Futurologický kongres

Tohle je zase jednou film, u kterého jsem chvílemi zapomněla dýchat. Asi si budu ještě dlouho lámat hlavu nad tím, proč realitu kolikrát nejlépe vystihuje fantasmagorie. V tomto případě v tom nejlepším smyslu slova, pokud vůbec nějaký lepší smysl má. Ale chápu, že někomu může realistický popis pracovního oděvu připadat smysluplnější. Tohle je neobyčejný film o životě, který by bez představ a iluzí byl asi stejně tak záživný jako ten popis pracovního oděvu. Jenže často stojí za to prozkoumat, co se pod tím oděvem skrývá. (01.03.2014)

Naprosto necekana filmova pecka, ktera me totalne rozsekala a dokonce bych se nebal prohlasit, ze neco podobneho jsem citil naposledy pred 15ti lety u Matrixu. Tohle tvoril genius na LSD. Vizual, hudba, herci, ale hlavne myslenka pramenici z knizniho dila Stanisława Lema, nad kterou premyslite jeste dlouho dlouho po skonceni, po delsi dobe jednoznacne desitkova zalezitost. 10/10 (18.01.2014)

Zaujímavý a nevšedný filmový zážitok, ktorý som si skutočne užila aj napriek pokračilej nočnej hodine (pre mňa určite). Zmes "reality" a animácie, skutočnosti a sna všetko sa tu miešalo. Pri tomto filme je zrejme veľmi dôležité popustiť uzdu svojej fantázii a nechať sa unášať. Ja som to urobila a bola som spokojná... (12.09.2015)

(KVIFF 2013) Jednoznačně nejrozmáchlejší snímek mých letošních Varů. Geniálně namixovaná kombinace dystopického sci-fi a nemilosrdně výstižné společenské satiry, podpořená skvělým výkonem charismatické Robin Wright. Ať si o jejím výběru rolí říká kdo chce, co chce, tohle jí prostě sedlo. Jako na většinu festivalových filmů, i na Kongres jsem šel více méně naslepo, takže ten náhlý rafinovaný přechod do "povinné" animace byl pro mě naprosto nečekaný twist. V tu chvíli se mi úsměv přerodil v němý úžas. (09.07.2013)

Najambicióznejšie, najoriginálnejšie, najexperimentálnejšie, najodvážnejšie a najprekvapivejšie sci-fi za posledný roky. Od Futurologického Kongresu som čakal "artový gýč", ktorý bude bez rozmyslu miešať hrané scény s tými animovanými, nakoniec som však dostal originálne poňatý až dystopický sci-fi film, ktorý dokázal naservírovať oveľa vážnejšie témy a depresívnejšiu atmosféru ako som predpokladal. Jedná sa o skutočne ambicióznu psychologickú sci-fi drámu, ktorá postupom času prináša čoraz viac filozofických tém na zamyslenie. Zo začiatku pomaly buduje vzťah k ústrednej postave odpísanej herečky (skvelá Robin Wright), uštipačne rýpe a kritizuje fungovanie Hollywoodu, aby sa po hodine mohla z tejto satiry na filmový priemysel stať prechodom do animovanej časti až taká halucinogénna jazda, akoby ste dostali dávku LSD priamo z obrazovky. Tento prechod do polhodiny trvajúceho animáku má svoje opodstatnenie a nie je len prázdnym, nezmyselným úskokom bez hlbšieho zmyslu. Mení sa tempo, mení sa atmosféra, obmieňajú sa myšlienky a zo satiry sa film zmení na funkčnú metafora súčasnej spoločnosti umelo vytvárajúcej ideály, resp. individualisticky idealizujúcu samú seba. Dokazuje sa tu mimoriadne hravosť režiséra, aj keď mi tá animovaná časť prišla v určitých momentoch až príliš prestrelená s veľmi karikatúrnymi postavičkami, ktoré bola občas nahádzané do záberov bez ľadu a skladu až všetky nápady režiséra pôsobili ako taký mišmaš. Každopádne následný dystopický záver ma doslovne odzbrojil a priniesol prekvapivé vyústenie, pri ktorom som vôbec nečakal, že sa film vydá práve takto odvážnym smerom. Tam už po intelektuálnej stránke pracuje na plné obrátky a začne perfektne fungovať aj po tej emocionálnej (hlavne takmer až šokový prechod z animovaného obrazu späť do toho hraného). Veľkú úlohu zohráva aj vynikajúca hudba od Maxa Richtera, ktorá sa plne prispôsobovala postupne sa meniacej atmosfére a striedala ako hravé, tak aj stiesnené, až omamujúce melódie. A aj keď mám ku Congressu pár ďalších výčitiek ako napríklad kolísavé tempo, tak sa jedná po veľmi dlhej dobe o napodiv inteligentné (nedajte sa vôbec odradiť tým, že prostredná časť je animovaná) a hlavne netradičné sci-fi. V svojej podstate neskutočný filmový trip, avšak s neuveriteľne silným presahom. Pre bežných mainstreamovo zameraných divákov asi nestráviteľné, pre tých náročnejších, ktorí sa neboja odvážnych filmových experimentov však veľmi príjemné prekvapenie (naposledy si takto netradične dovolili zaexperimentovať snáď len súrodenci Wachovski s Cloud Atlasom ... aj keď tie dva filmy samozrejme nie je možné zrovnávať). CELKOVO: 3,5* (7/10) (20.06.2014)