Mamma Roma

Talianska herečka Anna Magnaniová, bola snáď až natoľko talentovanou, energickou, temperamentnou a ohnivou krásavicou, že by kľudne ukočírovala nielen zrovna tento, konkrétne 2. v poradí, Pasoliniho, režisérsky počin, ale i úplne hocaký iný, ktorý by jej v podstate ponúkol možnosť sa plne realizovať, i keď zase nemožno tiež povedať, že by to tak tentoraz v Mamme Rome vôbec nebolo, skrátka, prenesené vo význame; „ísť iba na pol plynu”, tak práve na tom sa akosi nezakladala hlavná myšlienka tohto dramatického titulu. • Samozrejme, že táto ústredná protagonistka si znovu kradla každú jednu scénu, v ktorej sa zakaždým objavila, skôr som to práve teraz myslel presne tak, že sa o jednotlivé scény, vskutku pekne (po)delila i so svojim dospelým, podareným, filmovým synátorom Ettoreom s dosť nevybúrenými hormónmi v podaní Ettorea Garofoloa, pre ktorého sa jednalo nielen o priam oslnivý debut na poli hraného, celovečerného filmu, no zároveň sa vďaka tomu vytváral i spoľahlivý konsenzus medzi ústrednými dvomi postavami, tým pomerne veľmi často dochádzalo i ku mimoriadne zaujímavým, spoločným scénam, alebo povedzme, že taký predstaviteľ Ettorea, si dokázal koľkokrát poradiť aj bez svojej „filmovej matky”, keď sa len pofľakoval s kamarátmi. • Jedná sa o titul, ktorý asi naviac dokáže oceniť najmä trochu „náročnejší divák”, ku ktorým sa mimochodom zaraďujem. PS: Druhá Pasoliniho snímka po sebe za plný počet *. PS 2: Tomuto chlapíkovi ešte určite ponúknem šancu... (17.08.2023)

Pasolini musel milovat baroko, že celá stylizace filmu (včetně hudby Cherubiniho) přijala jeho estetiku, nemluvě o hodně silném využítí christologického námětu (jako radikální marxista vůbec Pasolini neměl k prvotnímu křesťanství a lidové religiozitě vůbec negativní vztah). Samotný vztah matky a syna je nejen jen osobní Pasoliniho, ale celoitalský. Osobně mi přijde film plný námětů, které využíval i v dalších dílech (lidová kultura vesnická versus městská - to je pozdější Dekameron, Kruh hoven a Dantovo Peklo se objevuje v Saló, politicky vyhraněné názory - komentování fašistické minulosti Itálie - nejen Saló, vztahy v úzké rodině jsou pak námětem adaptací - zcela přirozeně - starořeckých dramat Médea a Oidipus král apod.). (16.09.2012)

Mne okrem Felliniho diel a klasík talianskeho neorealizmu Mamma Roma pripomenula Bunuelovych geniálnych Zabudnutých. Hlavný hrdina je mladík, ktorý hľadá navzdory ťažkej sociálnej situácii (ale nie až tak a určite nie neriešiteľnej) samého seba a svoje miesto v spoločnosti do budúcnosti. Príbeh je pomerne jednoduchý a fádny, ničím obzvlášť neprekvapí, preto som sa mohol sústrediť aj na zaujímavú kameru, ktorá je prevažne v pohybe spolu s postavami, ktoré vedú dialóg. Príjemná zmena oproti strihu typu záber a protizáber. Postavy občas vyvolávajú dojem, že sa pozerajú do kamery, avšak sú mierne odchýlené. Pasolini ukazuje Rím ako rozvíjajúce sa mesto, vidíme moderné vysoké bytovky a na druhej strane osudy "sociek", ktorí by chceli byť jeho právoplatnou súčasťou. 70%. No a Pasolini si skutočne vedel vybrať (v tomto prípade vo vedľajších úlohách) poriadne nesympatické ksichty. To bol jeho najvačší trademark. (11.09.2013)

Pasolini zachytil obdobie talianskeho neorealizmu a v jeho duchu vytvoril náročnú drámu matky, ktorá sa všemožne snaží o lepší synov život. Vykresľuje život chudobných, spoločenské rozdiely, bezcieľnosť aj ich túžby. Robí to však v mnohých prípadoch nudným spôsobom, film nedokáže dostatočne uchopiť diváka. (03.12.2017)

Mamma Roma se tváří jako Pasolini, malinko říznutý Fellinim - takže ve výsledku je na tom u mě lépe než třeba její předchůdce Accattone. Snad jen věčná škoda, že mě film, včetně samotného tragického závěru, nechal opět chladným (ostatně jako vždy) - nejspíš si s Pasolinim v tomhle ohledu prostě nejsme souzeni. (3,5*) (10.04.2007)