Umělcova smlouva

Film, ktorý ma absolútne minul obsahom. To že sa mi nepáčil, ale nie je v tomto prípade vecou kvality ale vkusu. Príliš štylizovaného jazyka, oblečenia, nedramatickosť, . Nedokázal som sa s ničím stotožniť, nedokázal som nič precítiť. Oceňujem spôsob kompozície záberov aj spôsob zavádzania diváka, ale všetko ostatné bolo pre mňa skôr utrpením. Je to čisto umelecký film, ktorý ocenia fanúšikovia a znalci výtvarného umenia, na ktoré film odkazuje a tiež Greenawayovi fanúšikovia. Ja by som potreboval niečo iné. Naliehavejšie, útočnejšie a pamätnejšie. Toto mi vyšumí z hlavy priveľmi rýchlo. (02.05.2012)

Druhej film Petera Greenawaye co jsem viděl a můj výborný dojem z Kuchaře, zloděje jeho ženy a jejího milence si sice nepokazil, ale rozhodně ho nepřekonal! Barokní komedie/drama/detektivka, chvílema působí až mysteriozně o zvláštní smlouvě mezi umělcem a bohatou aristokratkou mě zaujalo přdevším naprostou absencí kladných emocí! Hlavní hrdina - malíř Neville má do klasického austenovského klaďase velmi daleko! Je to namyšlený arogantní umělec, jehož vztah k ženám je horší než zvířecí! Film krásnými obrazy anglického venkova navozuje právě atmosféru uhlazené bezproblémové pohodové nudy bohaté šlechty, jako známe právě od Austenové, vzápětí je ale střídá scénami s perverzním sexem, nechutnýma řečma a syrovou brutalitou! Úžasná je především prostřední část filmu, kdy sledujeme vznik kreseb venkovského sídla, na kterých se objevují záhadné předměty patřící osobě, jež by měla být na uplně jiném místě!V tu chvíli má film opravdu atmosféru nutí diváka se bedlivě dívat na každý záběr, aby něco odhalil! V této části jsem se filmem kochal, ale ke konci ztratil tempo které chytl zase až v uplném závěru! Nicméně vzhledem ke spoustě náznaků a alegorií, které mi jak zjišťuju unikly by stálo za to, podívat se na to ještě jednou, vadit mi to nebude! (12.08.2007)

tak, ako som s úprimný úžasom sledoval pre mňa úplne nový prístup k tvorbe filmu - od dramaticky odťažitého scenára, cez ironický kontrapunk hudobnej linky až po nehanebne krásne obrazové kompozície - tak som sa s pribúdajúcim časom strácal v "kriminálnej" zápletke a vyšperkovaných "krasomluvných" dialógoch, kladúcich dôraz na pozornosť a intelekt diváka :) namiesto napätia a zvedavosti z odhalenia "páchateľa" som o to intenzívnejšie cítil estetické nadšenie a hedónistickú blaženosť z toho, čo sa mi odohrávalo pred očami. Tak isto ma uchvátil Greenawayov ironický racionalistický štýl odrážajúci sa aj v prísnom "euklidovsko-geometrickom" videní sveta kresličom Nevillom. A napriek tejto prísnosti, vylučujúcej akékoľvek nahodilosti, sa na kresbách ocitnú predmety, ktoré dovtedy až arogantne sebaistého umelca uvedú do rozpakov z nepoznaného....každopádne jeden z prototypov "intelektuálneho filmu".... už sa teším na ďalšieho Greenawaya (28.10.2007)

Umelcova zmluva je predovšetkým Greenawayovou zmluvou (dosť delikátnou a ošemetnou, no stopercentne čestnou) s divákom. Divák dostane svojich "dvanásť kresieb", musí sa však dať nechať tak trochu znásilniť (ako pani domu). Napríklad nebrať kriminálnu zápletku ako kriminálnu zápletku. Smrť pána domu je tu totiž rovnako irelevantná ako smrť pána domu v Altmanovom Gosford Parku. Nemá pre film žiadny podstatnejší význam, či lepšie povedané - jeho smrť nás zaujíma len do tej miery, do akej sa vzťahuje k úvahe o povahe výpovednej hodnoty umeleckého diela ako takého. Greenawayove vizuálne atraktívne spôsoby premýšľania o realite bývajú priam deskriptívne názorné, no táto okázalá inventarizácia sveta sa v konečnom dôsledku ukáže ako falošná alebo prinajmenšom nespoľahlivá. V Topení po číslach režisér s maniakálnou obsesiou skladá stupnicu neexistujúceho meradla. V Umelcovej zmluve klasicisticky vecná kresliarska optická pomôcka vnáša falošnú ilúziu poriadku do sveta, ktorý z princípu iný ako "barokový" ani nemôže byť. Čo mám na tomto filme úplne najradšej je zdanlivo bezvýznamná a nezmyselná scéna, v ktorej pani Talmannová predstaví pánovi Nevillovi holandského záhradníka ("Pán van Hoyten je takisto umelec."), na čo pán van Hoyten k zdeseniu Nevillovmu i divákovmu pokojne spustí monológ v rodnej reči. Áno, umelec je zvláštna persona, ktorá si arogantne dovolí hovoriť čosi nezrozumiteľné, šarmantne sa pri tom uškŕňať a očakávať, že to bežný smrteľník ocení. Nie som si istý, či Greenawayovej "holandčine" rozumiem bezozvyšku, rozhodne si ju však cením ako máloktorý iný filmársky jazyk. Ak už hovoríme o jazykoch, je tu ešte aj iný jazyk, jazyk hudobný. Film sa totiž môže pochváliť jedným z najlepších soundtrackov v dejinách kinematografie. Rytmika Nymanových pseudobarokových tančekov má až diskotékový drajv, iba sa divím, že žiadny DJ z toho doposiaľ neurobil nejakú kompozíciu v štýle house music. Jediné, čo možno filmu skutočne objektívne vytknúť je nadmerný záujem o hovorené slovo, čo na jednej strane možno vyhodnotiť ako typicky barokovú opulentnosť hodiacu sa k dobe baroka, na strane druhej ako nedostatok zmyslu pre čisto kinematografické kvality, keďže film by sa mal na rozdiel od divadla rozhodne viac zapodievať vizuálnymi hodnotami. (12.08.2007)

Zmluva zo strany navrhovateľa, teda ľudovo to nazvime, ako určitého »zamestnávateľa« [pani šľachtičnej Herbertovej], pozostávala najmä z toho, že pán Neville, čiže akýsi «umelecký maliar,» následne namaľuje akési  p-a-n-s-t-v-o  zo všetkých svetových strán, čo by malo vskutku napokon predstavovať nejakých cca. 12 kresieb - počas nasledujúcich dvanástich dní - s príslušnou odmenou v podobe po 8 £ za každú kresbu, pričom ešte zároveň ponúkal svoje služby i extra naviac, ktoré si zrejme každý potenciálny, a k tomu povedzme i vnímavý divák, už dávno sám, snáď automaticky domyslel, pokiaľ som nedokončil danú vetu. • Greenawayovo kinematografické dielo by som charakterizoval asi iba touto jednou [predsaže ale trocha viac rozšírenejšou] vetou: »Nastávala naprosto nekontrolovateľná, dialógová smršť so sakramentsky nesympatickými postavami, ktoré si určite odo mňa udržiavali maximálne možný odstup, a to konkrétne zasadeného do historického obdobia dekadentného a intrigánskeho b-a-r-o-k-a  z konca 17. storočia s neuveriteľne nadčasovou barokovou hudbou v podaní Michaela Nymana, ďalej s extravagantnými kostýmami, akoby boli doslova ušitými v danej epoche, alebo i pomerne dosť zaujímavý, režisérsky štýl Petra Greenawaya, ktorý sa tým pádom akosi práve vďaka tomu postupne štylizoval do pozície samotného, ústredného protagonistu, čo bol ďalší pridaný level, od ktorého by si malo filmové publikum vzápätí asi veľa sľubovať, čo mohlo mať zase napokon i úplne opačný charakter.« (05.04.2024)