Reklama

Reklama

Obsahy(1)

Prvý slovenský hraný film nakrútený po druhej svetovej vojne. Mnohí Slováci pred prvou svetovou vojnou emigrovali do Ameriky za lepším životom, pretože na Slovensku vládol útlak zo strany vládnucej maďarskej moci a ľudia si nedokázali nájsť prácu. Tak ako iní, za more odchádza aj mladý horal Ondrej Muranica (Paľo Bielik), aby si vo vysnívanom Novom svete našiel prácu a zarobil peniaze pre svoju rodinu. Sny a nádeje na lepší život mu však zmarí banská katastrofa. Ondrej sa síce zachráni, ale stratí pamäť. Vyhlásia ho za nezvestného a keď sa mu po rokoch náhodou vráti pamäť, Ondrej sa rozhodne vrátiť domov. Až po návrate do vlasti zistí, že sa jeho žena Eva (Jiřina Štěpničková) vydala za jeho najlepšieho kamaráta Miša (Július Pántik). Ako inak, schyľuje sa ku katastrofe... V období rokov 1918-1938 dominovala v Československu česká kinematografia, na Slovensku sa vyskytli len ojedinelé snahy vybudovať filmový život. Vďaka štátnej podpore v období 1939-1945 sa dotvorili obrysy slovenského filmu, ktoré ukončil vznik hraných snímok Varúj...! a Vlčie diery (1948) v demokratickom Československu. V snímke Varúj... síce stále zohráva nezanedbateľnú úlohu česká tradícia a jej reprezentanti vo všetkých zložkách filmovej produkcie (režisér, kameraman Václav Hanuš, scenárista Karel Steklý), ale po prvý raz sa československá spolupráca z 30. rokov stáva slovensko-českou. Voľba adaptácie drámy Ivana Stodolu Bačova žena ako prvého slovenského filmu produkčnej spoločnosti Slofis mala viacero dôvodov. Pre Friča bol príťažlivý dedinsko-folklórny rámec príbehu, pre Bielika zase skúsenosť so Stodolovou drámou z čias pôsobenia v Slovenskom národnom divadle, kde hral postavu Ondreja Muranicu, a jej sociálno-kritické zázemie. Z politického hľadiska téma vyhovovala zameraniu nového života, pripomínala maďarský útlak a zrod Československa roku 1918 ako paralelu k budovateľskému optimizmu prvých povojnových rokov. Paradoxom je, že po nedemokratickom prevrate v roku 1948, sa naplno rozbehla činnosť cenzúrnych orgánov, ktoré o dva roky neskôr snímku spolu s ďalšími 541 filmami vyradili z filmovej distribúcie, pretože nevyhoveli ideologickým kritériám. O rok neskôr pri prehodnocovaní naďalej zostal film v trezore, pretože ho komisia považovala za vadný z hľadiska ideovej hodnoty. Podobne dopadli napr. aj Vlčie diery a Čertova stena, ktoré nesú plné stopy buržoáznej filmovej tvorby i buržoázneho nacionalizmu. (oficiálny text distribútora)

(viac)

Recenzie (48)

zette 

všetky recenzie používateľa

Dobre zmapovana doba na Slovensku v prvni dvacetiletce 20. stoleti. I kdyz vykreslene pijatiky slechty jsou hodne prehnane, tak obraz rolniku na venkove vypada verohodne. Vzhledem k dobe nataceni je celkem zvladnuta i americka pasaz. Libi se mi i prostrihy z prvni svetove valky. Celkem dost nacionalni pocin, ktery se bohuzel odrazi v nekterych dialozich. I tak se mi film libil a vzhledem k tomu, ze se jedna o prvni slovensky film, trochu me prekvakupuje nizky pocet hodnoticich uzivatelu. ()

ScarPoul 

všetky recenzie používateľa

V začiatkoch to slovenská kinematografie vôbec nemala ľahké. A o skutočne prvom slovenskom filme sa rozpráva až v roku 1946. Je ním práve film Váruj. Keďže Slovensko nemalo žiadnych režisérov, alebo scenáristov, museli im pomôcť susedia z Čiech. Lenže situácia medzi Čechmi a Slovákmi si prešla tiež nepriateľskou fázou a film Váruj predstavoval akési spojenie českého majstra režiséra Friča a slovenského junáka, neskôr autorského tvorcu Paľa Bielika. Na filme Váruj cítiť zub času. Hlavne v dialógoch, ktoré dnes pôsobia úsmevne. Emocionálna rovina škrípe tiež. Paľovi Bielikovi to celkom vychádza, pretože mal predsa len už nejaké skúsenosti pri filme, v divadle a aj s Fričom. U ostatných je to otázne. Ale aj keď sa po hereckej stránke až na pár svetlých momentov film nemá veľmi čím chváliť, jeho vizuálna podoba - hory a údolia stredného slovenska - na ktoré zobrazenie dohliadal Plicka - povestný svojou filmovou alegóriou Zem spieva- je na veľmi vysokej úrovni. Z toho čerpajú aj dve najsilnejšie scény filmu - útok medveďa a návrat Ondreja do rodnej dedinky. Filmu sa nedá uprieť novátorstvo ani historický status. A aj keď nie je veľa vecí - okrem skĺznutia Paľa Bielika s kopca - ktoré by dnešného diváka dokázali zaujať, Varuj stále zostáva ako prvý Slovenský film, ktorý nielenže spravil prienik do života slovenského ľudu, ale inšpiroval desiatky diel, ktoré mali prísť po ňom. ()

Reklama

Anderton 

všetky recenzie používateľa

Takto by vyzeralo Varúj, aj keby sa ho rozhodol natočiť samotný David Lean. Komunistickou ideológiou ešte nezaťažená adaptácia literárneho diela, ktorá aj dnes má potenciál osloviť, zabaviť a možno aj ohúriť mladého diváka. Absolútne profesionálne zvládnuté remeslo dvoch výborných režisérov, kde výborné sekvencie strieda občasná naivita niektorých scén, ale to je iba taká drobnosť, ktorú treba pripísať roku vzniku (matka bráni výučbe svojho syna maďarskému jazyku, dôležitejšia je ideológia, alebo záverečné stretnutie, kde postava prichádza na pľac a tam stretáva hľadanú osobu pre vyznenie situácie úplne samú). Film mi v určitých okamihoch pripomenul geniálny Vidorov The Crowd, čo je bezpochyby iba náhoda. Ak má schopný režisér výbornú predlohu, tak výsledné dielo by malo vyzerať podobne, ako Varúj!. No a v akom inom slovenskom filme sa pozrieme do Ameriky...90%. ()

nascendi 

všetky recenzie používateľa

Každý nejako začína. A začínať po takom vývoji, s takými prostriedkami a v takej dobe určite nebolo jednoduché. Film ponúkol taký Plickovský obraz vtedajšieho Slovenska a asi nebol až tak ďaleko od pravdy. Hudba bola ohlušujúca, Paľo Bielik nenahraditeľný, česká výpomoc užitočnejšia, ako o pár desiatok rokov neskôr a celkovo sa nemusíme za tú premiéru hanbiť. Odloženie filmu do trezoru je hanbou vtedajších ideológov pápežskejších, ako pápež. ()

tron 

všetky recenzie používateľa

Adaptácia románu Bačova žena od Ivana Stodolu z r. 1934, ktorá bola pre filmové účely bizarne premenovaná na Varúj...! Vskutku zapeklitá situácia, oproti ktorej argentínske telenovely môžu ísť handry fajčiť. Posúďte sami. Statočný Slovák Ondrej Muranica nechá doma manželku Evu a malého syna Ondrejka a ako mnohí naši predkovia v tých neľahkých dobách, i on s kamarátom Mišom odchádza za prácou do vysnenej Ameriky. Tam ho ale vinou nehody v bani doma vyhlásia za mŕtveho. Síce to prežije (prielez potrubím!), ale (a teraz to prichádza) stratí pamäť, takže síce žije, ale nevie nie ani tak to, kam (a za kým) sa má vrátiť, ale že sa má vôbec niekam vrátiť. Za mŕtveho ho považuje aj starý kamoš Mišo, ktorý sa úspešne vracia domov. Roky utekajú, prichádza vojna, končí vojna, z malého syna sa stane mladý muž a Evu si za ženu vezme, nuž, Mišo. Po rokoch sa „stratenému“ Ondrejovi v Amerike vráti pamäť a tak sa následne pre zmenu vráti domov on. Tu ho však čaká nemilé prekvapenie. Film je od prvých sekúnd monumentálny. Nádherné spektakulárne zábery prekrásnej slovenskej krajiny (aká de facto dnes už nejestvuje). Scéne s medveďom sa dnešní mladí síce smejú, ale pravdupovediac po stý raz som ju naposledy videl v r. 2023 a nepripadá mi nechcene smiešna, takže v r. 1946 musela pôsobiť (v dobrom) hororovo. Skvele ukázané slovenské prastaré zvyky, ľudové tradície, folk, liečiteľstvo. Hudba Šimona Jurovského duní tak, až mi praskol monitor na televízore. Herci prenášajú repliky takým mocným hlasom, že mi následne praskla aj tá časť, ktorá dovtedy zostala ako-tak neporušená. Na ničom sa nešetrilo: rozľahlé pastviny a lúky, hlboké lesy, drevenice a salaše stojace na samote, ale i rozľahlé dediny a honosné zámky, na ktorých si vrchnosť užíva a zbedačená Slovač nemá čo do úst. Nechýbajú americké bane a veľkomestá, ale ani nemocnice a dokonca zábery z vojnového frontu, kde sa síce premáva päť a pol chlapa, ale nejak to nevadí (odporúčam tým, ktorým udierajú do očí Jakubiskove vojnové scény s pár desiatkami štatistov, či už z Bathory, alebo Tisícročnej včely). Kuriózne na mňa pôsobili dialógy v angličtine, ktorým jednak nie je rozumieť (miestami som mal dojem, že herci ani nehovoria konkrétne existujúce anglické slová, len bľabocú tak, aby to znelo „americky“) a jednak nie sú otitulkované (možno malo ísť o umelecký zámer, aby sme sa cítili rovnako „stratene“, ako slovenské postavy?). Point má tento príbeh viacero. Mňa zaujala napr. tá, že obyčajný slovenský človek je celoživotnou obeťou, brvnom unášaným dravou riekou, ktorú týra raz zlý a zhýralý Maďar a potom bezcitný, chladný (a zhýralý) Američan: pre žiadneho z nich život priemerného slovenského „robotníka“ nič neznamená. A my sa necháme. To skvele ukazuje scéna so starcami, ktorí síce vedia (a vidia), že je zle, ale nechajú to tak s vetou, že raz azda bude lepšie. Priznám sa, že som nepochopil, či tvorcovia už vtedy prejavili takú obrovskú národnú sebareflexiu, alebo im to vzniklo tak nejak omylom. Na prvú dobrú sa zdá, že uprednostňujú odchod do Ameriky, nakoniec sa ale ukáže, že tam Slovákov pochovávajú zaživa a medzitým im ich ženy a deti prevezmú iní chlapi, čiže vlastne sa zdá, že je lepšie zostať pod útlakom Maďarov, kde človeku aspoň dovolia oženiť sa a jesť syr. Ohromne veľa tomu dáva monumentálny, dvojmetrový Paľo Bielik, ktorý aj vetu „milujem ťa“ zreve tak, že ak by bol Ondrej Muranica nasadený do SNP, vyhral by ho úplne sám podobne, ako Rambo vojnu vo Vietname. () (menej) (viac)

Galéria (13)

Zaujímavosti (31)

  • Periodikum Práca nešetrila nadšením pri kritike diela keď jeden z autorov píše: „Pri písaní referátu o premiére filmu sa nevdojak vtláčajú do pera radostné slová, diktované povzbudzujúcou skutočnosťou, že konečne aj vo filmovej oblasti sa začína plne uplatňovať fond slovenskej kultúrnej tvorivosti.“ (Biopler)
  • V roku 1950 cenzúra vyradila snímku z filmovej distribúcie, pretože nevyhovela ideologickým kritériám. O rok neskôr pri prehodnocovaní zostala naďalej v trezore, pretože ju komisia považovala za nevhodnú z hľadiska ideovej hodnoty. (Raccoon.city)
  • Film vznikol podľa divadelnej hry Ivana Stodolu “Bačova žena“. (Raccoon.city)

Reklama

Reklama