Koncert na konci léta

Približne v tom istom čase vznikli tri životopisné filmy: Vláčilov Koncert na konci leta, Krejčíkova Božská Ema a Formanov Amadeus, ten pravda trocha neskôr. Všetky tri sú skvelo natočené, hrajú v nich výborní herci, hrá fantastická hudba, sú napínavé aj dojímavé. Ale vidím v nich zásadné rozdiely. Koncert na konci leta je príbeh o Antonínovi Dvořákovi. Hlavnou témou je jeho návrat z Ameriky do vlasti. V tejto téme zaznievajú motívy z jeho intímneho sveta – najvnútornejšie pocity, pochybnosti, neistoty, otázky, myšlienky. To všetko vo veľkej úcte a pokore pred hudbou, ktorej je sám verným a poctivým služobníkom, lebo – „k čertu s takovým talentem“, ktorý vystavuje sám seba a využíva na to hudbu. Je to film a vnútornom svete hudobného skladateľa, a preto nie je až také dôležité, kto je tým skladateľom, kedy a kde sa odohráva, a či všetko sa stalo, ako je v ňom ukázané. Je to film o úprimnej ceste tvorby, ktoru prešiel aj režisér filmu, preto je to film pravdivý. (4*) Božská Ema je príbeh Emy Destinovej. Hlavnou témou je jej návrat z Ameriky do vlasti a v nej zaznievajú autentické motívy doby – vojna, tajná polícia, udávanie, prenasledovanie. Je podivuhodné, že tento film vznikol v období temnej normalizácie, v ktorej zneli tie isté motívy, ale – „Kto sa viac previnil, ten čo je prinútený spolupracovať s režimom zla, či ten kto ho do tej voľby postavil?“ Je to film o zlej dobe a dobrej hudbe, ktorá napokon víťazí, lebo je pokorná, čistá a pravdivá. Zasa nie je dôležité, či sa všetko stalo presne tak, ako je vo filme ukázané, ba ani to, kto je ten umelec, ktorý prežíva tú skúsenosť. Bolo ich iste veľa. Je to film pravdivý, lebo ho s pokorou pred hudbou natočil režisér vyjadrujúci vlastné prežívanie v podobnej neslobode, akú zažívala hrdinka filmu. (5*) Amadeus je príbeh Salieriho a Mozarta. Hlavnou témou je kontrast priemernosti a božského talentu. Motívmi sú Salieriho zničujúca závisť a Mozartova hudba. Príbeh sa však mení na karikatúru, obludná závisť je ako z Boschových obrazov, skutočnosť sa kriví a spotvoruje, príbeh už nie je pokorným služobníkom hudby, ale samotná hudba sa stáva nástrojom na vyjadrenie tohto vzťahu priemeru a výnimočnosti. A vtedy je dôležité, kto je tým nástrojom, či sa to stalo, ako je ukázané, lebo Mozartova hudba je silná a ten kontrast medzi priemernosťou a výnimočnosťou nesmierne zvýrazňuje. Ale je to na úkor pravdivosti – historickej, ale aj umeleckej. Salieri predsa bol sám veľkým skladateľom, sám komponoval opery a symfónie, sám bol veľmi nadaný. A Mozart predsa nebol prízemný a vulgárny, kto svoje nadanie dostal len tak a len tak spakruky s ním narábal. Bol to tvrdo pracujúci umelec, zodpovedný, milujúci, úprimný, pravdivý. Áno, priemerní môžu závidieť a nenávidieť, ale iba táto jedna téma je príliš vulgárna a prízemná, aby v jej službách a s cieľom ukázať tú závisť a nenávisť znela Mozartova hudba. Mozartova hudba samotná je pravdivá, ona sama je príbehom, nepotrebuje byť nástrojom ukazujúcim na netalentovaných – pozrite akí sú hrozní a aká som ja geniálna. Preto nevznikla a preto by nemala byť takto zneužitá, znásilnená. A preto považujem film Amadeus za nepravdivý. (2*) Všetky tri filmy sú o hudbe. V prvom filme znie hudba a my môžeme pochopiť, ako ťažko sa rodí; v druhom znie a my môžeme pochopiť dobu, v ktorej sa rodí; v treťom znie a my môžeme vidieť, ako niekto závidí a nenávidí. Čo z toho naozaj za tú hudbu stojí? (08.07.2011) (menej) (viac)