Accattone

Rímske predmestie v neorealistickom rúchu, prostredníctom príbehu pasáka vlastnej frajerky Accattoneho (=šupáka). Čiernobiely obraz zvýrazňuje neutešené prostredie periférnych stavenísk obklopených panelákovými komplexami. Úryvky vznešených skladieb Johanna Sebastiana Bacha ako zvláštny protipól života ulice zosilňujú poetickú linku príbehu. Film mixuje barokové vplyvy (hudba) s biblickými motívami a pod povrchom bublajúcou rebéliou. Prevláda drsný humor nezamestnaných povaľačov, stupňovanie negatív v správaní spodiny, ku ktorej napriek tomu možno cítiť isté sympatie prostredníctvom naznačenej obžaloby spoločnosti, vytvárajúcej svet pekla na Zemi absolútnym nezáujmom oň. Predmestia talianskych veľkomiest, obývané po generácie chudákmi v chatrných baráčikoch bez dverí s plachtou. Život zo dňa na deň riadený myšlienkou: uchmatni čo sa dá, bez ohľadu na city, morálku. Legálna práca námezdných robotníkov vedie k zotročeniu tela. Prípustné je teda všetko: okradnutie synčeka, lásku poslať šľapať chodník, otca pripraviť o umelý chrup, či slepca o peniaze. Spoločnosť zisku sa zaujíma o tento sociálny pododpad len bdelými očami polície, prípadne sexuálnymi výjazdami znudených intelektuálov za kurvami spodiny. Muži zákona, či muži peňazí si dovolia voči nechráneným a nevzdelaným čokoľvek (Accattone bezdôvodne zbitý na výsluchu). Individualistická, krátkotrvajúca revolta končí nevyhnutným zánikom, ktorý je možno vykúpením v lone prírody (sen hlavného hrdinu). Záverečné prežehnanie v policajných putách ukazuje, že ani jednoduchý zbožný akt nemožno preukázať bez okov všadeprítomnej sledujúcej moci. (22.11.2005)

Pokud Fellini snil nad realitou, Pasolini se do ní chtěl ponořit. Zajímavé je, že realistická linie filmu je vynikající (stávání se prostitutkou, návštěva u rodiny), zatímco snová scéna je nevěrohodná a ve filmu působí nepřirozeně. Tento slušně natočený debut sráží k zemi nepokrytě marxistická kostra příběhu - podmínky proletariátu a lumpenproletariátu se nezlepší, pokud nejdojde u nich k uvědomnění si své historické úlohy. Bez tohoto vědomí je totiž každá revoluce odsouzena k neúspěchu. Prvním krokem je obrat k práci. A ten je velmi těžký. (23.01.2010)

Accattone, aneb jak se v raných 60. letech v Itálii rodily šlapky :-), aneb jak udělat z nesympatického (Accattone) sympatické (Accattone). Velmi zajímavý a v pozdních minutách i poutavý příběh s dobrými postavami a povedeným vyprávěním. Ze začátku mě to, pravda, moc nebralo, ale od druhé půle, když Accattone začal procházet katarzí a na scénu přišla Stella (tehdá měly ženské postavičky, nebyly to ty vychrtlé věšáky na prádlo jako dneska), byl jsem polapen. (14.04.2012)

Nechceš nic dělat? Zaměstnej prostitutku. Jen se do ní, prosím tě, nezamiluj! Zvláštní film, ze kterého ten existencialismus a materiální nedostatek některých obyvatel Říma není na první pohled tak zřejmý, protože se zpočátku jeví jako ten nejpříjemnější a nejpohodlnější stav. Ale to se postupně mění a hlavní hrdina, nejdřív frajer, se začíná propadat až na dno. Tomu je přizpůsobena i podivná atmosféra, jakási směs pohody a zároveň smutku, výborně dotvořená Bachovou hudbou. A pak ten konec…zajímavý snímek, který hodnotím silnými 4*. (20.06.2013)

Accattone (po slovensky: Žobrák), považujem za jeden z vôbec najsilnejších, a zároveň i najsmutnejších režisérskych debutov v dejinách kinematografie, a to vďaka i samotnej melancholickej, pôvodnej hudbe J.S. Bacha, ktorej emocionálny účinok dosahoval neuveriteľne možného maxima, a k tomu i podtrhoval samotné prostredie, ktoré priamo kontrastovalo s mimoriadne fantastickou kompozíciou obrazu prostredníctvom čiernobielej vizualizácie T.D. Colliho, keď som mal vskutku naprosto reálny dojem, že sa zrovna nachádzam, zväčša v beznádejnom dianí, a to spolu s titulnou postavou Vittoriom "Accattoneom" Cataldim v podaní talianskym (ne)hercom Francom Cittiom, ktorého herecký prejav sa veľmi často vyznačoval úplne autentickým vcítením sa do svojej postavy, až to miestami normálne zachádzalo do najvyššieho predstaviteľného extrému (v pozitívnom slova zmysle). • Skrátka, P.P. Pasolini, vytvoril obzvlášť hodnotný počin, v ktorom stelesnila jednu z vedľajších úloh i pôvabná talianska herečka Monica Vittiová, vidíte teraz, ako sa to parádne rýmuje; Citti/Vitti. • Nerozumiem tomu, prečo mi vlastne toto vysoko umelecké dielo, tak dlho unikalo... (17.08.2023)