Veľká ilúzia

V silne protivojnovej, Renoirovej - Veľkej ilúzii, ináč tiež povedané, ako v legendárnom, umeleckom a majstrovskom počine z roku 1937, si ešte pred nastávajúcim, kinematografickým zárezom s titulom Pravidlá hry, asi tak povedzme do zhruba prvej polovice, rovnako zahrali i vedľajší, francúzski herci v priamych podaniach Juliena Carettea & Gastona Modota, ktorí sa hneď potom, náramným spôsobom zhostili i dvoch, mimoriadne rozhádaných „kohútov”, a to konkrétne v naprosto neľútostnom súboji o jednu atraktívnu sliepočku, čím som chcel totižto naznačiť snáď predovšetkým iba to, že predtým boli najprv dobrými priateľmi, nachádzajúcimi sa spoločne s ďalšími zajatcami v nemeckom, zajateckom tábore, uprostred stále prebiehajúcej Veľkej vojny, pričom hlavný prím bude následne predstavovať podobu zlomového trojlístka, čiže tak trochu iní členovia francúzskej armády, a to na čele s kapitánom Boëldieueom, so súčasným dodatkom ohľadom toho, že som priam presvedčený o tom, že by bol potenciálneho úteku schopný, takmer každý jeden zajatec, vrátane i Žida Rosenthala, či už trebárs aj spomínaných postáv Cartiera s inžinierom, minimálne teda v celkovom ponímaní presne tak, kto všetko sa v malej skupinke, podieľal na vykopaní tunela, predstavujúceho možný útek s osídiel, vskutku dosť nepriaznivého osudu, a síce sú zatiaľ všetci nažive, no s takýmto vratkým osudom sa nehodlá zmieriť ani protagonista Maréchal v podaní začínajúceho, fascinujúceho predstaviteľa JEANA GABINA, ktorý si vďaka svojmu účinkovaniu v tejto snímke, otvoril dvere dokorán všetkým vnímavým režisérom, do toho rátajúc i režírujúceho Jeana Renoira, s ktorým bude mimochodom spolupracovať ešte (zo)pár krát. • Nakoľko z tejto pôvodnej idey, celkom vzišlo, tak sa musia niektorí z nich pripraviť nielen na presun na odľahlé miesto do istej pevnosti, ktorú riadi veliteľ von Rauffenstein (démonický Erich von Stroheim), podľa ktorého tvrdenia - odtiaľto ani myš neunikne, s ktorým už boli predtým na slove, ale zároveň môžu očakávať i lepšie zajtrajšky s možnou vidinou definitívneho úniku do neutrálnej zóny v podobe Švajčiarska, kedy to už začína byť konečne oveľa viac zaujímavejšie a nebezpečnejšie. Apropo, a v obidvoch filmových prípadoch sa taktiež objavil i charakterný, francúzsky herec Marcel Dalio, zakaždým stelesňujúci inú úlohu, čo len automaticky vypovedá o jeho náležitej všestrannosti. • Neviem posúdiť, či bola lepšia - prvá, komornejšia, alebo druhá, romantickejšia línia, no čo posúdiť jednoznačne viem, že sa obidve medzi sebou celkom obstojne dopĺňali, kedy by sa zrejme jedna, proste nezaobišla bez tej druhej, inými slovami povedané, jednalo sa o spojené nádoby, ktoré mali teda radšej ostať nadobro oddelené? • Čo naopak filmu vôbec neprospieva, je český dabing, ktorý je z pohľadu francúzsky hovoriacich hercov, síce maximálne účinným javom, to ani nepopieram, ale keď všetky národnosti hovoria jednou rečou (nemeckou i ruskou), tak to je už extrémne mätúce pre mňa ako diváka, čo snímke napokon uberá na atraktivite → určite to nie je len o dabingu, kvôli čomu teraz odpadáva jedna *, na čo možno prídem až nabudúce pri opakovanej projekcii... A paradoxne zase Dita Parloová , bola na svojom hereckom (menšom) priestore, dostatočne využitou postavou, no mne to prišlo, ako úplne prebytočný, scenáristický materiál, ktorý mi proste do tohto príbehu akosi extra nezapasoval, totiž sa z neho vytrácala autenticita, ktorá nechýbala na samom začiatku, v strede... (09.06.2023) (menej) (viac)