Prípad komisára Maigreta

„Udrela hodina trestu. Zomrieš na popolcovú stredu.” • Do vskutku ozaj malého, ospalého, francúzskeho mestečka: Moulins, resp. na priestranný zámok v Saint Fiacre, následne prichádza i sám komisár: Jules Maigret, a to teda konkrétne na akýsi priamy popud od istej, starej grófky [jeho dávnej priateľky], aby sa povedzme pozrel priamo na zúbok týmto »smrtonosným slovám« od neznámeho odosielateľa, ktoré u tejto dotknutej osoby, rozhodne právom vzbudzujú snáď tie úplne najväčšie obavy, nakoľko zrovna táto pani určite nepatrí medzi naprosto chudobné postavy; ba práve celkom naopak, že sa skrátka neskoršie bude daným, a v podstate i vrátane všetkých nasledovných súvislostí, vzťahujúcich sa na danú príhodu, dokonca možno čudovať i tento konkrétny vyšetrovateľ s neustále prítomnou fajkou v ústach, kedy zrejme popritom všetkom bafkaní, mu to i náramne kvalitne myslí...•  A apropo, ešte by som rád podotkol i to, že sprvoti sa tváril, ako nejaký «starožitník z Paríža», a to iba kvôli tomu, aby ihneď nevzbudzoval prílišnú pozornosť, ale čochvíľa sa veci dali takým extrémnym spôsobom do pohybu, že si väčšina z postáv veľmi rýchlo spomenula, odkiaľ vlastne tohto chlapíka pozná? • Bohužiaľ musím s následným poľutovaním skonštatovať, že barónka zomrela na infarkt, čo by malo naostatok vyzerať, ako normálna príčina úmrtia, no zdanie môže klamať, čo si vari hneď uvedomuje i ústredný protagonista v podaní Jeana Gabina, ktorý mi s nevídaným umom, predviedol ďalší zo svojich »hereckých koncertov«, a to najmä vtedy, keď si strhol «falošnú masku» starožitníka na vyšetrovateľa, kedy by sa mal mať každý podozrivý páchateľ na veľkom pozore, keďže sa tým pádom otvára i nový prípad! A vylúštiť tentohľa prefíkaný hlavolam, azda nie je nič pre začiatočníkov, čo si doslova presne vyžaduje niekoho špecifického, kto by mohol zrovna predstavovať J. Maigreta! • Skoro ani neviem, ako mám teraz vyjadriť svoje mimoriadne nadšené dojmy z prichádzajúceho detektívneho titulu: Maigret a aféra Saint Fiacre, keď ten predchádzajúci na mňa zapôsobil sotva iba tak priemerne, pričom tentoraz sa znovu jednalo i o akési pokračovanie z príhod komisára Julesa Maigreta s identickým tvorcom na režisérskej stoličke, ktorý musel vyhodiť výhybku na kvalitnejšiu koľaj, vďaka čomu si ma dokázal podmaniť na totálne maximum. Aha, už hádam tomu správne rozumiem, lebo aj zadumaná hlavná postava, veruže dorazila na dané miesto prostredníctvom vlakového spojenia, čo ju asi primälo počas cesty intenzívne premýšľať, ako naloží s dostupnými informáciami, ktoré sa budú potom čoraz viacej nabaľovať... • Mimoriadna kinematografická krása, akú neustále vyhľadávam, a ktorú občasne i nájdem, no nie vždy sa automaticky plne zadarí. • A finále pri okrúhlom stole, tak v tom čase už brilantný scenár dávno išiel na plné obrátky. (14.01.2024)

Mám hodně rád seriál, kde postavu Maigreta hraje Bruno Cremer. Teď se konečně taky dostávám i k těm starším kouskům s Jeanem Gabinem, na který jsem byl hodně zvědavej. A už jsem to psal u Maigret klade past (1958), že mě to teda moc nenadchlo. I kdybych ze seriálu s Cremerem vybral úplně náhodně jakoukoliv epizodu, tak podle mě bude na 100% lepší. (20.08.2022)

Na to, že má tento film viac ako 50 rokov, je to veľmi dobre spravená a do posledných okamihov napínavá detektívka. Jean Gabin sa svojej úlohy komisára, ktorý vyšetruje smrť starej grófky, zhostil bravúrne. Postava Maigreta sa objavuje vo všetkých scénách filmu. Škoda, že v našich končinách je tento film, dá sa povedať, neznámy. Naposledy sa v SR alebo ČR v televízii vysielal vraj pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Nebolo by od veci, aby sa po ňom popozerali niektoré TV spoločnosti a predstavili ho súčasnej generácii divákov. (28.07.2013)

Detektivka naprosto klasickýho staromódního střihu, jaké psala třeba Agatha Christie, a naše babičky to milovaly a četly si to před spaním. Takže když si na konci Maigret sezve podezřelé kolem kulatého stolu, aby odhalil padoucha, jenom jsem se spokojeně usmíval, ano, tohle přesně moje staromilská dušička potřebovala. Komisař Maigret, ergo můj oblíbený charismatik Jean Gabin, vyměnil potemnělé pařížské uličky za venkov a sluší mu to tam stejně, jako v předchozím filmu. Ten byl o dost dynamičtější, s „filmovější“ kamerou, kdežto tady se jde vysloveně po dialozích s usedlejším záběrováním, což současný mladý generaci může připadat neatraktivní, ale já se bavil skvěle. A je úplně nesmyslné porovnávat to s Bruno Cremerem (taky ho mám rád), jako to tady činí mnozí ostatní. Každý tu roli pojal úplně jinak a ve filmovém maigretovském vesmíru se oba výborně doplňují. (02.09.2024)

Maigretovky jsou moje oblébené čtivo a od počátku jsem si nikdy Maigreta nepředstavoval jinak než jako Jeana Gabina. Pátou * jsem ubral, zřejmě nespravedlivě, že už je na filmu těch více jako padesát let znát, a také, že jsem u dialogy nebité konverzačky těžko stíhal číst totilky. Ani za jedno film nemůže. (21.07.2012)