Kokuhaku

Pokúsim sa o drobnú charakteristiku a ľahké načrtnutie kontextu, na ktorý by sa mal pri deviatom celovečernom filme Tetsuyu Nakashimi brať zreteľ. Ako to zvyknem robiť, vopred upozorňujem na možné spoilery a odporúčam ďalej čítať len tým, ktorý už film videli. ////////// [Film-tradícia] Kokuhaku je filmom, ktorý sa opiera a čerpá z bohatej tradície ázijskej "kinematografie pomsty", pričom je úmyselne konvenčný a konzervatívny, či dokonca obstarožný až spiatočnícky. Dramatický trojuholník preberá z naratívu antickej tragédie a z jej troch základných princípov - jednota deja, miesta a času - porušuje len jediný, teda čas. Príbeh, členiteľný na niekoľko aktov, sa neodohráva behom hodín a dní, ale týždňov a mesiacov. Súčasný, chronologicky rozprávaný dej s časovými posunmi sa len na pár výnimiek sústredí do prostredia stredoškolskej triedy (a v závere telocvične), ktorá sa stáva uzavretým fikčným svetom filmu. Všetok ostatný dej mimo územia školy, úzko súvisiaci s primárnou líniou, sa spolu s násilím odohráva len v retrospektíve narušujúcej linearitu časovej osi. V tomto prípade retrospektívne zábery vrážd Manami a spolužiačky suplujú "mimozáberové" obrazy smrti a zabíjania v antickej dráme, kde sú len predmetom rozhovoru ako udalosti, ktoré sa stávajú minulosťou, ale vplývajú na súčasnosť. Koncept titulných spovedí viacerých postáv pripomína dialogický vzťah v tragédii a v istých pasážach sa približuje zboru. Fabula je obostretá shakespearovským motívom "za všetkým hľadaj ženu" a Yuko Moriguchi sa postupne, tak, ako v dávnych japonských legendách, stáva nenávistným démonom pomsty. Podobne i Shuya je na jednu stranu dospievajúci chlapec s oidipovským komplexom (ako poznamenáva i jeho spolužiačka), na druhú stranu pripomína chladnokrvný vražedný detský prízrak z hororov. V prípade Naokiho je to nielen vnútorná, ale i neskoršia fyzická premena prostredníctvom kvalitného namaskovania, ktorá zastupuje klasické divadelné líčenie. Je preto logické, že sa Nakashima sústredí na dôkladné psychologické a melodramatické vrstvy a v rovine štýlu sa vďaka tomu výrazne odlišuje od ďalšieho výrazného žánrového príspevku z toho istého roku - brutálneho a explicitného exploitation snímku Akmareul boattda z dielne juhokórejského režiséra Jee-woon Kima. Môžem preto s istotou povedať, že tento film do bodky napĺňa význam výrazu "japonský" - ten skutočný, neúprosne konzervatívny, uzavretý a nemilosrdný, ktorý predvádza nefalšovaný pomalý klimax. ////////// [Film-pohyb] V opozícii voči relatívne nízkej miere obsahovej invencie základnej premisy stojí až manieristicky vycibrená vizuálna zložka, v ktorej významovom epicentre, snímanom majstrovskou kamerou, stojí pohyb. Pohyb determinujúci a takt udávajúci. Tak, ako vzduch rozčesávajú spomalene letiace krabičky s mliekom, neviditeľné prúdy premieňajú náladu v triede, nepozorovane prevracajú vzťahy, určujú vývoj postáv. Figúrky sa pohli po líniách, šachová partia je rozohraná. Na koho to slovo padne, ten musí ísť z kola von. Detská riekanka, ktorá dala základ mnohým "hrám na hrane". Hrám, v ktorých sa dáva dôraz na pohyb a stratégiu. Jeden nesprávny ťah a všetko je stratené. Na začiatku je udaný zločin a páchateľ, na konci čaká trest. My sledujeme to uprostred. Vývin. Rast. Gradáciu. Jasný konštrukt, obohnaný ostnatým plotom jedinečného stretu osobnej a kolektívnej nenávisti, ktorá ústi v šikanu a vyhrážky. Auditívny obraz, zložený z ambientných, pomalých skladieb a vnemovo rušivých dynamických melódií (pre lepší obraz viz. výpis niekoľkých interpretov v Hrominovom komentári) dopĺňa oku lahodiace spomalené zábery. Vyhranená veľkoleposť a mohutnosť, sprevádzajúca príbeh jednej spravodlivej odplaty. Aspoň takou sa tá Moriguchina javí. Lenže zrýchľujúci pohyb je nezastaviteľný, vymyká sa spod kontroly a kruh násilia sa uzatvára, spečatený krvou - avšak nie krvou nevinných, lebo tu nie je nikto, kto by bol nevinný. Nevinnosť, detská nevinnosť, tá je nenávratne stratená. ////////// Kokuhaku sa dá vyčítať mnohé. Podobne ako v prípade vyššie spomínanej snímky Jee-woon Kima zachádza aj v tomto prípade samotná pomsta do krajnosti, no je ešte citeľnejšie preexponovaná vo svojej genialite, ako sa to snaží snímka vnútiť divákovi. Avšak audiovizuálna estetika, paralelizujúca presne načasovaná montáž, artová mechanika, vnútorná výstavba a vzorová práca s časovými líniami a odhaleniami, podávanými bez narušenia atmosféry zbytočne dramatickými momentmi, a zomknutosť fabuly, preukazuje výnimočnosť filmu. A predovšetkým fakt, že je to film hrdý na svoj pôvod a žánrové korene, pričom je absolútne odlišný od ostatku režisérovej filmografie. Sebavedomý a komplikovaný, ako jeho márniví antihrdinovia. 95% (07.12.2014) (menej) (viac)