Otec

„Otec” ma zaujal predovšetkým skrz-naskrz autentickým, hereckým výkonom waleského rodáka Anthonyho "Tonyho" Hopkinsa, ktorého postava sa volala jednak rovnako, ako znie i jeho krstné meno Anthony, alebo v jednej scéne dokonca povedal, že sa narodil 31.12.1937, čo zhodne sedí s údajmi v hercovom životopise... Obdivuhodným spôsobom totižto stvárnil človeka postihnutého alzheimerovou chorobou, ktorý sa postupne prepadáva do čoraz vyšších úrovní demencie, až nedokáže poriadne rozlišovať číru realitu, a všetko, čo s ňou skrátka súvisí, a to isté zároveň prežívame i my diváci, ktorého svet sledujeme práve iba prostredníctvom protagonistovej optiky, ktorá býva často skreslená, a tak sme priamou súčasťou nepriaznivého osudu v mimoriadne depresívnom ponímaní. Spracovanie je prispôsobené pôvodnej divadelnej hre Floriana Zellera, ktorý teraz za asistencie Christophera Hamptona, napísal i filmový scenár, a režíruje na placi rozsiahleho, londýnskeho bytu, a to konkrétne po prvýkrát, čiže tým pádom debutuje na poli hraného, celovečerného filmu. Osobne nijako zvlášť extra nevyhľadávam snímky nakrútené podľa hier, pretože mi pripadajú, ako "statické" , čo je možno aj zrovna tento najnovší prípad... ? Zaznamenal som informáciu, že "Otec" pozbieral kopec všelijakých nominácií na najprestížnejšie, filmové ocenenia za kalendárny "korona rok" 2020, ale z nich by som tak maximálne nominoval len starnúceho herca, ktorý i napriek tomu, že má veľmi pokročilý vek, dokáže ešte stelesniť aj takto komplikovanú postavu, za čo mu patrí veľký obdiv, no tentokrát to na cenu Akadémie určite nie je, a to isté platí napríklad pre výpravu, či strih ! Z môjho uhla pohľadu sa jedná o mierne nadhodnotený film. (05.04.2021)

Komorní, ale chvílemi až hororově děsivý pád do propasti stařecké demence prostý však jakýchkoliv pokusů o patos.  Po(s)tupnou a hlavně nezvratnou ztrátu vlastní  integrity a identity  skládá  (nebo možná spíš rozkládá) Zeller jako puzzle, kde jednotlivé dílky přestávají zapadat do sebe, mizí detaily a  pomalu se vytrácí (a vytratí) i celkový obraz.   Dívat se na tenhle příběh z pohledu demencí postiženého pak umocňuje nepříjemný pocit a i přes absenci prvoplánových prostředků čím dál víc dojímá. Závěrečná scéna  pak opravdu zdrcující, nicméně pro citlivější diváky zde Zeller háže pevné lano prosté lidskosti, která však v reálném světě není zdaleka samozřejmostí. Díky za ni. (02.06.2023)

Občas úplne strhujúce, inokedy emočne devastačné, miestami príjemne ľudské. Navyše Hopkins si to dáva ako najväčší frajer a strháva k životným výkonom aj zvyšok osadenstva. Pri finále alebo scéne s fackou som sa chvel a nedokázal som zadržať slzy. Silný a nesmierne smutný film.Jediné, čo chýba k dokonalosti je silnejší audiovizuál a tým pádom ešte trochu vôčší odklon od divadelnho pôvodu. 9/10 (23.04.2021)

Anthony Hopkins předvádí herecký koncert ve snímku, v němž jeho postavu pomalu ale jistě sžírá postupující demence. Režisér Florian Zeller se zde vyjma hereckých výkonů může opřít o vrstevnatý a propracovaný scénář, který si s myslí Anthonyho a s námi pohrává, takže si nikdo nemůže být jistý, zda to, co se právě odehrává na scéně je skutečné. Ve finále tedy dostaneme nekompromisní a syrově pojatou sondu do rozpadající se mysli stárnoucího člověka, jejímž aktérem se jednoho dne může stát kdokoliv z nás. The Father je zkrátka delikátní filmový zážitek, který mohu jen a jen doporučit! „I feel as if I'm losing my all leaves...” (27.08.2021)

Jedna podobná scéna bola v Hanekeho Láske, ale tam išlo len o sen zdravšieho z dvojice. A potom sa dej vrátil k tradičnej depke, ktorá stále nebola natoľko smutná, ako keby sme ju videli z pohľadu chorého. Zeller nás však vezme do útrob alzheimera tak hlboko, že sám hrá rolu nespoľahlivého rozprávača za kamerou. A my preciťujeme zmätok dosluhujúcej pamäte spolu s Hopkinsom. The Father je medzi filmami o starobe to, čo je medzi filmami z koncentráku Saulov syn. Akurát, že pôsobí menej zložito a viac sa tak dá kochať príbehom a hereckými výkonmi. (22.04.2021)