Lucjen

Nerozumiem nízkemu hodnoteniu. Za 7 minút dokázalo Borrowed Time jednou vetou a pár pohľadmi vyvolať toľko emócii, o ktorých podaktoré dvojhodinové filmy môžu iba snívať. Krásne. Nič tomu netreba. Ani o sekundu naviac.

Nenápadná záležitosť, ktorá postupne odkrýva vrstvu za vrstvou, rozpracováva svoje postavy a je nečakane komplexná. Hľadám správne slová na vysvetlenie, ako ma nakoniec mohol dostať film, ktorý ma takmer celú prvú polovicu trochu nudil. Lara mi aj cez výborné herecké výkony oboch herečiek od začiatku liezla trochu na nervy, jej rodičia boli akýsi tichí a jej teta mi tiež nesadla. Navyše som zistila, že ma v ich spoločnosti čaká ešte viac než hodina. Dej však plynul, veľmi pomaly, všetky fázy a vývin postáv sú veľmi precízne - niečo ako kĺzanie po povrchu tu neexistuje - akosi mi všetky prirástli k srdcu. Lare som nakoniec priala jej vysnenú školu, podivnej tete šťastie a hlavne otcovi a dcére porozumenie na oboch stranách. Hviezdou tejto hudobnej drámy pre mňa nie je ani Testud, ani Trieb. Najzaujímavejšou postavou zo všetkých je práve hluchý otec, na ktorého sa vám dostane pohľad zo všemožných uhlov. Howie Seago je k tomu ako bonus brilantný a patria mu všetky intenzívne momenty vo filme. Piatu hviezdičku nemôžem dať za ten vlažný začiatok.

Pokus o uletenú komédiu prešpikovanú trochou napätia zlyhal takmer na plnej čiare. Pár svetlých momentov tu je, zásadne v nich vystupuje Simon Pegg, ktorého proste žerem vždy a všade. Ostatné postavy sú nemastné-neslané, zápletka sa síce pekne vysvetlí a s ňou všetky spojitosti - no keď to všetko zapadne do seba, zistíte, že vás to vlastne ani veľmi nezaujíma. Viem, že ma za toto niekto konkrétny nebude mať rád, ale vyššie nejdem...

Vykašlať sa na nejaké hranice a prejsť ďalej než za absurdnosť - to chce odvahu. Hollandovi to s jeho údajne autobiografiou vyšlo. Celkom by som sa pozrela na to, ako lyžuje na jednej nohe...Každopádne, 80. roky v USA boli rajom pre teenagerské romantické filmy. Je úplne jasné, že tu nejde o to, s kým Lane skončí - to je jasné od desiatej minúty filmu. Humor Better Off Dead funguje na základe trapasov - niečo, čo skutočne nemusím, no tu to jednoducho šlape. Veľkú zásluhu má na tom aj Cusack, ktorému tí zmätení, zúfalo zamilovaní chlapci proste idú. Skvelo ho dopĺňajú vedľajšie postavy a ich problémy, najmä priamočiary prevtelený FattyPillow. Táto romantika rozhodne stojí za to. Neroztopíte sa, no za to sa dobre zasmejete.

Kanadská trýzeň mi pripomenula našu slovenskú klasiku. Zuzanku som čítala, v priebehu rokov niekoľkokrát v útržkoch aj videla - ale až dnes sa dostávam k pozretiu v celku. Pôvodná balada je sama o sebe, aj bez vizuálnej stránky, veľmi smutná. Tento televízny film ju nemá najdokonalejšiu, kamera je trošku zvláštna, samotná tragédia vyzerá tiež podivne. No Vincent Šikula výborne využíva to, čo mu Országh ponúka. Dialógy sú stručné, výstižné, veľkú časť dopĺňajú veľavravné zábery na tváre ľudí. Ich charaktery sú jednoznačne vykreslené, nič viac tu ani nie je treba. Vďaka krátkej stopáži dej rýchlo graduje, nemá šancu nudiť, Monika Chrastinová je výborná a ťahá film vyššie po emočnej stránke, naozaj škoda že hrala prvý aj poslednýkrát. Čo ešte dodať? Zuzanka Hraškovie je príbeh, ktorý sa mi už dávno zaryl do pamäte, film od Chmiela to iba umocnil. Púpavka, žubrienka...

Tak Hľadá sa Nemo bola jedna z rozprávok môjho detstva, poznala som ju aj s dialógmi naspamäť. Pokračovanie v podobe Finding Dory som sprvu považovala za mýtus. Po potvrdení som sa začala veľmi tešiť, aj keď s menšími obavami a tušením, že to bude fiasko. Tak fiasko sa nekonalo, ale ani žiadna sláva. Od prvej minúty ste hodený do víru diania, úvod tu akosi nie je, alebo som si ho nevšimla, pripomenutie predošlého dielu je trochu mätúce, takže ak predošlú - výbornú - časť spred 13 rokov máte v pamäti len matne, chvíľku vám potrvá, kým sa zorientujete. Ale ani po tom zorientovaní nenaberie príbeh ten správny spád a atmosféru. Na rozprávku je úplne zbytočne skomplikovaný flashbackmi, ktoré robili problém mne, neviem si teda predstaviť, čo povedia tým najmenším. Aj keď im zrejme postačí nádherne farebný, rozmanitý podmorský svet, ten vykompenzuje čo to aj dospelým, ktorý sa inak zrejme veľmi nezabavia. Na to, že tu na mňa mohla silne zafungovať nostalgia, vo mne film vyvolal žalostne málo emócií. Ale aby som iba nekritizovala, tie malinké, chlpaté vydry ktoré sa k sebe túlili boli neskutočne roztomilé a rada som znovu videla Nema, Marlina a Dory pokope, len ma mrzí, že sa nedočkali záživnejšieho spracovania. ...sem tam film zvládne aj jemne pobaviť, no najvtipnejší z celého filmu bol určite moment, keď môj spolusledovateľ pochopil, že Nemo nie je ten modrý.

Týranie detí - už len slovné spojenie má v sebe niečo, z čoho vám prejde mráz po chrbte. Ako téma filmu zabezpečuje úspech dopredu. Informácia "podľa skutočnej udalosti" nepríjemný pocit len znásobuje. Aurore je rozkošné dievčatko vyrastajúce v milej rodine, idylka. Tá sa však rýchlo skončí slabým zdravím matky. Jej milujúci (a nadržaný) manžel si veľmi rýchlo nájde ženu, ktorá ju nahrádza ešte pred jej smrťou, ani nehľadá ďaleko. Macocha je totálny netvor a tu začína film pritláčať a desiť. Od prvého náznaku násilia vás nepríjemný pocit a úzkosť už neopustí. Samotný akt sa ani raz neodohráva priamo pred kamerami a predsa mi pri každom výkriku stiahlo hrdlo. Neviem, čo naposledy vo mne vyvolalo toľko emócií. Otec zdvíhajúci ruku na vlastnú, bezbrannú dcéru... Prizerajúce sa okolie mi zdvíhalo tlak najviac, dobre som si precvičila nevhodný slovník. Aurore má skutočne silnú myšlienku, no Luc Dionne, nechce sa mi ani veriť že toto bol jeho debut, ho dotiahol do príšerne skľúčujúcej dokonalosti hereckými výkonmi (malá slečna je výborná), hudbou a hlavne precíznou kamerou, ktorá fascinujúco schováva to najhoršie a dáva priestor iba výkrikom. Odzbrojujúci koniec mi zrejme nedá spať.

Pierce sa stále drží zubami nechtami pred kamerou a ja som bola po dvoch rokoch, od tohoto zvedavá, čo má nové. Očividne stratil schopnosť rozlíšiť dobrý scenár od príšerného. Hrá tu otca, ktorý svoju dcérku miluje a nikomu ju nedá, už vôbec nie svojmu zamestnancovi, ktorého po viacerých pokusoch priženiť sa do rodiny vyhodí aj z práce. Lenže zamestnanec je strašne dobrý ajťák a rozhodne sa pomstiť. To neznie úplne zle. Ale je to ešte horšie. Film sa 95 minút tvári hrozne vážne, jeden dramatický záber strieda druhý a napätie stúpa. ...a teraz seriózne. Dramatická kamera je nanajvýš podivná, neprirodzená a o stúpaní či klesaní napätia sa nedá hovoriť, pretože tu proste nie je. Herecké výkony sú na zasmiatie aj zaplakanie, Frecheville sa do úlohy nebezpečného psychopata absolútne nehodí. Prekvapilo ma, že aj Brosnan miestami zúfalo prehráva...muselo byť ťažké sa to naučiť, pretože ho inak považujem za solídneho herca. Vrcholom všetkého je pán, ktorý rodine pomôže pomocou googlu - zistí, že záškodník má psychické problémy. Wau! O technickej stránke filmu hovoriť nebudem, myslím že o tej sa tu rozpíše spolusledovateľ, ktorý celú stopáž od srdca nadával, so všetkými podrobnosťami čo a prečo ajťák robí zle. Odpady teda nerozdávam rada a často, ale tentokrát...

Prvá polovica filmu silne zaváňa, až smrdí storočným starčekom (ehm, týmto). Fajn, nie len prvá polovica. Formou je trochu vykradnutá aj tá druhá. No Ove je oproti Allanovi Karlssonovi uveriteľnejší, jednoduchší a oveľa viac sa mi trafil do vkusu aj humorom (už dlho ma nepobavilo niečo tak ako scéna Saab vs Volvo). Rodinka imigrantov je roztomilá, obzvlášť dve malé dievčatká. Dialógy aj scény kĺžu na hrane prehnanej sentimentálnosti, ale sakra, no a čo? Sem-tam každý potrebujeme nejaký pozitívny film a Ove popritom zvláda zahrať aj na vážnu strunu, práve tak akurát. To nie je tak ľahké, ako sa môže zdať. Výborne vykradnutý kúsok. Tie štyri hviezdy nájdem.

Michael Shannon upútal moju pozornosť už v menšej roli vedľa takých hercov ako DiCaprio a Winslet. V Boardwalk Empire si tiež zahral menšieho psychopata. Tieto role mu jednoducho sedia. Take Shelter je zatiaľ jeho vrcholom, dostáva 120 minút čistého času a patrične ho využíva. Zhruba do polovice filmu som mala predstavu, kam to smeruje, no v druhej časti vytvára film nespočet otázok a atmosféra sa nenápadne stupňuje zameraním na Curtisa ktorý sa postupne stráca v sebe samom. Paranoia je perfektný podklad na vybudovanie napätia a Nichols vie čo robí. Pomalý rozbeh môže zo začiatku trochu nudiť, ale na záver zistíte, že mal zmysel. Posledné minúty som zabudla dýchať. ...o vizuálnej stránke netreba ani hovoriť, jednoducho slasť.