Soľ zeme

Sebastião Salgado, tak to je pán fotograf, ktorý v podstate celý svoj život obetoval putovaním po celom svete, počas ktorého zdokumentoval obrovské spektrum života ako takého - od tajov prírody, cez fascinujúce domorodé kmene, až po temné časy vojen a iných smutných udalostí. Tomuto človeku patrí môj obrovský obdiv. Čo sa týka dokumentu ako takého, spočiatku to pôsobilo trochu rozpačito a až príliš všeobecne, ale akonáhle sa to celé začalo prelievať v konkrétnych súvislostiach a udalostiach, ihneď som miestami prestával dýchať. Niektoré Sebastianove výpravy boli naozaj plné zármutku a bolesti, až si človek uvedomí, aké ma šťastie, že nemusí prežívať podobné strasti. Najviac zo všetkého ma ohromili témy hladomoru v Etiópii, vojny v Kuvajte, genocídy v Rwande, ale aj ďalšie vojny a s nimi súvisiace snahy utečencov a snahy prežiť. Paráda! Škoda, že Oscara za najlepší dokument roku 2014 dostala tá investigatívna sračka o Snowdenovi. (22.08.2015)

[10. Cinematik 2015] Dvaja muži, ktorých spája nadšenie pre fotografiu a snaha upozorniť na problémy moderného sveta. Podobne citlivý a vnímavý ako Sebastião Salgado na svojich cestách je i Wim Wenders pri natáčaní dokumentu o jeho živote a práci. Výnimočné spojenie týchto dvoch navzájom sa dopĺňajúcich osobností dáva tušiť, aká bude výsledná podoba filmu. Wenders sa snaží vonkajšou podobou priblížiť Salgadovým fotografiám (časté používanie čiernobieleho materiálu, „rozpohybované fotografie“, „maľovanie svetlom“), Salgado ako reportážny fotograf zasa zo svojej pozície občas reflektuje prítomnosť Wendersovho štábu. Striedanie prezentácie fotografií (tvoriacich viac než 75% filmu) a projektov so záznamom z najnovšej cesty, archívnymi materiálmi a hovoriacimi hlavami skladá mozaiku Salgadovej výnimočnej práce a zasadzuje ju do kontextu zásadných historických udalostí. Na svoje si tu prídu ako ľudia z branže, tak tí Salgadovou osobou, umeleckou a reportážnou fotografiou nedotknutý._____Salgado na miestach. Bez toho aby som oslaboval významnosť a atraktívnosť vlastného obsahu filmu, ešte zaujímavejším mi príde v kontexte tej tvorby Wima Wendersa, ktorá sa určitým spôsobom spája s fotografiou. Medzi ne patrí i jedno z jeho najznámejších diel z rannej tvorby 70. rokov, prvý diel voľnej "trilógie cesty" Alice in den Städten. V ňom sa prejavili charakteristické črty a estetické voľby príznačné pre celý rad nastupujúcej generácie režisérov "nového nemeckého filmu" - predovšetkým slobodné rozprávanie, vzpieranie sa konvenciám klasického naratívneho filmu (inklinovanie k "bezdejovosti" a "vyprázdnenosti") jeho rozbíjaním na epizódy a rámcom Wendersovho obľúbeného žánru road movie. Toto drobenie kontinuálneho rozprávania je silne motivované profesiou hlavného hrdinu Philipa, ktorý je novinárom a fotografom. Tým sa posilňuje dojem, že dej filmu pozostáva z nesúvislých fotografických momentiek zaznamenaných na trase Amerika-Európa. V Le Sel de la terre môžeme pozorovať opačný postup - z čiernobielych fotografických materiálov poriadených na potulkách naprieč svetom je "konštruovaný" portrét, kariéra a osobný život veľkej osobnosti svetovej fotografie. Wim Wenders tak harmonicky uzatvára líniu svojej tvorby, skúmajúcej vzťah medzi filmom a fotografiou, pohybom a statickým zachytením skutočnosti. 85% (13.09.2015)

Práve som videl úžasný film. Film, v ktorom sa spojilo umenie výborného filmového režiséra a umenie rovnako výborného fotografa. Fotografa, ktorý 40 rokov brázdil zemeguľu, aby zachytil všetky veľké ľudské tragédie na čiernobiele fotografie s veľkou výpovednou hodnotou. Fotografa, ktorý pre svoje poslanie venoval rodine iba čas, ktorý mu popri jeho cestách a činnosti ostal. Sám sa nazýval sociálnym fotografom a snažil sa jednak pochopiť, kde sa to všetko násilie berie a prečo sa donekonečna opakuje, aby sa v závere svojho života v domovskej Brazíliii podieľal na obnove dažďového pralesa, ktorí chamtivci zlikvidovali pre svoje krátkodobé profity. I keď pôvodne iba na ploche svojho pozemku, ale aj na tejto vzorke dokázal, že obnova je možná, užitočná a nevyhnutná. Pochopil, že ľudia, pokiaľ chcú prežiť, sa nemôžu nijako vymykať z ekosystému. (21.01.2022)

Po filmařské stránce se jedná o naprosto úžasný snímek, jak tím propojením fotek s hudbou, tak i profesionálně natočených záběrů. Holt tohle má Wenders v krvi, navíc i tady nezapře svůj cit pro záběry mraků. Většina Salgadových fotografií je též úžasná a hodně mě oslovila. Jenže jsem nečekal, že z celého dokumentu vypadne jen hodně zjednodušený pohled na lidstvo, který mi řekne kdejaký amatérský ekolog nebo i pořad pro děti. Přičemž všechny tyhle problémy jako hladomor či deštné pralesy zas tak jednoduché (včetně jejich řešení) nejsou, vše je hlubší a právě ta hloubka mi v Soli Země chyběla. Ačkoli jinak to vůbec není špatné a ze všech Wendersových dokumentů se mi líbil zatím nejvíc, ale spokojený nejsem ani tentokrát. Slabé 4* (30.08.2020)

Sebastião Salgado, vynikajúci brazílsky fotograf , prítomný so svojím náradím pri mnohých pozemských tragédiách a katastrofách, začal svoj čarovný talent uplatňovať už ako 30 ročný. Za 40 rokov sa mu podarilo toho nasnímať požehnane a práve tento dokáč je poctou jeho umeniu. Kuwait, Rwanda, Yougoška, Etiopie, to všechno zaznamenáno a uloženo. Tisíceré díky za záběry, z ktorých by som si nejeden rada zarámovaním zvečnila, aj keby som si musela prerobiť byt. 4 + (30.04.2015)