Zvony od Panny Márie

Film plyne v téměř relaxační atmosféře a sledujeme málem dokonalý svět: například ostrý byznysman Bogardus chce nejdřív starou školní budovu koupit pro své podnikatelské zájmy a děti přestěhovat do konkurenční St. Victor’s. Pak se z něj mávnutím kouzelného proutku stane zbožný člověk a St. Mary’s naopak věnuje novou nádhernou budovu, co postavil. Jsou tu ale i smutnější momenty, hlavně když se O’Malley od lékaře dozví, že Benedicta trpí slabou tuberkulózou. Milovníci černobílé klasiky si přijdou na své a mohou si vychutnat někdejší filmařskou praxi: prakticky všechny dějové předěly odděluje „stmívačka“, jsou tu dlouhé pasáže bez jediného střihu, např. bezmála tříminutový rozhovor Benedicty s žačkou Patsy. Pro ostatní to bude nekonečná nuda. (09.01.2006)

Naivita bola už v jedničke dosť zjavná, no ešte to bolo celkom zvládnuteľné, aj vďaka iným prednostiam, ktoré Going My Way mal - lepší príbeh, vtipné momenty a hlavne Bing v úlohe mladého farára, ktorého metódy neboli úplne podľa predstáv konzervatívne zmýšľajúceho starého kňaza. Tu je tá naivita nielen znásobená, ale minimálne umocnená na tretiu. A celý film prejde bez jediného vzruchu (ak nepočítame kurz boxu sestry Ingrid :-) ako EKG pacienta, ktorý práve zomrel. Márne som čakal na niečo, čo ten film oživí - že niečo vyvedie niektorý zo žiakov, alebo že Ingrid zažije nejaký románik alebo aspoň citové vzplanutie (najlepšie ku Crosbym), ale nič. Všetky postavy sú ako z rozprávky z ríše dobra, dokonca aj spočiatku nevrlý Travers (ale čo čakať od herca, ktorý je ako stvorený pre úlohy milých a dobrých deduškov)... Ani žiadny emocionálne silný záver sa nekoná, aj keď ho zrejme tvorcovia zamýšľali. A toho doktora, čo každému na počkanie vykecá zdravotný stav svojich pacientov by som z fleku vyhodil, či niekedy to bola vec verejná a choroby iných sa bežne preberali, jedine pacient sa o svojom stave nemal nič dozvedieť? Tých nepochopiteľných vecí tam je viacero, ako stratenie Patsynho otca a následné vrátenie akoby nič po 14 rokoch. Ktorá žena by mu aspoň nevykričala, kde celú tú dobu bol, no tu to prešlo len tak, akoby sa vrátil po pár dňoch z pracovnej cesty. Všetci musia byť milí, usmiati, žiadne zvýšenie hlasu, žiadny náznak hnevu, proste dokonalá idylka, ktorá má od reality na míle ďaleko... (11.09.2018)

Ingrid Bergman je pre mňa múza,ktorú vidieť na plátne znamená jedine požehnanie s veľkým obdivom.Mám rád jej filmy,v ktorých stelesňuje charaktery rôznych postáv,a táto sa zaraďuje k tým,na ktoré budem spomínať. Bing Crosby je osobnosť,nevidel som s ním väčšie množstvo filmov,ale zatiaľ,čo viem je,že má talent na spev a taktiež herecké nadanie a dobrota.Predchádzajúci snímok od Lea McCareyho Going My Way,ktorý dostal 7 Academy Awards,medzi ktorými bol aj pre Binga za herecký výkon,nadvädzuje na výborný performance,začo má opäť nomináciu. Príbeh sa situuje na cirkevnú školu,do ktorej prichádza Bing,aby pomohol upadajúcej škole sa postaviť na kolená,a popritom má na starosť robiť dobré skutky,čo vie na výbornú... Tento počin má kvality ako predchádzajúci Going My Way,a to vďaka skvelým hercom,režisérovi Leovi,hudbe,piesňam,ale najmä ako decentne je podaný príbeh,z ktorého srší dobrota. Pri snímku sa dá prežiť pohodový oddych spojený s relaxom a scénami,na ktoré sa skvelo pozerá aj po takmer 70 rokov. (01.04.2014)

Predpokladám, že pre svoju jednoduchosť a "americkú dokonalosť" tento film súčasného diváka neosloví. Aj po vizuálnej stránke je to fakt slabé a zastaralé (primerane dobe, v ktorej vznikol), ale pre mňa to bola jedinečná lahôdka - tak isto ako jeho predchodca, Farár u svätého Dominika. Nielen preto, že občas rada relaxujem pri starých amerických filmoch, ale hlavne pre obsah samotného príbehu. Film má myšlienku, je výrečný, pravdivý, vtipný, milý a ...... jednoduchý. Američania urobili úžasnú vec, že to natočili počas vojny. V tých ťažkých časoch museli byť práve takéto filmy balzamom na dušu. A konečne som pochopila, prečo vtedajšia generácia tak milovala Ingrid Bergman. Je očarujúca! (11.12.2009)

Pořád ta krásná stará atmosféra a sálající vřelost, ale už tomu chybí jakási nepopsatelná ingredience, která by mi The Bells of St. Mary's dokázala zarýt pod kůži jako první díl série Going My Way. Možná za to může i fakt, že otce O'Malleyho už mám prokouknutého, a tak mě ani úvodní sekvence, kdy málem rozmáčkne na židli kočku, nepřesvědčí, že je to nejistý smolař. Anebo je taky možné, že za mým nižším hodnocením stojí množství postav, které se ve dvojce vyskytují, přece jen jednička byla two-men-show ve stylu "stárnoucí kněz ctící tradice vs. mladý kněz-reformátor", zatímco pokračování na scénu přivedlo spoustu dětí a jeptišky. A ty na sebe hodně často strhují pozornost, která dříve patřila výhradně Bingu Crosbymu. Ale neberte to jako špatnou věc, rozhodně ne. Vždyť Ingrid Bergman je ukouzlující a scéna se školními dětičkami, které si připravují na besídku hru o narození Ježíška, je tak roztomilá a krásná, že se začínám cítit jako hrdá matka, kterou se příštích několik let ještě rozhodně stát nehodlám. Ne, podobné filmy už se dnes netočí. Zatemnění na konci každé scény, prolínání videa mezi jednotlivými záběry a dlouhé sekvence, které by dnešní režiséři zkrátili na desetinu a radši je natočili ještě z padesáti dalších úhlů. A taky Bing Crosby. Ten chlap hraje snad i zády, protože když měl v úvodu obličej snad minutu mimo záběr kamery, dokázala jsem jen z pohybu jeho ramen číst nervozitu. A to je víc, než bych kdy od černobílého filmu, v němž hraje hlavní roli populární zpěvák, čekala. (10.07.2009)