Tančiareň

Famózna ukážka z dobovej histórie v ekvivalente dejinných škriepok módnej, kultúrnej ako aj civilizačnej evolúcie francúzskej spoločnosti. Ťažisko nekonvenčnosti Tančiarne spočíva práve v reči jej ojedinelého rozprávania (čiže rozprávania nehovorenou formou, tancom) a z ktorej sa z obyčajných gest a dynamiky komunikátov skrz zrak a hmat možno dozvedieť viac, než zo siahodlhých - menej príznačných pre výpovede diváka - kecov. Scolov tím sa cez tieto drastické premeny nazerá z nikdy sa nekončiacej ľudskej túžby pre naplnenie skutočného vydrancovania energie a odstredivého elánu vychádzajúcich z prianí a želaní toho ktorého jednotlivca. Pritom tie existenciálne zásahy, ktorým všetky postavy čelia zároveň a bez výnimky, sú taktiež spoločné, ale narozdiel do jednotlivých potrieb jednotlivca maskujúceho sa v rôznych odtieňových spletiach za jeho skutočným zámerom, tieto majú za cieľ ďaleko súdržnejší charakter (nálety z 2 svetovej vojny). No a keď pominú, kultúrna evolúcia pobehá novými schodíkmi a syntézami pokojného rytmu doby naďalej a otvára brány k ďalším mystériám neverbálnej komunikácie, ktoré už toľko nebrzdia tie nepredvídateľné vplyvy, napríklad existenciálneho charakteru. (08.06.2017)

...A síce zrovna na tento koprodukčný titul, divák absolútne nepotreboval čítať žiadne (medzi)titulky; čo bolo na jednej strane asi sympatické konštatovanie súčasnej (rozumej: filmovej) situácie, nakoľko sa tým pádom začal vari intenzívnejšie sústrediť len na určité obrazy, no zároveň to, že samotný titul pôsobil snáď ešte oveľa „nemejším dojmom”, než je vôbec práve »Nemý film« sám, tak to už akosi ďalej nepovažujem za najšťastnejšie ["experimentálne"] riešenie zo strany režiséra E. Scolu. • V podstate by sa dalo celkom podotknúť, alebo dokonca i pochváliť, že titulom ma pomerne často sprevádzal i môj najobľúbenejší herec: "Jean Gabin", teda lepšie povedané; v tomto prípade jeho mimoriadne autentický dvojník, ktorý prichádza na scénu oblečený, ako protagonista z titulu: Pépé le Moko, pričom sa ešte zopárkrát následne vyskytol i v ďalších etapových dekádach; začínajúcich od tohto konkrétneho momentu, a končiac až v roku 1983; čiže počas zhruba asi 5.-desaťročí, sa režisér pokúsil zachytiť obdobia rôznych spoločenských nálad; [povedzme napríklad: obdobie II. svetovej vojny]; na čo mimochodom poslúžila len jedna tanečná sál, keď z môjho uhla pohľadu som to najskôr vnímal, ako akési, «divadelné javisko», na ktorom sa vskutku tentoraz vystriedalo asi neúrekom tanečníkov/divadelníkov, ku ktorým som si nielenže nevybudoval žiadny, bližší, citový vzťah či celkové sympatie, ak aspoň nepočítam "Jeana Gabina", ktorého ale nemožno považovať za jednu z ústredných postáv, i keď ho zase rovno môžem považovať za akéhosi sprievodcu naprieč dlhočizným dianím... • Ani častejšie prítomná „Živá hudba” v podaní tu prítomných energických hudobníkov, sa tým celkový môj postoj k danej veci nakoniec nezmení, keďže už podľa konečného (z)hodnotenia tohto titulu, je vari nad slnko úplne jasné, že som pri ňom skrátka pocitovo: pociťoval veľkú únavu, aj keď bol neustále v pohybe. • Už asi nemám ďalšiu potrebu sa viac vyjadrovať k tomuto rozpačitému počinu, v ktorom som i napriek tomu postrehol šikovnejšie poňatú formu spracovania, t.j. počas trvania titulu, totižto nezaznel ani jeden súvislý DIALÓG medzi postavami, a tak namiesto toho sa účinkujúci teda spoliehali iba na svoju "reč tela", ktorou sa ale takmer nikam neposunuli; čo by som na úplný záver prirovnal ku statickému charakteru: dezinfekčného prostriedku, typu DOMESTOS : Let's Dance, à la taliansky spôsob J. Ďurovčíka! (20.09.2023)

"....točí se svět, svět kabaret - nevidíš hned, kde je tu ráj, kde lazaret......" Obava se nevyplnila. Neusnula jsem a ani chvíli jsem se nenudila, což dává tomuto filmu, který hovoří jen tancem, hudbou a výrazy obličejů, punc geniality. Malou výtku mám právě k té hudbě, která mohla být - stejně jako tanec a kostýmy - trochu různorodější. (08.12.2011)

Snímek beru jako zajímavý pokus a jako ukázku toho, jak i hudbou a tancem je možné vyjádřit určitou část dějin, popsat je a ukázat, jak se současnost mění a vyvíjí. Přesto absence slov trochu zamrzí a na snímek se nekouká až tak dobře. Chvílemi i budete mít pocit, že jen jako soundtrack by to stačilo. (05.05.2017)

Hudobno - tanečná pantomíma s komediálnymi prvkami je nostalgickou sondou do alter ega jednej parížskej tančiarne, ktorá zachytáva povahy ľudí, životný štýl i atmosféru období od 30-80 rokov 20. storočia. Tančiareň je skvelá ukážka slušného správania, bontónu i jeho postupnej degradácie. Film zároveň prezentuje tanec ako kultúrno-spoločenský vývoj ľudského charakteru. Povinnosť nielen pre naše babičky, deduškov, oteckov a mamičky...:-) 100% (07.03.2011)