Smrť v Benátkach

Keďže Bjorn Andrésen je skutočne nadpozemsky krásny, týmto filmom dosiahol casting svoj absolútny profesionálny vrchol, nakoľko Smrť v Benátkach je film, ktorý - na rozdiel od prvoplánovo registrovateľného príbehu (zvádzajúceho k plytkým, prostoduchým či dokonca vulgárnym interpretáciám) - sa nadpozemskou krásou programovo zaoberá. Presnejšie - koncentruje sa na rozprávanie o nemožnosti dosiahnutia ideálnej krásy v umení a ideálneho vôbec. Postava poľského mladíka je rovnako neskutočná, preludná a efemérna ako sfumato na obrazoch Leonarda a jeho školy - je to personifikácia Krásy a Inšpirácie. Ako inak si vysvetliť, aby sa skutočný 15 ročný chlapec na kohokoľvek uprene díval s výrazom nejakého tajomného božstva (15 sekundová sekvencia bez zažmurkania) a o čosi neskôr vyvádzal na pláži s rovesníkmi. Práve toto jasne artikuluje, že fyzické a zmyselné je potlačené v prospech duchovného. Viscontiho typické "päťminútové" scény v jedinom zábere zbožňujem. Prezrádzajú absolútnu koncentrovanosť a suverénne gesto režiséra, ktorý si je natoľko istý svojím zámerom, že kladie znamienko rovnosti medzi "skutočný" čas a fiktívny čas filmový, aby z diváka urobil voyeura bytostne zainteresovaného na dianí, ktoré sa pred ním odvíja, i na jeho význame. Už z toho pohľadu je takáto filmárčina fascinujúca, nehovoriac o tom, že okrem premýšľania máme možnosť náležite vychutnať špecifickú atmosféru. Do filmu, kde dominantnou témou je neuchopiteľnosť krásy ako duchovnej hodnoty vnáša použitie dráždivo dlhých záberov (akcentujúcich materiálno) dusný, znepokojujúci prvok a teda estetiku extrémneho kontrastu, ktorá je napokon využitá i pri konfrontácii krásy zmyslovej s ošklivosťou (Tadzio a spevák na terase hotela). Keď ten neuveriteľný Andrésen vrhne - podľa Viscontiho pokynov - "pohľad z bodu A do bodu B", človeka až zamrazí. Tam, kde hlavný hrdina krásu nachádza a stráca, kúzli Visconti klaustrofobicko-fantazijnú krajinu nie nepodobnú niektorým horúčkovitým, unikavým neskororokokovým víziám Benátok, aké občas maľoval Francesco Guardi. Najznepokojujúcejším momentom celého filmu je však záverečné gesto mladíka. Nie preto, že by snáď toto gesto nemalo predobraz v novele. Zatiaľčo Mann vágne popisuje neurčité gesto, Visconti - ak ho chcel mať vo filme (a on ho tam rozhodne mať chcel) - musel divákovi ukázať celkom konkrétny pohyb, teda čosi, na čom stojí a padá kinematografia ako taká. Nečakane alogický charakter tohto pohybu spôsobuje, že do banálneho, až do krajnosti trivializovaného príbehu odrazu vstupuje prvok nadprirodzena, konečne tá enigmatickosť, ktorá je vlastná každému dobrému umeleckému dielu. PS: Andrea Verrocchio by dal 5*. PS 2: Práve som kdesi narazil na jednu interpretáciu, podľa ktorej je chlapec nadprirodzenou entitou, známou v mnohých starých kultúrach, ktorá uľahčuje umierajúcim prechod zo života do smrti. (20.10.2004)

Ta italská kinematografie! Nejprve mě zklamal Antonioni, potom Rossellini a teď i Visconti. Byl jsem připraven na pomalejší tempo, ale tohle? Visconti nejspíš záměrně prodlužuje scény, které by jiný filmař úplně vyhodil. Nic proti tomu, ale když za celý film nejméně dvacetkrát najede na Gustavovu tvář a strašně dlouho na ní bez hlubšího smyslu setrvá, člověku se zavírají víčka. Stejnojmenná (skvělá!) novela Thomase Manna má jen asi 90 stran a film více než dvě hodiny. A je to přesně tak - film je nehorázně natažený. Zajímavé myšlenky jsou tu utopeny ve spoustě nesmyslů, sice hezky natočených, ale pořád nesmyslů (například ta nekonečná scéna s potulnými muzikanty). Nemám rád filmy, u kterých prosím, ať už skončí a nebudu říkat že jo jenom proto, že je to klasika... (28.11.2006)

Benátky sú vyhľadávanou multikultúrnou komunitou,kdesi na mieste hotela Lido pri pláži,tam prichádza rekreovať a načerpať pozitívnu energiu hudobný skladateľ Gustav Von Aschenbach,chlapík po 40,ktorého trápi nevydarený koncert,kde diváci nahlas pískali,ale najmä smrť dcérky,to všetko vidím vo flashbackoch podfarbených geniálnou kamerou a hudbou,vôbec celý snímok je o vytváraní intenzívneho vnímania obrazu,vďaka panoramatickej perfektnej kamere,ktorá zaberá všetko z diaľky a zase späť,Zoom,aký používal Kubrick v Barry Lyndon(inak aj si tu zahrala Marisa Berenson). Kamera je Alfa,Hudba je Beta,klasické zmysly človeka,ja vidím okom nádherné kamerové schopnosti kameramana Pasqualino De Santis,ktorý obdivuhodným obrazovým cítením sníma Benátky,do ktorých sa priženie cholera vzduchom,alebo bez dialógové zaberanie postav Gustava a mladého poľského chlapca Tadzia,ktorí nikdy na seba neprehovoria,len na seba čumia,no zabudol som spomenúť,že Gustava pochytilo neobyčajné vnuknutie,keď prvýkrát uvidel Tadzia,tak mu bol stále v pätách,sledoval ho,keď bol s rodinou sa najesť v reštike,tak aj Gusto,alebo keď sa hrali Poliaci na pláži,tak sa tam obšmietal aj milý Gusto...Tak Gustav sa platonicky zamiloval do Tadzia.Hudbu vnímam ako podstatnú časť zložky,bez ktorej by film nefungoval a v tomto prípade by som sa cítil ako mŕtva mačka vo vreci niekde na diaľnici.Kamera a Hudba sú maximálne jednoliate pôžitkárske zmysly.Výkon Dirka Bogardeho je fascinujúcim pohľadom na človeka,ktorý prežíva šialené obdobie,kde naň číha choroba,ktorej podľahne a Tadzio sa len z diaľky prizerá.Réžia Viscontiho ma zrazila ako auto 160 km rýchlosťou plnou silou,kde som letel desiatky metrov.Smrť v Benátkach je určite lepšia ako v Ružomberku,v tejto diere nechcem zomrieť...Gustav prežil dôstojný život umelca,prišiel na miesto,v ktorom neplánoval zomrieť,stalo sa,a ja vidím 2 hodinovú benátsku odyseu Luchina Viscontiho,kde podobne ako 2001:Vesmírna Odysea je extrémne pomalé tempo,tak sa vyžaduje,aby divák mal dostatočnú vnútornú energiu na pochopenie atypického dôležitého snímku kinematografie. (02.12.2014)

Smrť v Benátkach je vysoko hodnotený, obdivovaný aj často citovaný film. Mal by sa mi páčiť. A nepáčil. Takmer som sa pri ňom unudil. Pritom Viscontiho diela ma naučili trpezlivosti pri sledovaní, lebo on akčnosťou a dejom neplytvá. Ale Smrť v Benátkach prekonala moje zlé obavy. V každom prípade som rád, ako je dosť tých, ktorí v nej hľadali a našli to, čo spĺňalo ich očakávania. (08.08.2021)

Oku lahodící prostředí Benátek v dobách líbívé sesece doprovází nádherná Mahlerova hudba. Kamera už mě tolik neoslnila, ale objektivně bych se přesto nebál tvrdit, že forma je tady skutečně výborná a podmanivá. Jenomže co si mám počít s formou, když tak silná forma zde vytvořila součást naprosto nezajímavého obsahu? V tomhle případě mě filmová procházka Benátek přestala okouzlovat, vést k rozjímání a začala na oplátku nudit poměrně brzy. Z druhé poloviny udrželo nad vodou mou plnou pozornost už jen vystoupení toho zpívajícího hudebního kvarteta. Smrt v Benátkách je jeden ze dvou případů, kdy se mi u sledování filmu podařilo před časem doslova usnout. A ač jsem napodruhé tuhle filmovou povinnost zvládl s třemi přestávkami úspěšně od začátku až do konce, mám stále pocit, že mnohem lepší by bylo zavřít oči, poslouchat jen toho Mahlera, nenechat si pozvnášející hudbu kazit pohledem na každou chvíli odpudivějšího Bogarda a hlavně všemi retrospektivními odbočkami, které jsou jen plné rádoby intelektuálních keců nad uměním. Omlouvám se všem, kterým se to líbilo, ale tohle jednoduše není snímek pro mě. Filmový klenot? Možná ano, ale nebýt hudby a benátské architektury, mám pocit, že by zbyl neskutečně vyprázdněný snímek. Jelikož hudba vznikla v tomto případě dávno před filmem a nikoliv pro něj, rozhodl jsem se, že nebudu kvůli ní nadhodnocovat. 50% (27.09.2020)