Drak sa vracia

Úsporný režim na dialógy, veľmi lyrické, dosť otrasná hudba, no proste verná kópia diela, až teda na tú hudbu. Chrobákovo dielo je vysoko hodnotené pre svoju literárnu hodnotu. Podľa mňa nie celkom hodiacu sa na obrazovky, to nie je román ktorý si krásne natočíte. Ten obsah je orientovaný na preciťovanie slov na papieri, tej spomínanej lyriky. Vášaryovej tu bolo žiaľ pramálo a text sa ani učiť nemusela, sotva vyslovila vetu. (06.10.2021)

Drak sa vracia, to je tillichovská „odvaha byť...“ v priamej konfrontácii s „odvahou byť súčasťou...“. Kolektívne pohanské rituály v podobe pálenia chleba v slamenom venci sa tu zlievajú so šepotom, neklamným znakom akéhosi zvláštneho „vedomia“ miesta. Ozýva sa v ňom rozplynutie sa v kolektíve, ktoré si od jednotlivcov vyžaduje absolútne podriadenie sa. I Martin Lepiš sa o to pokúša - chce len v pokoji dožiť. Do tohto organizmu však nepatrí. A nepatrí doň o to viac, o čo viac prejavuje ochotu pomôcť – o čo viac prejavuje odvahu byť.... Je príčinou pohrôm a nešťastia, je uchvatiteľom, ktorého treba buď zabiť, alebo vyhnať. Nielen jeho vlastnosti, ale i príchod z hôr a jeho prezývka „Drak“ z neho robia antropomorfné stelesnenie nespútanej prírody. Pripomína upaľované stredoveké bosorky, ktoré sa, podobne ako draci, znášali na dediny na svojich metlách, aby vnášali chaos do pevného kolektívu stredovekej dediny. Drak však na seba neustále strháva pozornosť, kamera krúži vôkol neho a doslova maže okolité postavy s ich prostredím v šmuhách šialených švenkov. Podobne dominantné postavenie získava Drak aj v rozprávaní – najmä vo vzťahu k Šimonovi – k vyjadreniu vôle dediny. Rozpor medzi týmito elementmi napokon kulminuje v požiari, do ktorého akoby vybuchli city. V tom momente sa začína diať niečo zvláštne, či azda nepatričné. V scéne hnania kráv, ktorých bukot znie ako z iného sveta – z pekla, zrazu vidíme, ako sa neochvejný Drak stáva samotným prostredím – hlasom prírody, či azda nejakého božstva (podobne ako sme v úvode počuli hlas dediny). Z Draka sa tak stáva niečo „objektívne“ - bytie prichytené pri bytí vo svojej realistickej i symbolickej rovine. Hranice zanikajú a rozpúšťajú sa a my vidíme imanentné i transcendentné a subjektívne i objektívne v dvojjedinnosti. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Zvláštny a zaujímavý film, ktorý som nie vždy a nie vo všetkom chápal. Zhruba som vnímal príbeh, obdivoval reálie i reč, nádhernú Milku Vášáryovú a skvelú hudbu Iľju Zeljenku. Trochu mi prekážalo, že som nečítal Chrobákovu novelu, asi by som bol lepšie zorientovaný. Niekedy mi prekážala kamera, inokedy zvuk, ale možno to bolo zámerom. Takže ostávam pri tom, že to bol zvláštny a zaujímavý film. (27.09.2021)

Možno na kvalitu akú mal román to nestačí, ale hodnotím skôr kladne. V prvom rade sa dej vymyká všetkým novým, moderným možným aj nemožným dialógovým zlepencom a už len podľa temnej mimiky sme chápali o čo ide! Dej odohrávajúci sa na strednom až severnom Slovensku odzkrkadľuje vtedajšie pomery a slovenský naturizmus, ktorý nehovoril kto je dobrý a kto zlý, ale na základe priameho opisu sa presne vyjadril divákovi. Pesimistický koniec utlmil slušne nastavenú latku. (22.06.2013)

Dokázat plout na stejné vlnové délce po celou dobu s filmem je velmi náročné, možná dokonce nemožné. Divák bývá často ponechán, aby si domyslel. Možná až příliš často. Tak trochu Godardovské kašlání na diváka. Samostatnou kapitolou je ovšem audio složka filmu, nejen samotná hudba, ale celá zvuková kompozice je naprosto úchvatná. Tolik nápadů a hravosti se jen tak neslyší. Kdyby existovalo něco jako šarmantní zvuková stopa filmu, tak já tady mám svého vítěze této pomyslné soutěže. (25.10.2018)