Pieseň o sivom holubovi

Ak existuje film, ktorý svojou baladickosťou a svojou potrebou vypovedať o hrôzach vojny - iným, novátorským spôsobom a to v čase socializmu v československu TAK aby film nestratil nič na svojej dôležitosti alebo dokonalosti je to práve tento. Pieseň o sivom holubovi je krásny film. Ješinová kamera je neustále v pohybe a tých pár miest keď je statická nahrádza pohyb v pozadí. Film má preto spád a je nasnímaný takmer dokonale. Oproti tomu Ješinová kamera v Jánošíkovi je len kamera. Podobne ako slnko v siety práve kamera a scénar, ktorý je dokonalý a tiež herecké prejavy hercov a nehercov dotvárajú vojnovú atmosféru v slovenskej dedinke. Silné scény, bitka, zastrelenie holuba, príchod nemcov alebo nájazd nemeckej stíhačky či už tragický koniec, sú natočené tak silno a tak dobre až som si dakedy hovoril" naozaj je toto slovenský film?" lenže je. Barabášovi sa vyplatila práca na poli dokumentov. Má cit pre detail a pre postavy a prostredie v ktorom sa nachádzajú a tiež môže ´dakovať premyslenému scenáru, ktorý mu umožnuje naplno rozviť charaktery hlavných postáv tak, že všetky zložky filmu sa spoja v jedno a vy sa zrazu ocitnete uprostred diania. Myslím že takéto filmy sa netočili len tak a márne nájdeme nejaký podobný , lenže fakt že tento film je taký silný a na svoju dobu taký originálny ma teší. pretože vtedy si uvedomíte že ani to české Želary nebolo nejaké super. Tento poviedkový film, ktorého prechody sú také ľadné a pokojné že nenarúšajú štruktúru videného a počutého tvoria akúsi bodku za dokonalosťou tohoto diela, ktoré aj keď má cez 40 rokov nestratilo nič zo svojej vážnosti a krásy. (22.12.2008)

Ak by ma niekto požiadal, aby som mu menoval nejakého dobrého slovenského režiséra, donedávna by som zrejme odpovedal iba ťahavým a retardovaným "Eeeeee..." a následne zabrblal niečo o Nvotovi a o Jakubiskovi, kým mu ešte nehrabalo. Po dnešku však môžem s čistým svedomím a zreteľným hlasom pridať meno ďalšieho človeka: Stana Barabáša. Jeho debutový film dokazuje, že neskoršia (a vynikajúca) Krotká nebola iba náhoda a že tento filmár už od začiatku vládol pozoruhodným zmyslom pre tempo, vedenie hercov a zaujímavú prácu kamery. Pieseň o sivom holubovi je obdivuhodne ľahko vysústruženou freskou II. svetovej vojny na Slovensku, kde sú kontinuita a vývoj postáv miestami silnejšie ako v mnohých súčasných nepoviedkových filmoch. Pri "starých klasikách" sa v drvivej väčšine zvyknem nudiť, toto je ale jedna zo svetlých výnimiek. Kus sebaistého a miestami svoju dobu predbiehajúceho remesla. (27.11.2013)

Pravdu o SNP (raději zkratkou) se nedozvíme z dokumentů ani z poezie. (Možná má pravdu vtip, v němž se z "Letiska tri duby" stalo "Letisko dva duby".) Kdo však po pravdě nepátrá (a koho by teď vlastně ještě zajímala?), může si užít poetický (i patetický) konec války na Slovensku. Barabášův filmový příběh leží v zorném poli dětských hrdinů – a kdo zvládne dětské herce, má napůl vyhráno. (30.12.2015)

Ano, ano - som mylovnik ceskoslovenskej kynematografyje, ale urcite nemam rad rezisera Stanislava Barabasa a ani Rezuchu, no a pochopitelne Vojtecha Trapla. Takze tato znoska pribehov od vypuknutia SNP az po prve vojnove udalosti na mna nefunguje. Takze sa nestotoznujem s entuziazmom miestnych mentalov a napliaskam tomu len takych obycajnych 25 % (21.06.2014)

Slovenský povídkový film, který si i dnes zaslouží pozornost. Svým způsobem připomíná Kachyňovo Práče. Pro mě další milé setkání se slovenským filmem. Všichni dětští herci si zaslouží můj obdiv, nejvíce však Pavol Mattoš v roli tak trochu rebelského Vinca, kostelníkova syna. Pavol Mattoš dokázal naprosto dokonale ztvárnit proměnu z dítěte v dospělého muže bez ohlupujícího patosu, který do té doby byl ve slovenském filmu běžný. (30.03.2009)