Tvár

Tento Bergmanov snímok ma moc nedostal. Uznávam, určitá atmosféra mystična a hlavne dobovej atmosféry tu bola a to veľmi príjemná, ale obsahová stránka mi nesadla. Jedná sa len o klasickú prekáračku rozumu a duchovna, ktorá tu pri niektorých scénach prechádza do satiry alebo aspoň jemného humoru. Strata času to ale určite nie je. 60/100 (18.11.2016)

Tvář mě moc nedostala. Přeci jen jsem od Bergmana čekal nějaké psychologické drobnokresby postav. To se zde vůbec nekoná. Zde jsou postavy od začátku do konce velkou neznámou, a jejich hlavním smyslem je být většími podvodníky než ostatní. Až jsem se v těch klamech ztrácel. Zde opravdu člověk neví, co se na něj v další minutě chystá. Sice je zde výborně nasnímaná scéna na půdě, kde je doktor pronásledován "oživlým" kouzelníkem, ale jinak se mě film nedotknul tolik, jak jsem u Bergmana zvyklý. (26.10.2009)

„Kto sa naparuje, môže prasknúť.” • Ako by si tentoraz akosi i extra zvlášť zase potykala Siedma pečať s iluzionistickým mágom, Davidom Copperfieldom, alebo: Všetko, čo ste kedy chceli vedieť o Voglerovom magnetickom liečebnom divadle, ale báli ste sa opýtať → bergmanovská smotánka znovu excelovala v psychologickom, pomalom a ťažkom spracovaní o akcii a následnej reakcii ohľadom samotného príchodu "umeleckej" skupinky do malej ospalej švédskej dedinky v I. polovici XIX. storočia [konkrétne rok MDCCCXLVI], čo najmä teda u predstaviteľov vyššej moci doslova vyvolávalo doslovnú hystériu, a tak práve preto prichádzali na rad i akési presvedčovacie metódy zo strany ústredného protagonistu - Alberta Emanuela Voglera [naprosto fascinujúci herecký prejav v podaní Maxa von Sydowa] a jeho spolku kúzelníkov, aby jednoducho povedané i taký „neveriaci Tomáš” napokon uveril, čo nebude vôbec prostou záležitosťou, ako by si nejeden divák na začiatok hneď pomyslel, pričom akonáhle som spozoroval ústrednú líniu udalostí, tak si sám sebe v duchu hovorím: „v tomto prípade sa muselo rozhodne jednať o vylepšenú verziu Siedmej pečati, keď sa oproti originálu úlohy aktérov vymenili, ba by som teraz podotkol, že dokonca vylepšili, von Sydow/Gunnar  Björnstrand/Bengt Ekerot + sa pridala i nadštandardná Bibi = lukratívny filmový zážitok, doplnený o Ingrid Thulinovú v dvojrole, aký sa vskutku azdaže ponúka.” • Mimoriadne náročný titul, ktorý si určite vyžaduje i podobne dosť náročné publikum, ktorého je čoraz viac ako šafranu, a tak naozaj neviem správne posúdiť, komu je vlastne teraz určený...? (24.07.2024)

Aj na Bergmana ide o pomerne ťažký artový kúsok a to je čo povedať. Napriek tomu je prekvapivo divácky veľmi vďačný, čomu napomáha aj Fischerova kamera, niekedy klasicky historická, inokedy hororovo expresionistická, predovšetkým v dych berúcom závere. Tvár kladie mnoho otázok, viera, veda, mysticizmus a fluidné rozdiely medzi nimi, s čím súvisí aj téma hlavná, a to klamstvo, čiže činnosť, ktorú vo svojich životoch praktikujeme najčastejšie. O tom, že svojmu okoliu predstavujeme viacero tvárí/masiek podľa toho, ktorá sa nám práve hodí, netreba príliš dlho diskutovať. A riešia sa aj milostné vzťahy, to by inak nebol Bergman. (01.04.2024)

Hlavně neztratit tvář. Tím jako by se řídila smetánka, která ponižuje, pitvá (doslova) a do jisté míry je fascinována Volgerovým divadlem. Schovává se za masku racionality, zvědavosti, oficiality či žalu a pochopení. Oproti nim stojí Vogler ukrytý za mlčením a černými vousy a jeho společnost. A velmi efektně strhne masku všem. Přiměje doktora pochybovat o vlastní racionalitě, aby ten to vzápětí popřel. Ignoruje návrhy rádoby truchlící paničky, která ho obviní ze svádění. A velitele policie odhalí úplně v jiném světle než jako morální autoritu, aby mu představitelem zákona bylo vyhrožováno. A když on sám znechuceně masku odhodí a odhalí svou pravou tvář, fascinace je pryč. Pokrytci. Díky bohu za Maxe von Sydow, protože jeho tvář je uhrančivá ve všech podobách. (13.11.2013)