Meky

MEKY alebo český pohľad na prvého slovenského Zlatého slávika (niečo medzi recenziou a premiérovou dojmológiou). "Jeho obraz je nekonfliktný. V Čechách o ňom v skutočnosti nevie nikto nič," povedal v rozhovore pre denník Sme režisér Šimon Šafránek a táto veta bol a pre mňa dôležitá pri pozeraní jeho pohľadu na (trúfam si to povedať) dobrého priateľa a žijúcu legendu česko-slovenskej populárnej hudby v jednej osobe. Som presvedčený, že české publikum v ňom nájde pozoruhodne veľa novoobjavených informácií a aj pohľadov spojených s jeho životom. Predovšetkým tá jeho časť, ktorá si ho objavila "až" v novom tisícročí po comebackovom Modrom albume (2001) a titulnej piesni k Ordinácii v ružovej záhrade, pre ktorú zložil titulnú pesničku a ktorá na Nove (na rozdiel od Markízy) beží dodnes. Šafránek však neskrýva, že najviac ho oslovilo Mekyho "modernistické obdobie" albumov Nemoderný chalan (1984) a Chlapec v ulice (1986), kedy dovtedy spevák s imidžom nekonfliktne vyzerajúceho a pôsobiaceho študenta si na pár rokov dal dole svoje neodmysliteľné okuliare a okrem výzoru radikálne zmenil svoje texty a aj hudobnú podobu svojich skladieb. A vďaka Lacovi Lučeničovi to dopadlo tak skvele, že na premiére "najviac a najbrutálnejšie nadčasovo" zneli práve skladby z týchto dvoch albumov (Do člna, V-klub, Ticho, Nemoderný chalan, Poraď si sám, Mesto spí, Dr. Jekyll & Mr. Hyde, Slávou opitý ako aj opakovane sa vracajúca Lacova inštrumentálka Ulica) a to sa vôbec do hry resp. do filmu nedostali aj tie z mojich najobľúbenejších Zlomkov poznania. Vo filme okrem hlavného protagonistu dostalo rôznym spôsobom najväčší priestor päť hlavných postáv, ktoré najvýraznejšie formovali Mekyho hudobnú kariéru. Prostredníctvom spomienok a archívnych fotografií jeho starší brat Jason, ktorý ho viedol k tomu najpodstatnejšiemu a najdôležitejšiemu z hudobnej revolúcie 60. rokov a s ktorého predčasnou smrťou sa vyrovnáva dodnes. Prostredníctvom vlastných slov a dobových archívnych ukážok Janko Lehotský, ktorý mu dal novú šancu a priestor v Moduse, kapele ktorú pôvodne Meky koncom 60. rokov zakladal a ktorej sa Janko neskôr stal kapelníkom. Kamil Peteraj, ktorý bol v prvej fáze jeho sólovej kariéry nielen jeho skvelým a dominantným textárom ale aj (na danú dobu a spoločenskú situáciu v socialistickom Československu v kontraste s vtedajším Západom - rozumej v tom čase predovšetkým Rakúskom a "západným" Nemeckom) tým najlepším konzultantom a neoficiálnym manažérom vo vzťahu k dobovej spletitej sieti inštitúcií a osôb v nich držiacich v rukách opraty štátnej kultúrnej politiky. Najväčší priestor dostal Laco Lučenič a v závere svojej časti výpovede dal jasne najavo svoj (oprávnený) pocit nedocenenosti jeho prínosu pre Mekyho tvorbu, vrátane toho finančného. V roku 1995 sa ich cesty rozišli, pričom presne v tom istom roku odišiel od Depeche Mode aj Alan Wilder. Osobne v tom vidím veľmi veľa paralel. Tou piatou hlavnou postavou je Mekyho manželka Katka - tá, kvôli ktorej sa začiatkom 90. rokov presťahoval do Prahy a tá, ktorá mu postupom času zabezpečila taký manažérsko - obslužný komfort, že on sa môže naplno venovať tomu čo robí najradšej a najlepšie - skladaniu pesničiek, ich nahrávaniu a koncertovaniu. Veľmi príznačný v tomto smere bol pre mňa záber z Abbey Road, kde uveličený Meky sa vítal so svojimi anglickými spoluhráčmi (ktorí hrali s Paulom McCartneym na jeho albumoch a svetových turné v rokoch 1989-1994) a Katka pritom v predsieni "vláčila" všetky príručné batožiny. Prelínanie ich rodinného a pracovného vzťahu je jedinečné a pozoruhodné. A napriek permanentnému podpichovaniu je jasné, že sa veľmi majú radi, čo Meky z času na čas pripomenie aj v textoch - nielen v slávnej Katke ale naposledy aj v pesničke Práve ty z Double albumu, ktorú jej venoval k 30. výročiu svadby s refrénom "ty si inšpirácia, tajomstvo čo viem len ja, ty si pre mňa celý svet, tridsať zím aj tridsať liet". Nechcem zabudnúť ani na šiestu postavu - Petra Horáka, dlhoročného tajomníka festivalu Bratislavská lýra a (v neposlednom rade) aj suseda v rovnakom vchode na legendárnej Strakovej ulici kde vzniklo veľa neskorších nesmrteľných hitov. Vďaka nemu zistíme ako sa Mekymu podarilo dostať sa do pop music aj mimo vtedajšieho socialistického tábora. MEKY je naozaj primárne český (predovšetkým režisérov) pohľad na Žbirku, takže v ňom prirodzene absentujú témy, ktoré by mohli byť zaujímavé predovšetkým pre slovenské publikum, napríklad: - príbeh o tom ako vďaka nemu sa do slovenskej pop music dostal textár Jožko Urban, ktorého nezabudol pripomenúť aj po jeho smrti na svojich albumoch, - ako sa s Kamilom Peterajom "na život a na smrť" rozišli (viac ako 15 rokov sa spolu vôbec nerozprávali), aby ich napokon opäť spojil kľúčový comebackový, symbolicky federálne česko-slovenský hit Co bolí to přebolí (ktorý vo filme paradoxne vôbec nezaznie / upresňujúci edit od Katky Ž: je tam - takže mám ďalší dôvod pozrieť si to znova 😉), - ako sa začiatkom 90. rokov dokázal skvele novým podmienkam, vyplývajúcim zo zrútenia sa dovtedajšieho modelu fungovania pop music, prispôsobiť ako jedinečný televízny (Rhytmick) i rozhlasový moderátor (relácia Pearls of Pop v rádiu Rock FM) alebo aj šéfredaktor časopisu Popcorn. Ale film má "iba" 80 minút a Mekyho priaznivci si to bez problémov nájdu v knihe Honzu Vedrala Zblízka, ktorá bola jedným z jeho dôležitých stavebných kameňov. Vo filme je pre mňa ako "insidera" veľké množstvo skvostných archívnych klenotov, napr: - Ján Štrasser v úlohe lýrového televízneho redaktora, - Eva Máziková, Izabela Pažítková, Fero Hora, Jaromír Tůma, Jan Vala, Štefan Skrúcaný, ale aj Ladislav Štaidl v úlohe dobových moderátorov, - skvelí budúci zvukári Ivan Jombík, Andrej Andrašovan či Ivan Minárik ako hudobníci v Limite a veľa veľa ďalších. V neposlednom rade nemôžem zabudnúť na Mekyho jedinečnú úlohu skvelého glosátora, ktorý popri svojich notoricky známych ale aj doteraz neprezentovaných hudobných spomienkach dokázal výborne opísať aj dobové spoločenské reálie (od teenagerského normalizačného zážitku s policajtami resp. v tom čase príslušníkmi VB, cez schvaľovanie textov na Ministerstve kultúry a patálie so získaním povolenia na vycestovanie do kapitalistickej cudziny až po česko-slovenské napätie na začiatku 90- rokov). MEKY je výborný film, ktorý poskytuje nielen veľa spomienok, ale aj podnetov pozrieť sa na jeho život a jeho tvorbu súčasnými očami a/alebo aj v kontexte doby kedy jeho pesničky vznikali. Je to film o človeku, ktorý si splnil a stále plní svoje sny a vďaka tomu robí radosť niekoľkým generáciám jeho fanúšikov. A že na tejto ceste boli aj konflikty a trpké rozchody, akokoľvek nekonfliktne Miro Žbirka pôsobí. Posledný dojem z filmu je zvukový - tie skladby z 80. rokov znejú neuveriteľne skvele - najmä v kontexte súčasnej vlny návratu "soundu" z tejto dekády prostredníctvom svetových hviezd, ktoré sa v tej dobe narodili alebo ani neboli na svete. (14.07.2020) (menej) (viac)