Sunset Boulevard

Noirová ilustrácia genézy pojmu bulvár v zmysle, ktorý udáva šoubiznis, odvíjajúceho sa od veľkých bulvárov, ktorých sa dotýkali nohy hviezd. Billy Wilder sa snaží svoj film divákovi prezentovať a predať práve bulvárnym spôsobom ako senzáciu, plnú veľkých titulkov a cynického humoru, ktorý do príbehu vnáša hlavná postava a rozprávač v jednej osobe, bezvýznamný scenárista Joe Gillis, zároveň však vôbec nie je plytký a odkrýva odvrátenú tvár pulzujúcej tepny amerického filmu. Úvodný (titulkový) pohyblivý záber na cestu podporený Waxmanovou dramatickou znelkou má v prvom rade divákovi naznačiť očakávaný príchod čohosi/kohosi na scénu ako pikantnú novinku (podobne postupuje aj Orson Welles v úvode Touch of Evil), zároveň je cesta symbolom pohybu a zmeny, ktorá otriasla Hollywoodom koncom 20. a začiatkom 30. rokov. Stavebným kameňom príbehu je konfrontácia "starého" (klasického nemého) a "nového" (pokrokového zvukového) Hollywoodu v domácom prostredí džungle, kde si musí každý vydobiť svoje miesto na výslní v žiare reflektorov. Žáner noir zastupuje prvotný záber (tak trochu po vzore Občana Kanea) na mŕtvolu hlavnej postavy v bazéne, ktorá sa následne v retrospektíve stáva počiatočným hybateľom dekonštrukcie, ktorej stredobodom je, citujem Mattyho, "ambivalentní portrét Hollywoodu". Ambiciózna mladá krv na strane jednej, "voskové figuríny" na strane druhej. Dôsledné rúcanie naivne romantických predstáv satiricky deziluzívnym bolestivým nárazom na hladinu bazéna tvrdej reality s dierami po guľkách lásky, žiarlivosti, nenávisti a populárnej medializácie je symptómom doby, ktorá sa aj v intertextuálnej rovine nebezpečne podobá tomu, čo Wilder zobrazuje. Groteskne opojená vlastnou zašlou slávou a glorifikovanou osobnosťou milovanou davmi, je Norma Desmond herečkou nie na plátne, ale vo svojom živote, kde uprostred rozkladu žije a teatrálne prehráva súboj s pretvárkou a sebaklamom. Spomedzi všetkých prvkov, odkazujúcich na éru nemého filmu a reálií výrazne zaujme práca s hercom, kde Gloria Swanson vo svojich hrôzu naháňajúcich výstupoch odráža herectvo tváre (a jemnej mimiky), resp. hornej polovice tela, ako to bolo časté v mnohých dnes už nespochybniteľných klasikách (Maria Falconetti v La Passion de Jeanne d'Arc) 20. rokov a odkazuje (nielen) na svoje vlastné nemé filmy. Naopak, z postupov, ktoré do kinematografie priniesli neskorší tvorcovia už zžitý s nástupom zvuku, je príznačná wellesovská a renoirovská hĺbka záberu a kompozícia, kde scéna, zároveň zaberajúca ruky v rukavičkách Erich von Stroheima hrajúceho na varhany, a zároveň v pozadí prichádzajúceho Williama Holdena priamo cituje scénu z Renoirovho La Grande illusion, v ktorej rovnako a po prvý raz vstupuje do deja postava nemeckého oficiera, ktorú taktiež stvárnil von Stroheim. Citácií a odkazov je tu samosebou ešte omnoho viac, od Bustera Keatona v pamätnej partii bridžu, až po záverečný zostup po schodoch. Pre väčšinu divákov napokon aj tak zostane najzásadnejším a najzaujímavejším fakt, že ani po vyše 60 rokoch nestratil Widerov nadčasový klenot nič zo svojho lesku, ani významu, ako myšlienkového, tak kinematografického. Popri všetkých problémoch, ktoré v dobe uvedenia film a jeho tvorcov postretli, sú azda tým aj dnes najočividnejším provokatívna plagátová kampaň s až okato erotickým podtónom a veľkolepými sloganmi s viacerymi možnosťami interpretácie ako "A most unusual picture" a "A Hollywood Story". Čo je len dôkazom toho, ako veľa si Billy Wilder dovolil - pretože vedel, že práve on si to ako jeden z mála dovoliť môže. Nemám čo vytknúť. 100% (24.07.2014) (menej) (viac)