Tělo mého nepřítele

Časová sekaná. Filmom sa všakovak nelineárne preplieta hrdinove detstvo, dospelosť, podnikanie, pobyt v base a návrat z väzenia. Do toho zopár trefných úvah o premenách hlavných ulíc miest na výkladné skrine zbytočností, čo sú neustále v zľave, o zbytočnosti textilu ponúkaného v rafinovaných variáciách a ničomnosti šéfov korporácií. Tých, čo držia pod palcom podnikanie aj politiku. Je to taký klasický sedemdesiatkový thriller o boji nespravodlivo odsúdeného proti spoločnosti ovládanou mamonármi za pomoci zradcov, sado-maso starostov a predajných priateľov. Pozvoľné tempo príbehu zachytáva prostredníctvom návštev starých priateľov dobovú francúzsku spoločnosť. Hodnotenie znižuje preukrutne dlhá striptízová scéna v bare. Paradoxne práve pri nej som si všimol jednu paralelu. Vážne tváre divákov vyzliekacej estrády sa neuveriteľne podobajú ultravážnym xichtom "baviacieho sa" obecenstva zábavných pop estrád počas normalizácie, ako ich poznáme z reprízovaných záznamov. Choreografia a scéna je tiež porovnateľne hrozná. Zdá sa, že 70. a 80. roky neboli víťazstvom boľševickej normalizácie v ČSSR, ale víťazstvom brutálne plytkého konzumizmu a úbohej pop zábavy všade vo svete. Víťazstvom nad utópiami 60. rokov, vrcholiacich v rokoch 1968-1969. Vlna francúzsko-talianskych filmov, účtujúcich so zhnitým systémom bola reakciou na zdanlivé víťazstvo síl veľkokapitálu, mafiánskej politiky a korupčno-mamonárskych praktík vo všetkých úrovniach spoločnosti. 70%. (28.07.2014)

Reziser Henri Verneuil natocil vskutku slusny, ale len trochu nadpriemerny film. V hlavnej roli sa predstavuje Jean Paul Belmondo /100 000 dolaru na slunci, Le Magnifique/, aby sa pomstil za predchadzajuce prikoria. Belmondo v klasickej roli tvrdeho chlapika je fajn, rovnako ako fajn je aj skusena ruka rezisera Verneuila. Co mi vsak dost vadilo, bola vyse 120 minutaz. To je na mna privela. Preto len 77 % (29.07.2014)

Snad jedině hudba... a jinak neskutečná nuda. Detektivní zápletkou okořeněný příběh vzpomínek. V nostalgickém duchu se tu proplétá minulost i přítomnost, vzpomínky na dětství jsou podbarveny sociálním podtextem. Rozdělení na bohaté, mocné a ty druhé jsou snad jediným motivem jednání hlavního hrdiny. Belmondo je kouzelně drzý, šarmantní, zkrátka jako vždy. Ale ta neskutečná rádoby moudra, která mu scénář vkládá do úst... hrůza! Takže... Snad jedině ta hudba. (06.09.2011)

Podľa mňa by tomuto francúzskemu thrilleru oveľa viacej svedčalo najmä asi aj to, ak by sa povedzme kompletne celý odohrával iba v jednej časovej rovine, a nie v akýchsi retrospektívnych postupoch, keďže som to začal akosi pomaly vnímať za predsa i trocha viac »rušivejší element,« no zase na druhej strane ale aspoň rozumiem tomu, čo tým chcel vlastne básnik [autor: Henri Verneuil] povedať; nakoľko sa tieto postupy k sebe i neustále vkusne približovali, tak som si vskutku na túto «autorskú metódu» postupne [zrejme?] asi zvykol, pretože ma v nich stále sprevádzal - motivovaný francúzsky protagonista - François Leclercq v podaní už teda i naprosto tradične charizmatického francúzskeho predstaviteľa: Jeana-Paula Belmonda, ktorý síce tentoraz nespolupracoval s daným autorom po prvýkrát; pričom, perfektný a úplne prvý triumf v podobe - Opíc v zime, sa im už nepodarilo zase zopakovať, to sa skrátka nedá znovu napodobniť [to by si musel azda v tomto kinematografickom príspevku opätovne zahrať minimálne i taký herecký velikán - Jean Gabin, ktorý následne zomrel asi mesiac po premiére tohto titulu] • Okrem toho, čo som medzičasom naznačoval v samom úvode, tak popritom by som taktiež "pokarhal" i tento zbytočne prekombinovaný scenár, ohľadom akejsi satisfakcie zo strany hlavného hrdinu, ktorý mal na sebe až príliš veľa vrstiev ["cibule"], ktorú poriadne ošúpať bol dozaista menší problém, na ktorom sa divák trošku natrápil. • Zo začiatku ma táto „cournaiská odysea” obzvláštným spôsobom značne interesovala, no postupom času bolo príslušné dianie čoraz zamotanejším, čiže moja pozornosť sa pomaličky vytrácala; no i napriek tomu stojí titul za jedno pozretie! (13.06.2024)

TEXTIL NÁS ŽIVÍ, TEXTILEM ŽIJEME, OD KOLÍBKY AŽ DO HROBU, TEXIL NA DOŽIVOTÍ. Není zase tak těžké se v těch dějových linkách vyznat, ale ten způsob vyprávění je i tak trochu  na houby. Táhne to hlavně Belmoňdák, který by byl fajn i v reklamě na polské hovězí maso. Jeho monology jsou alespoň celkem fajn stejně jako hudba. Tyhle dvě věci podporují takovou  občasnou zvlaštní atmosféra ztraceného velkoměsta, která taky není vůbec špatná. A závěrečné odhození novin z vlaku mělo taky grády. (07.03.2019)