Šoa

Veľmi nezvyčajný dokument zaradený v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, ktorý sa na holokaust díva s odstupom a necháva na divákovi, aby zaujal postoj. Tá nezvyčajnosť spočíva vo forme, ktorá je veľmi detailným rozprávaním suchých faktov viacerými autentickými svedkami, pričom divák má možnosť si z jednotlivých informačných čriepkov poskladať celý obraz vyhladzovania. Tvorcom patrí veľké uznanie za tie dlhé roky námahy, za vytvorenie rozsiahleho diela, ktoré podrobne dokumentuje túto čiernu škvrnu ľudských dejín. Nechcem spochybňovať veľký prínos tohto diela, jeho silné posolstvo, ale ja sa vždy snažím pozerať na kvalitatívnu stránku filmu, najmä tú umeleckú (hoci mnohí tvrdia, že v tomto prípade to nie je možné). No a tu musím spomenúť veľké negatívum (asi jediné zásadné) a to, že je  dokument zbytočne umelo naťahovaný. Najviac je to citeľné v scénach s nezmyselne použitou francúzskou prekladateľkou, keď režisér položí otázku po francúzsky, prekladateľka ju preloží trebárs do poľštiny, Poliak rozpráva a rozpráva, potom sa to prekladateľka snaží všetko prerozprávať do francúzštiny (až vtedy nabehnú anglické titulky), pričom samozrejme jej rozprávanie obsahuje množstvo nepresností. Neviem presne, o čo tu režisérovi išlo, či o nejaký francúzsky patriotizmus, takže silou-mocou musel zaradiť do dokumentu veľké množstvo francúzštiny, hoci sa v dokumente žiadni francúzski Židia nevyskytujú (okrem režiséra samotného). Dokument bol umelo naťahovaný aj ďalšími spôsobmi, ako príliš dlhými, ničnehovoriacími zábermi krajiny (tie mali samozrejme zmysel, ak išlo o autentické miesta), či idúceho vlaku. Ale dosť negatívneho pohľadu, dokument je inak skvelý, nesmierne pôsobivý, s mnohými pre mňa novými šokujúcimi informáciami. Paradoxne sa javí fakt, že bohatí Židia zo západu cestovali do koncentračných táborov prvou triedou, bol som šokovaný tou desivo dokonalou nemeckou organizáciou mašinérie smrti, ich systematickosťou vyhladzovania. Nechýbajú pohľady z rôznych strán, ktoré nevykresľujú v najlepšom svetle ani domácich Poliakov (antisemitizmus), už vôbec nie Ukrajincov (horší ako SS-áci) a napokon ani samotných Židov (vykorisťovali miestnych). Obzvlášť pôsobivé je svedectvo nacistu Suchomela (tajne nasnímané), ktorý s nemeckou dôkladnosťou opisuje celý proces. Trochu mi vadil spôsob, akým režisér kládol otázky (napr. tá dookola kladená hlúpa otázka "Ako ste sa cítili?") a jeho občasná necitlivosť. (10.12.2021)

Tento film je pro mě vrcholným dílem na židovskou tématiku za období WWII. Několikahodinový dokument a svědectví o utrpení, křivdě, sadismu a byrokratickém kolosu na smrt. Jedna z myšlenek filmu, které zazněly jsou pro mě zcela zásadní při posuzování otázky chovaní jedince v extrémních situacích:"Vždy když potkám nějakého dobráka, co mi nabízí nějakou službu, jídlo, peníze a je přátelský, vždycky si položím otázku... jak moc zvěrsky by se tento člověk asi choval, kdyby pracoval v Osvětimi" (citace není přesná, je to několik let zpět, co jsem ten film viděla).... Lidé nemají role černobíle jako tomu bývá ve filmech - ten sadista, jehož pracovní náplní je mlátit židovské vězně, poté co příjde domů, je ten nejgalantnější muž a vzdělaný mladý intelektuál. Aneb průměrný potencionální dozorce Osvětmi chodí každý den okolo nás, kupuje si noviny, obědvá s námi v restauraci, povídá si s námi na vážná témata a v tramvaji vás pustí sednout (29.12.2009)

Není to film a není to ani klasický dokument. Je to tvar zcela soliterní a nelze ho hodnotit poměřováním s něčím, co se mu trochu podobá, protože pokud se něčemu podobá, tak jen velice vzdáleně a navíc povrchově. Nepřesně cituji (nemám energii hledat koho vlastně): historie nemá pravidla, nemá zákonitosti, nejlépe se dá postihnout prostým vypravováním. Přesně tak je toto dílo uchopeno. Jako poctivé, pozvolné vyprávění, kdy vypravěč nespěchá a nespěchá se na vypravěče. Můžete dovolit, aby ve vás vyvolalo emoce, nebo také nemusíte. Ve mně je vyvolalo. Na 100%. (09.11.2008)

Pozeral som to síce dva týždne ale stojím si za tvrdením, že 9 hodín bolo málo. Najdlhší film aký som zatiaľ videl rozpráva jeden smutný príbeh jedného smutného obdobia 2 svetovej vojny. Snímka sa skladá iba z rozhovorov tých ktorí prežili toto peklo. Autorova snaha a práca na ktorej robil 10 rokov vytvorila úžasnú mozaiku a najrealistikejší pohľad na vyhladzovacie tábory. V rozhovoroch sú zachytené otrasné príhody členov sonderkommanda, židov ktorí prežili ale aj obyvateľov dediniek pri týchto táboroch, nacistických dôstojníkov (tí mali ťažké otázky) až po zamestnancov železnice a samotného rušňovodiča. Po tomto dokumente som nezostal rozcítený, ani smutný... ale emočne prázdny rovnako ako židia (sonderkommando) ktorí zabíjali tisícky ľudí každý deň a už nemali žiadne pocity. Bez emócií akurát z otázkou ako sa toto všetko mohlo stať... (08.06.2017)

Jakmile se tomu dá závažné téma a má to devět hodin, je to tak nějak automaticky považováno za skvělý film. Nemyslím si to. Tohle není dílo pro každého, to je jasné, ale nemyslím si ani, že by bylo výjimečné v tom, jak vyvražďování židů prezentuje. Ten film mi nepřišel silný, ale naopak únavný a nudný, nucení odpovědí spíše až kruté. A proč? Aby se natočil film, nebo aby zde zůstalo svědectví? No, nejsem si jistý. (11.01.2016)