Chicagský tribunál

Keď je okolo nového filmu veľa najrôznejšieho šumu, tak spozorniem. Viem, že budem musieť rozlúsknuť problém, či je ten huriavk spôsobený kvalitou filmu, jeho kontroverznosťou alebo iba plnením záujmov tých, ktorí robia všetko to, aby sa im doláriky do výroby filmu vložené vrátili domov, podľa možnosti aj s nejakým vývarom. Už som x-krát vyjadril podozrenie, že súdne spory sú druhým najobľúbenejším krátením voľnej chvíle Američanov. Tentokrát ide o súdny spor spred päťdesiatich rokov. Film sa zdĺhavo a komplikovane snaží diváka orientovať (alebo dezorientovať?) o čo vlastne v spore išlo. Niet tam víťazov, ani porazených. Je tam iba zúfalá snaha prispieť k vysporiadaniu sa Ameriky s traumou, ktorú jej spôsobila vietnamská vojna. Film ma nenadchol, ako by som čakal od filmu z rebríčka Top 300, ani som ho nepretrpel. Najhoršie je, že ma ani nezaujal a pritom je dosť filmov o vietnamskej vojne, ktorým sa to podarilo. (05.01.2021)

K čemu je takový film. Yahya Abdul-Mateen II, Kelvin Harrison Jr., Mark Rylance a Frank Langella skvělí, ale k čemu to je? Za všechny urážky jmenuji jedinou: v průběhu celého filmu soudce opakovaně dokazoval, jak velkou moc v soudní síni má a co mu všechno přísluší, ale jakmile dost lidí začne tleskat (a scénárista/režisér si náááááhodou vybral tento moment jako jásavý konec filmu), tak se najednou nezmůže na nic jiného než na bušení kladívkem? Wtf. (28.04.2021)

Politické procesy a sudcovia zjavne naklonení jednej zo strán sporu sú vlastné aj zavedeným demokraciám, akou bezpochyby tá americká je. S problémami zaujatých sudcov sa dnes boria takmer všetky postkomunistické štáty, kde každý na justíciu len nadáva. Priebeh jedného evidentne zmanipulovaného procesu krásne ukazuje jedna z najlepších súdnych drám, aká bola kedy nakrútená. Ako bonus ponúka množstvo myšlienok na uvažovanie. O povahe spravodlivosti, o tom, čo naozaj stojí za to, vyjsť do ulíc a prejaviť občiansku nespokojnosť, o efektívnych spôsoboch obhajoby, o tom, čo sa oplatí na súde povedať a čo je potrebné radšej zamlčať. (22.10.2020)

Můžeme si myslet o americké demokracii a soudním systému, co chceme, ale musíme připustit, že ani jedno není tak bezbranné, jak by se možná po první polovině tohoto filmu mohlo zdát. Snímek má skvělý spád, je výborně zahraný, skvěle sestříhaný, nebojí se přiznat, že je jednoznačně na straně bojovníků proti válce ve Vietnamu a vše tomu podřizuje, včetně odpudivé karikatury na soudce. (09.11.2020)

Záver je prepálený a scéna, jak sa ten chlapec postaví (ktorá je tam mimochodom dvakrát) je skrátka trapná, a podobné nezmysly dorazili Sorkinov predošlý film. Všetko ostatné je vršenie jedného diváckeho pôžitku na druhý. Šikovne si človeka omotať hneď uprostred úvodnej (!) prestrihovej scény a potom už len gradovať a striedať rôzne druhy emócií, postavené predovšetkým na satisfakcii a charakteroch. A tie charaktery! Ako píše ScarPoul, každá postava má vlastný - a to sú tam dobré dva tucty dôležitých postáv - každá má aspoň nejaké svoje malé čokoľvek. Ešte aj tí tajní policajti, ktorí sa zdržia na dve vety. Toto kedysi robil Spielberg, dnes to v Hollywoode nerobí nikto (Pokiaľ teda do Hollywoodu nerátame Tarantina. Rátame?). A okrem iného ten film krásne ukazuje rôzne úrovne herectva. Gordon-Levitt, Keaton a Langella sú na jednom, Cohen a Abdul-Mateen II. ešte vyššie a Rylance s Redmaynom hrajú súboj titánov. Rylance je boh. Ten človek jak keby ani nehral, jak keby sa ani nemusel stávať postavami a skrátka len pokračoval v žití. A Redmayne konečne hrá civilne normálneho týpka. Bez šaškární z Rowlingovej posledných recyklácií, bez fyzického hendikepu. A podáva svoj najlepší výkon. Možno je v klúčovom momente (flashback pri nácviku výsluchu) trošičku zle vedený, furt je to ale omnoho omnoho ďalej, než kam väčšina hollywoodskej špičky kedy dosiahne. “You killing it, Allen!” Ten film je presne, čo mám na kinematografii rád. (17.10.2020)