Texaský masakr motorovou pilou

Keďže je zo svojej podstaty pôvodný The Texas Chain Saw Massacre filmom natoľko extrémnym a vo svojom prapovestnom základe tak primitívnym, považujem za svoju povinnosť aspoň čiastočne objasniť, prečo je natoľko významným, žáner definujúcim, kritikmi plošne uznávaným a dokonca mnohými inštitúciami považovaným za zásadné umelecké dielo, ktoré sprevádza status nesmrteľného kultu. ////////// V poradí druhý celovečerný snímok Tobe Hoopera z roku 1974 je od prvého pohľadu poloamatérskym žánrovým príspevkom, ktorý by poľahky mohol zapadnúť prachom, nebyť viacero význačností. Jeho spracovanie, potažmo technická úroveň nie je vysoká a produkčné zázemie minimálne. Obsadenie je zložené výlučne z nehercov. Formát kamery je 16mm a je charakteristické, že si kameraman drží odstup od diania, čím vyvoláva nielen efekt falošného stotožnenia s loviacim vrahom, ale zároveň takmer dokumentaristické pojatie. Hudba vo filme je minimalizovaná na najnižšiu možnú úroveň, vďaka čomu ešte ostrejšie vyniká diegetický zvuk motorovej píly, zarezávajúci sa do divákovho mozgového tkaniva. Scenár príbehu, čiastočne vychádzajúci z reálií skutočného prípadu neslávne známeho sériového vraha, pravdepodobne nekrofila a kanibala Eda Geina, zaberá len približne 20 stránok písaného textu a nijak si nezadá s žánrovými filmami podobného razenia, ako sú I Spit on Your Grave, Cannibal Holocaust alebo The Hills Have Eyes. Je teda definovateľný ako slasher, splatter a exploatačný paradokument (film otvára správa o nálezoch vykradnutých hrobov a hrozivých výtvorov z mŕtvych tiel), na ktorom sa dá ilustrovať priezračná ontogenéza žánru, a ktorý vykresľuje vízie a predstavy Tobe Hoopera o vražednej rodine kongenitálne zdegenerovaných potomkov oblastných vidieckych buranov, idiotov pochádzajúcich z dekád manželstiev s vlastnými sesternicami, násilníkov a kanibalov, ktorí po generácie vlastnia mäsiarstvo a vyrábajú mäsové výrobky zo svojich ľudských obetí. Do ich rúk sa dostáva skupina typických amerických tínedžerov, ktorí, nič netušiac, idú na prehliadku domu, patriacemu zosnulému príbuznému jedného z nich. Príbeh sa tak dostáva do relatívne prekvapivej početnej rovnováhy medzi protagonistami a antagonistami. ////////// Film veľmi obozretne pracuje s prvkom násilia, ktoré sa častejšie odohráva mimo obraz daný uhlom kamery, čím ešte silnejšie pôsobí na psychiku diváka. I keď sú samotní členovia mäsiarskej rodiny prezentovaní ako jedinci vymykajúci sa akýmkoľvek spoločenským normám, napriek tomu zostávajú okolitým svetom nepovšimnutí a pokračujú vo svojej činnosti. Napriek iracionalite ich desivého chovania je v spôsobe postupného vyraďovania tínedžerov badateľná akási metodika, vychádzajúca zo skúseností ich rodinného povolania a divákovi znázornená rýchlym a nekompromisným usmrtením a odstránením jednotlivých postáv filmu, a zároveň podmienená rodinnou hierarchiou, na ktorej vrchole stojí ten najrozumnejší z nich. ////////// Ďalším zásadným aspektom je takzvaná estetika škaredosti, umelecká kategória majúca za význam protest proti spoločnosti prostredníctvom jej znechutenia. Toho je dosahované prostou prezentáciou objektu, ktorý recipient pri nazeraní naň prijíma podľa klasických kritérií určených spoločnosťou ako čosi škaredé, zhnusujúce, resp. pohoršujúce. Škaredosť sa ako všeobecný pojem môže prejavovať ako v oblasti vizuálnej, tak aj morálnej. The Texas Chain Saw Massacre ju prezentuje v oboch podobách, a to vo viacerých formách. Vizuálne sa prejavuje prostredníctvom tvorby "umenia" z častí ľudských tiel a kostier (silne inšpirované práve prípadom Eda Geina), samotnými vraždami a nakladaním s obeťami, a v neposlednej rade špinavosťou a neučesanosťou samotného filmu, ktorý pôsobí ako surová, prílišne nespracovaná látka. Z morálneho hľadiska je to pestrá škála perverzných úchyliek rodiny, spoločenských abnormalít, zvrátenosti ich často pudovo riadeného jednania, tiež však praktikami mučenia ešte živých obetí, ale aj aspektom spoločenského šoku, ktorý film samotný rozpútal naprieč Spojenými štátmi. Ako povedal samotný Stephen King, film má nepopierateľný spoločenský význam, pretože svojou podvratnosťou nielen vyvolal rýchlo sa šíriacu vlnu kontroverzie, ktorá čoskoro dosiahla globálnych rozmerov, ale, čo je dôležitejšie, priamo poukázal na možnú existenciu takýchto narušených jedincov takpovediac v našom susedstve (a ako dokladajú početné zdokumentované prípady, o pravdivosti tohoto tvrdenia nie je možné pochybovať). Nech je teda akokoľvek poburujúci, práve v tomto spočívajú jeho kvality a nadčasový význam. Dokonca je známe, že boli mnohí po zhliadnutí filmu presvedčení, že Leatherface skutočne existoval, a pre potreby remaku z roku 2003 bol vytvorený falošný dokumentárny záznam, na ktorom sa objavuje, a na ktorom stojí novodobý mýtus o "mäsiarovi z Texasu". ////////// Keď pominieme všetko vyššie spomínané, zostáva nám v rukách aj o 40 rokov neskôr rovnako funkčný a desivý horor, u ktorého nie je problém pochopiť, prečo vo svojej dobe spôsobil taký poprask. Jeho triumfálnym víťazstvom nad divákom je postupné pomalé budovanie napätia, ktoré sa pohráva s diváckym očakávaním a buduje dojem zdanlivej neškodnosti, ktorá sa s príchodom Leatherfacea mení v nefalšovanú hrôzu enormných rozmerov, ktorú striedajú mučivé útoky na vaše nervy, vrcholiace v scéne rodinnej večere. Záverečný zbesilý útek vyznieva svojim spôsobom v istých momentoch smiešne, čo je v kombinácii s jeho brutalitou veľmi nebezpečný obrat a obžaloba diváka, ktorý si dej náhle začne užívať. Zároveň je kľúčovým postrehom pre doloženie efektu, ktorým film pôsobí - strach sa po filme vytratí, ale ona znepokojivosť jeho faktického zdelenia ostáva. Po zhliadnutí filmu vám už vždy, keď budete prechádzať podobnými miestami, prebehne mráz po chrbte, keď vám na chvíľu v mysli skrsne otázka: Čo ak...? ////////// Apendix: Správne krvavý a šťavnatý surový steak, ktorý tepelnú úpravu nepotrebuje. ////////// Mimotextová poznámka: Osobne sa domnievam, že je to dosť možno vôbec najlepší horor, aký som kedy videl; minimálne z mojej dosavadnej žánrovej selekcie žiadny sugestívnejší kúsok nevyčuhuje. Geniálne a dokonalé, ale hlavne desivé - pokiaľ to teda pozeráte za správnych podmienok (tma a absolútne ticho sú vhodnými spoločníkmi). Tiež film, ku ktorému sa budem, z hľadiska interpretačného, teoretického, ale i subjektívnej príťažlivosti spracovania vracať. (24.10.2014) (menej) (viac)