn Close, za zmienku stojí aj fešák Ralph Fiennes (prednedávnom som videla finále Harryho Pottera a ktože by to bol povedal že z Voldemorta sa nám vykľuje takýto neškodný delfín s bezbranným úsmevom? ). Jammie Bell svoje kvality len potvrdil a Hornerova hudba do filmu pasovala ako riť na šerbeľ, celkovo pochmúrny soundtrack a Placebo na úvod je zvládnutý. U mňa to na 100% nie je, ale jednoznačne stojí za povšimnutie a prípadnú diskusiu o tom, do akej miery sa tu dajú hľadať skutočné paralely s vývojom konzumnej a individualistickej spoločnosti a sociálnej letargie. (07.08.2011)