nascendi

Tri hviezdičky sú maximom, ktoré som ochotný dať filmu, ktorý sa údajne opiera o skutočné udalosti, ale podľa môjho názoru príliš voľne. Už samotný koncept akcie "gayovia a lesby pomáhajú baníkom" je príliš riskantný na uveriteľnú realizáciu a režisér spravil príliš málo na to, aby sa rizikám vyhol. Pamätám si dobre na stávkové hnutia za vlády železnej lady aj na razanciu, s akou ich potláčala. O akcii spomínanej vo filme som pochopiteľne nikdy nepočul. Vychvaľované skladby som naopak počul mnohokrát, ale netuším, prečo by som mal film hodnotiť vyššie, ak v ňom zaznie niekoľko mojich obľúbených skladieb. Rovnako netuším, prečo je medzi žánrami filmu uvedená komédia. A na záver netuším, prečo toľko vypisujem o filme, na ktorý si o dva týždne možno ani nespomeniem.

Z môjho pohľadu zaujímavý a užitočný film o krátkom výseku  života Romy Schneider. Hlavná úloha dobre zahraná, o ostatných sa to už s istotou nedalo konštatovať. Aj keď Romy Schneider patrí k mojim obľúbeným herečkám, film Sissy som nevidel a ani mi to nie je ľúto. Napriek tomu, že ide v podstate o dialógový film dobre sa mi naň pozeralo. Bohužiaľ iba 2/3 celkového času, pretože v poslednej tretine už došlo k recyklovaniu predošlého a poklesu môjho záujmu o dianie na obrazovke.

Po dlhšej dobe film, ktorému som mohol dať po miernom váhaní štyri hviezdičky. Problematika zvládnutia narušeného dievčaťa, s ktorým si nevie rady nielen vlastná matka, ale aj odborníci a príslušné ustanovizne je veľmi vďačná na spracovanie. A keď má režisérka k dispozícii takú presvedčivú herečku, ako je Helena Zengel, zdalo by sa, že výsledok bude impozantný. Problém je, že celkom dobre rozohraný príbeh postupne stráca dych a opakuje sa až do milosrdného konca. Škoda, dúfal som, že pri hodnotení nebudem plný rozpakov.

Pokojne plynúci dva a pol hodinový film z vysokohorského prostredia ma, ako je to už v poslednej dobe zvykom, nenadchol ani nesklamal. Nie je to film, ktorý by ma niečím prekvapil a dokonca ma ani ničím nezaujal. Prijal som ho ako sled dialógov a obrázkov, nebol som potešený krásnymi obrázkami prírody, lebo od hraného filmu očakávam niečo iné, ako od prírodopisného.

Nezámerne pokračujem v prehliadke filmov, ktoré nemajú šancu ma zaujať, ale ani výrazne sklamať. Také filmy, ktoré prešumia okolo mojich receptorov a o pár dní už neviem, že som ich videl. Aj tento multižánrový film, v ktorom som neobjavil komédiu, k nim patrí. Pôvodne som chcel vidieť rovnomenný poľský film, ale ten nebol k dispozícii, tak som skúsil tento. Jednoduchý príbeh v zložitej dobe a zložitej krajine mal niekoľko zaujímavých momentov, ale ako celok vyznel veľmi priemerne.

V roku 1965 som si kúpil a prečítal knihu Roberta Jungka Jasnější, než tisíc sluncí a v roku 1966 knihu Haakona Chevaliera Človek, ktorý chcel byť bohom. Obe s veľkou chuťou. Neskôr som sa mnoho rokov profesne zaoberal ochranou proti ZHN. Nečudo, že som bol patrične zvedavý, ako sa s prípadom dr. Oppenheimera popasuje Christopher Nolan s niekoľkými špičkovými hercami a primeraným rozpočtom. Z oboch kníh som si už po takmer šesťdesiatich rokoch pamätal minimum, ale aj tak som výsledkom sklamaný. Očakával som film o veľkom vzopätí úsilia ľudských i materiálových kapacít na využitie atómovej  energie ako nového, vysoko účinného zbraňového systému. A videl som film, ktorý je viac o Nolanových exhibíciách, než o Oppenheimerovi. Je iba mojou chybou, že angličtinu ovládam iba na prízemnej úrovni a nemám tak právo rozčuľovať sa nad mizernými titulkami.

Programová ponuka televíznych kanálov a vyprázdnený zásobník nahraných filmov ma nútia pozerať zbytočné remaky úspešných filmov, pričom predstava ich tvorcov, že dôvody na nakrútenie remaku boli relevantné  svedčí o ich pýche alebo naivite. Dvom hviezdičkám sa film vyhol iba preto, že v poslednej dobe už naštvanie z nepodarených filmov nahrádza u mňa akási rezignácia

Nie, nie a ešte raz nie. Chápem, že české predvojnové filmy nie sú vo väčšine prípadov žiadnym zázrakom, ale na určitý štandard kvality má divák i po toľkých rokoch nárok. A tá v Slavínskeho podpriemernom filme evidentne chýba. Nezachraňuje ju ani hŕstka vtedy populárnych hercov, z ktorých je väčšinou komentátorov vyzdvihovaný Hugo Haas, ku ktorého herectvu mám veľmi rezervovaný postoj. Nikomu z českých divákov nezazlievam, že sa na tejto komédii dobre pobavil, pretože aj ona patrí k českému kultúrnemu dedičstvu, ktoré je treba "opečovávat". Ale súčasne nechápem, prečo by som sa k tomu mal proti svojej vôli pridávať aj ja.

Ak by som chcel na nejakom príklade ilustrovať, aké ťažké je prehrýzť sa niektorým filmom k záverečným titulkom, poslúžil by mi Kwaidan. Paradoxom je, že Kobajašiho, aj za výkon v tomto filme, považujem za vynikajúceho režiséra a napriek tomu mi minúty filmu ubiehali pomaly. Film je poviedkový a zaradený medzi horory. Poviedkové filmy spravidla neudržia porovnateľnú kvalitu jednotlivých poviedok a horory neobľubujem. Na druhej strane som mal dojem, že ide skôr o balady nie nepodobné Erbenovej Kytici (trochu ma mrzí, že som na to neprišiel ako prvý). Nedá sa povedať, že ma Kwaidan sklamal, ale pravdou tiež je, že som bol rád, keď skončil.

Veľa slávnych ľudí trpí obsesiou, že okrem ich diela, ktoré prispelo k ich sláve, ľudí zaujíma všetko, čo sa ich týka. A ak sú režisérmi, pravdepodobne sa nevyhnú nutkaniu nakrútiť o sebe, o svojom živote, o svojej ceste k sláve a uznaniu film. Fellini nakrútil Amarcord, Spielberg Fabelmanovcov a dalo by sa pokračovať ďalšími. Ale dôležité je uvedomiť si, že okrem nás samotných sa nikto na nás a náš život nedokáže pozerať rovnakým pohľadom. Nanajvýš chápavým a súcitným. A to je všetko, čo som chcel o Spielbergových Fabelmanovcoch napísať. Spielberga chápem, pri Fabelmanovcoch som sa nudil a čudujem sa, že som vôbec čakal niečo iné.