Kto sa bojí Virginie Woolfovej?

Vivisekcia manželstva v priamom prenose famóznej Wexlerovej kamery ako dominantný duel prechádzajúci do taktickej štvorhry a späť. V úvode som si sadol na zadok a dve hodiny som sa nedokázal postaviť. Vidieť to z dnešnej perspektívy krátko po Fincherovej Gone Girl a ako predprípravu na Kubrickove Eyes Wide Shut je dobrá voľba. 95% (18.01.2015)

Ambície predovšetkým. Aj bez naplnenia. Najprv zábava, potom deti. Ak sa nevydaria: pocity vymeniť za veci, užiť si život, hry, posedenia partnerov v kaviarňach a baroch. Doma po návrate: psychohry. Vrstovníkmi vychválené kultúrne akcie. Navštíviť, prediskutovať. V spore: prekliať sa do morky duše. Takto to zhruba medzi partnermi funguje. A ešte (v spoločnosti iných): najprv hovorenie o nich dvoch, v štýle: čo robíme, ako sa hráme, zabávame, pijeme, ako fungujeme, po čom túžime, aké darčeky si dávame. Nuda pri x - krát vypočutých floskuliach, hádkach, smiechotách a pomýleniach. V centre rozhovorov s okolím je vzťah a jeho fungovanie navonok i vnútorné pochybnosti. A ak nie je odvaha rozoberať seba, rozoberajú sa rovnako vášnivo a detailne vzťahy okolia - odvaha nechýba (!), takže pri rozhovoroch o iných nastupuje kritickosť priam ničivá. Väčšina inak žiť nevie, preto potom po rokoch preklína partnera. Či už navzájom alebo zvonku. Preto mi prišlo dielo ako fádne, miestami nudné a predchnuté divadelnosťou ako hrom. Vzťahový film storočia? Kdeže, len mierne utáraná a pre nevzdelancov aj sofistikovaná konverzačná podpichovačka páru, čo nemal dať iným ani sebe nič iné, len svoje vnútorné pochybnosti, trápenia a slabosti. A ešte k tomu nešikovne skryté. Ale zato vcelku výstižné znázornenie fungovania podobných dvojíc. V dnešných časoch ide zhruba o tie páry, ktoré trávia leto na chatách či kolektívnych hrách (festivaly, párties) kadejakými slovnými hrami (od meno, mesto, zviera, vec cez scrabble až po anagramy), poobede aquaparkami, či adrenalínovými hrami (padáky, paintball, bowling, túry do hôr)..., alkoholovým ničnerobením (pivo, tráva) a večer potajme túžia po odvážnej trojke, či nenápadne poškuľujú po swingers párty. Sračkárske a šťankárske pornofilmy majú ešte stále za underground, ale už by sa potajme a osve hádam aj odvážili. Ale neobávam sa, generácia zajtrajška už odvážne vstúpi do tejto novej (staronovej) éry vzťahových výkalov. (19.07.2012)

Ani vo sne by mi nenapadlo, ze mi Mike Nichols pripravi takuto psychologicku dramu o manzeloch, ktori su nespokojni so zivotom a tak si zahraju hru, kto dokaze tomu druhemu viac ublizit. To by bolo mozno v poriadku, keby do toho nezatiahli este jeden manzelsky par a pritom su vsetci pod vplyvom alkoholu. Hlavnu ulohu a najväcsie pozitivum filmu maju predovsetkym herecke vykony. Mozno si pomyslite, co je na tom tazke zahrat opitu postavu? Mozno to nie je tazke, ale naucit sa tie dialogy a pritom sa vzit do nestastnych postav za lahke urcite nepovazujem a preto ma ten film velmi bavil aj napriek tomu, ze niektore dialogy boli unavne. Vsetci styria herci boli nominovani na Oscara, ale iba dvom hereckam sa ho podarilo ziskat a su to Elizabeth Taylor a Sandy Dennis. Hercom Richardovi Burtonovi vyfukol sosku Paul Scofield za dramu CLOVEK PRO KAZDE POCASI (1966) a Gerogeovi Segalovi pre zmenu Walter Matthau za romanticku komediu od Billyho Wildera STISTKO (1966). Film Kdo se boji Virginie Woolfove bol este nominovany za najlepsiu reziu a film, avsak favoritom oscaroveho vecera bola zrejme uz spominana drama CLOVEK PRO KAZDE POCASI, ktora v oboch kategoriach Oscara dostala, reziserom bol Fred Zinnemann... 15.10.2010 _______ Elizabeth Taylor - (Martha) +++ Richard Burton - (George) +++ George Segal - (Nick) +++ Sandy Dennis - (Honey) +++ Hudba: Alex North +++ Nemecka Cinema - 100% (15.10.2010)

„Dostáváš ze mě to nejlepší, lásko“. Přes pár „zcela nevinných společensko-konverzačních her na rozehřátí“ v podobě „vojeď hostitelku, pokoř hostitele, nachytej (své) hosty...“ se nakonec dostáváme k té nejdůležitější, (která se ostatně po celou dobu vznáší ve vzduchu) a to sice „(náš) život (existence) resp. soužití“. I přes nespornou (do očí bijící) kvalitu, kdy i „slepý“ musí chtě nechtě zaznamenat fakt, že ústřední duo E. Taylor-R. Burton hraje jako o život (kdy se navíc člověk neubrání myšlenkám, kolik si toho „vypůjčili“ ze soukromého života) a bezbřehou nápaditost hraničící (téměř) s genialitou (prosím nebrat jako lacinou frázi) kameramana H. Wexlera, nedokážu zcela vypudit myšlenku resp. holý fakt, že tomuhle by mnohem více slušela divadelní prkna. Přičemž, že bych si to (rád) (do)přál se stejnou úsřední sestavou (čtyřlístkem), je snad zbytečné dodávat. p.s. byť toto téma bylo bezesporu nejvíce aktuální v době svého vzniku (kdy muselo nutně (v řadách američanů) působit jako rozbuška, neboť se jedná o „rozcupování jejich snu v přímém přenosu“), o nadčasovosti a stálé aktualitě daného tématu netřeba pochybovat, neboť přesah v podobě existenciálního rozměru mezilidských vztahů je stále aktuální. Nebo vy nemáte ten pocit? 80% (27.09.2012)

„Kto sa bojí Virginie Woolfovej?” , je naprosto brilantnou štúdiou pošramotených medziľudských vzťahov, a to konkrétne počas jednej, vskutku naozaj (veľmi) dlhej noci, kedy je zároveň k tomu i mimoriadne vysoká spotreba alkoholických nápojov, vďaka čomu sa našim štyrom ústredným postavám priam ideálne rozviažu jazýčky, predovšetkým hostiteľom Marthe a Georgeovi, ktorí privítajú svojich dvoch hostí, t. j. manželský pár. I napriek tomu, že je už dávno pokročilá doba, večierok sa práve rozbieha do ešte snáď absurdnejších, psychologických hier, než by človeka na prvý pohľad vôbec napadlo, pričom sa do nich automaticky zapájajú i Nick s Honey, až to začína byť nad ránom už poriadne vyčerpávajúce. Našťastie, nikto neodišiel skôr, a tak sa na konci "žúrky" vlastne dozviem najmä to, že obidve dvojice majú medzi sebou niečo spoločné, čo každého svojim spôsobom zásadne poznačilo... „Pozorný divák na to musí prísť úplne sám, pretože každou uplynutou scénou sa mu, ako na podnos ponúkajú samé indície a odhalenia, a to v takom zmysle, že mu to trochu pripomína „skladanie puzzle” , keď jednotlivé (filmové) dieliky skladal na to správne miesto, až ho to začalo (ne)normálne fascinovať” . / Zakaždým, akonáhle si spomeniem na túto čiernobielu klasiku z roku 1966, vždy ma spontánne napadne: „Unikátny, režisérsky DEBUT - Michaela Igora Peschkowskyho, alias Mikea Nicholsa,” ďalej by som pridal aj - surovú kompozíciu obrazu Haskella Wexlera, a napokon - strhujúci a geniálny, ženský herecký výkon v hlavnej úlohe v podaní Elizabeth Taylorovej, jeden z najlepších, aké som v histórii kinematografie zhliadol, teda, čo sa týka tých oscarových, ktorý by som bez mihnutia oka zaradil do TOP 5, a to už používam extrémne silnú argumentáciu, keďže rovnako i protagonistka predviedla svoj "performance" , čo zachádzal až do neuveriteľného extrému. Pochválil by som aj jej konkurentku Sandy Dennisová, ktorá taktiež vybičovala svoj herecký výkon až do úmoru, čo je dvojnásobná extravagancia. Richard Burton a George Segal im zručne sekundujú, keď celé herecké kvarteto predvádza čosi neskutočné, až z toho behá mráz po chrbte. Všimol som si, že film obsahuje dlhé zábery v tom význame, že som mal miestami dojem, akoby som ho sledoval v jednom celku, t. j. takmer v reálnom čase, čo je nadčasová vlastnosť. PS: Zabudnite na topornú Cleopatru (-r. 1963), lebo o polovicu kratšia "Virginia Woolf" vám totižto doslova vyrazí dych, až tak sa budete na konci cítiť strašne zvláštne ! Skrátka, akoby z vás niekto vysal celú energiu. (30.03.2021)