Wish I Was Here

Pekný film, ktorý zaujme najmä svojou senzitivitou. Len škoda, že ten dramatický rozmer celého filmu je tak trochu utláčaný tou občasnou komédialnou okázalosťou, ktorá tomu trochu uberala na celkovom feelingu. Ale inak tematika aj námet veľmi vydarené, obzvlášť keď dnešný svet je plný sklamaní a mnoho ľudí sa cíti akoby zlyhali. Preto je dôležité, keď človek nájde oporu aspoň v rodine, keď už ostatní súdia bez toho, aby poznali dôvody. Trochu by som ubral tej komediálnej esencie a bolo by to ešte lepšie. Inak na rozhraní 3 a 4*. (19.10.2014)

10 rokov som musel čakať na ďalší Braffov film. A rovnako ako Garden state sa jedná o jedno krásne pohladenie na duši. Je plný sentimentu, ale nie je sentimentálny. Je v ňom veľa vtipu, ale nie je to komédia. Riešia sa tam existenciálne témy, ale nie je to dráma. Film berie to najlepšie zo života a z aspektu rodiny a rovnako ako v prípade mladíckej túžby v predchádzajúcom filme aj tu vychádza tvorca z vlastného života. Z vecí odžitých a pochopených. Herci sú bezchybný. Je to jeden z tých filmov, ktoré definujú dobu, alebo aspoň jeden z jej aspektov. Spravený pre radosť. Kamarátmi a rodinou. Možno tam nájdete množstvo chýb. A možno vám film nesadne. Ale pre mňa sa jedná po dlhom čase o veľmi úprimný filmík z veľkým srdcom a malým rozpočtom. A také mám najradšej. Pretože takéto filmy nikdy nezostárnu. (12.10.2014)

Na tomto filme mi je sympatické, že ho Braff bral skutočne osobne a že si zrejme uvedomoval, že sa jedná o projekt bez čo i len minimálneho komerčného potenciálu. A to aj v zmysle nejakých kritických ocenení a podobných šarád. Je to síce typický americký indie filmík, ale predsa len vďaka Braffovcom autorsky rozoznateľný. Asi som predsa len očakával viac, alebo niečo trochu odlišné, ale možno sa mi bude Wish I was here dlhšie rozležiavať v hlave a možno sa k nemu niekedy aj vrátim. Pre zlepšenie nálady. Som totiž tiež, ako režisér, čiastočne melancholik. No a čo oceňujem na ňom najviac? Zámernú absenciu vyhrotených hádok a že Bloomova žena mohla hysterčiť vzhľadom na rodinnú situáciu koľko by len chcela... (24.04.2017)

„Můj táta má rakovinu, moje děti vyloučí ze školy a já nemám práci. V čem jsem to vlastně vyhrál?“ A všichni byli šťastní, i ten nadrženej kolega z práce nakonec dostal co proto. Na druhou stranu – proč ne. Snímek, který sice sráží nejedno klišé a hodně se v něm brečí, chápe, hází psí pohledy, klepe na rameno, ale i tak získává sympatie z obyčejných situací. Život jedné rodiny „zkoumá“ skrz několik momentů, jejichž důležitost si lze uvědomit až zpětně. Už debut Zacha Braffa Procitnutí v Garden State byl o umírání a usmiřování v rámci rodiny, jeho druhý tvůrčí počin nabízí vyrovnávání se s rodinnými rolemi, s (ne)plněním snů, s lidskými chybami. Tyhle pocitové kousky, kdy se leckdo ocitá na životní křižovatce, mám docela rád. Herci jsou přesní (Zach Braff, Mandy Patinkin, Joey King, Kate Hudson nebo Josh Gad), soundtrack citlivě zvolený, Braff nezklamává ani jako scénárista. „Slunce, tohle je Noah. Noahu, slunce.“ (04.11.2014)

Spočiatku príjemne, ale stane sa z toho neukočírovaný bordel. Veľké množstvo tém a motívov, ktoré spolu vôbec nefungujú. Občas je to fajn ale väčšinou iba zmätené a hlavne neúprimné. Herci sa snažia, Braff ako režisér takisto ale nedokáže dať filmu pevný tvar. Následkom toho, to od polovice začína byť strašná nuda a ku koncu je film aj vďaka prepálenej dĺžke takmer na neprežitie. A pritom to začalo tak sľubne a postavy sú veľmi sympatické. Slabších 4/10 P.S. Pripomínalo mi to mnohými nenávidený Elizabethtown, ktorý mám tak strašne rád a po tomto sa v mojich očiach stáva majstrovským dielom. (29.10.2015)