Zázrak v Miláne

Nádhernou a prirodzene plynulou skratkou zobrazené detstvo a dospievanie najdúcha, pohodeného medzi kapustné pole, prostredníctvom zopár výstižných záberov s minimom slov, sa len tak nevidí. A to je len začiatok. Po opustení brány sirotčinca nadšeneckým dobráckym mladíkom sa stávame svedkami uvedomovania najchudobnejších z chudobných, žijúcich v barabizniach zložených z odpadu priľahlého smetiska. Čo stačí k životu je obsiahnuté v slovách revolučno-optimistickej piesne kolónie nuzákov. Spočiatku sa naoko k týmto slovám pridá nový vlastník pozemkov. Skutočné túžby a úmysly nenásytných buržoustov ukazuje ďalší vývin tejto sociálnej rozprávky s kriticko neorealistickým podtextom. Hlavnými zbraňami rebélie ponižených voči utlačovateľom sa stávajú spev, poézia, tanec a humor spolu s neústupčivosťou. Prirodzené mamonárske sklony človeka ani biediacim však veľa šťastia neprinesú. Možno je dobré opustiť tento svet, spriahnuť sa s bosorkami, anjelmi, duchmi a nasadnúť na metlu ! (02.09.2005)

Nie je neorealizmus ako neorealizmus. Spočiatku vyzerá Zázrak v Miláne ako Bunuelovi Los Olvidados, aby sa v druhej polovici neuveriteľným spôsobom rozbehli a stali sa veľmi dojímavou bláznivou komédiou so sociálnym apelom. Na Talianoch sa mi páči, že ak by boli aj v tých najväčších sračkách, tak všetko dokážu brať s akýmsi životným entusiazmom, ktorý je mnohým národom, vrátane toho nášho, vzdialený. Bez toho, aby sa z filmu nejakým falošným spôsobom vytratila tragika, pretože tá tam stále zostáva. Aj preto tento film vyzerá tak, ako vyzerá. Nakrútil ho totiž Talian a hrajú tam Taliani. A názov klame, nie je to "Zázrak v Miláne", ale "Jeden zázrak za druhým v Miláne". (03.01.2017)

Prvá časť filmu si vskutku udržiava tú povestne nadštandardne vysokú → neorealistickú úroveň, kedy sa skrátka protagonista Totò neustále »obšmieta« okolo chudobných ľudí na okraji reálneho Milána, keď by jednoducho najradšej len každému jednému chudákovi čo najlepšie (vy)pomohol, ako sa len dá, vtedy si režisér a scenárista → Vittorio De Sica, odomňa získava naozaj dosť veľké sympatie, pretože priam takmer dokumentárnym spôsobom zachycuje neblahé osudy konkrétnych jednotlivcov, ktorí sa síce nedajú úplne hneď považovať za akýchsi bezdomovcov, ktorým sa ale tak trochu predsa podobajú... Akonáhle sa snímok presunie už do svojej druhej polovice, t. j. s príchodom »zázračnej holubice« , tak odvtedy som si už pripadal, ako v Čarodejníkovi z krajiny Oz, či povedzme aj v Jakubiskovej kultovej legende → Perinbaba, áno, mám na mysli tieto eskapické rozprávky, aké odjakživa nakrúcal trebárs nadhodnotený Steven Spielberg, ktorý si vďaka tomu obmotal publikum okolo prsta ! V podstate chcem tým najmä povedať to, že sa tieto konkrétne dva filmové smery medzi sebou bijú, a tak mám pocit, že sa to k sebe príliš nehodí. A to ani nehovoriac o samom konci, keď som mal zdanie, že sa mi musí snívať. I napriek určitej kritike, je daný kinematografický počin → mimoriadne nadpriemerným, že mu tiež rád odpustím i niektoré »hluché miesta« . (04.12.2021)

Pravá nefalšovaná italská ptákovina. Není to do té Itálie sice daleko, ale civilizační rozdíl mezi námi bude vcelku veliký. WTF index je vysoký, ale když se tomu začnete smát, nechá se to vcelku dobře dokoukat. Režisér chtěl zdůraznit známou biblickou citaci: Blahoslavení chudí duchem, neboť jejich je Království nebeské....70% (15.01.2016)

Neskutečně naivní a pitomoučké. Toto se chová jednu chvíli jako geniální pedagog, ale za pár minut už jedná jako neskutečný blbec. První čtvrthodina filmu je zábavná, ale pak přijde přihlouplá didaktická výchova a oslava chudých. Najdeme tu typický pohled levicového kavárenského umělce na dělníky: stačí je naučit, že pět krát pět je dvacet pět, a pak jen sledovat, jak se z těch dětinských dospělých stává vůdčí síla země. Sorry, Vittorio, co se píše v Orwellově 1984 o prolétech? Jenže taková byla doba -a odsoudit Sicu za tento film by znamenalo odsoudit i Wericha s Voskovcem, Vítězslava Nezvala a další a další. Proletariát - opium levicových umělců. (30.04.2009)