Tri farby: Červená

Kieslowského ultimatívne komuniké. Mlčanlivá anamnéza, v ktorej nie je jasné, kto je lekárom, a kto pacientom. Podobne ako v Modrej a Bielej, aj v Červenej má výsadné postavenie schopnosť komunikovať. A zatiaľ čo v Modrej sa hlavná hrdinka uzavrela pred svetom a v Bielej sa hrdina navzdory jazykovej bariére pokúšal pozliepať črepiny nenávratne rozbitého vzťahu, v Červenej starý sudca ostáva na dôchodku sám a nie je nič, čo by preňho ešte malo zmysel. Jeho svet pozostáva z odpočúvania cudzích telefonátov a prenikania do súkromia svojho okolia. Keď do jeho života však prenikne mladá modelka, niečo sa začne meniť. Červená - to je láska, krása, nevinnosť, porozumenie. Občas možno v iných významov, ako to bežne vnímame. Pred nami ožíva obraz, do popredia vystupuje výtvarnosť a do uší sa letmo vkráda podmanivá hudba. Irène Jacob, Jean-Louis Trintignant, ich charaktery a sugestívna psychologická línia nenútene, hladko zapadajú do skutočného sveta. Opäť minimalistický, dôvtipný, ale predsa spomedzi farieb najlepší a najcivilnejší. Teda ak môže byť posledný umelecký príspevok do trikolóry civilný. A v inej rovine je to práve aj zhrnutím celej Kieslowského tvorby, ktorú završuje záverečná scéna. Bodka, ktorá vypovie viac, než tisíc slov (bez dvojzmyslov). 85% (03.10.2014)

Asi nejtajemnější, nejhlubší a nejvíce oslovující Kieslowského "barevný film", jenž si hraje s náhodou a vypráví o třetím francouzském hesle - fraternité, o sounáležitosti a účasti. Irène Jacob roste do neskutečných hereckých i "žensky-lidských" výšin. Tajemství Jean-Louise Trintignanta pak zůstává nevyřčeno až do poslední chvíle. (08.08.2005)

Z "třibarevné" trilogie mě tato poslední část oslovila určitě nejvíce. Opět je tempo filmu velice pomalé a láska je zde jen v náznacích ale tento příběh bývalého soudce, který rád odposlouchává cizí telefonáty a mladé modelky, která mu přejede psa mě opravdu zaujal. Herci opět výborní a konečné spojení všech tří dílů této trilogie mi přišlo úžasné. (04.03.2009)

Irène Jacob a Jean-Louis Trintignant předvádějí úžasný dialog mládí a stáří, který je nejsilnější částí tohoto snímku. Ten je jinak promyšlen jako složitě konstruované puzzle, které počítá s tím, že divák si je schopen leccos domyslet. Když vynechám podivný závěr s hlavními postavami celé trilogie, je tenhle film prakticky dokonalý. Krzysztof Kieślowski se rozloučil s filmem na vrcholu. (31.10.2019)

Z celej trilógie farieb , podotýkam geniálnych farieb asi najlepšia. Samostatný film je tak isto ako predošlý sofistikovanejší a opäť v nás prebúdza otázky na ktoré asi každý hľadá odpovede a ako to už býva tak pomocou symbolizmou a poetiky farieb. Vzťah medzi Valentine a starca je krásne vybudovaný, s prvého zoznámenia si vás hneď starec získal a vy už sledujete spleť udalostí, ktoré vyvrcholia vo finále, ktoré je krásnym prepojeným začiatku a konca a predzvesťou niečoho nového. Zaťiaľ čo prvý film sa zaoberal túžbou začať od znova s kombináciou tvorby umenia a druhý o tej pravej láske a jej dostupnosti a potrebnosti tento diel je o komunikácií medzi ľudmi , ktorá je tak dôležitá. Dokazuje to úvodná scéna keď sledujeme telefónny kábel a počujeme rozhovory ale tiež aj záber s kultovou babičkou čo sa cez všetky tri filmy pokúšala strčiť sklenenú flašu do kontajnera ale nikdy sa jej to tak úplne nepodarilo a každý s hrdinou túto babičku ignoroval ale Valentine jej pomohla. Veľmi dobré boli spravené scény so psom a hlavne koniec, ktorý je pre mňa vrcholom poetiky a dokazuje že Kieslowski ako tvorca sa môže radiť k najväčším umelcom art filmu ako je Kurosawa, Almodóvar a ďalší. (28.05.2008)