GTS_PUNK

Dráma Nech je svetlo z roku 2019 je výpoveďou (nielen) o rurálnom Slovensku. Na miestach, kde ľudia žijú tak povediac "z ruky do úst", chodia na týždňovky do zahraničia, ktoré trvajú aj niekoľko mesiacov, majú nízke vzdelanie (a často, bohužiaľ, aj nízku schopnosť pracovať s informáciami a overovať si ich) a silné slovo má kostol, sa na každého, kto sa len trochu odlišuje od uzavretého lokálneho spoločenstva, pozerá s nedôverou, strachom a opovrhovaním. Snímka režiséra Marka Škopa sa nemusí ani zakladať na skutočných udalostiach, aby si divák dokázal predstaviť, že takých dedín, akú možno vidieť v tomto filme, sú po Slovensku desiatky, ak nie stovky. Dôležitejší než pohľad na rodinu štyridsiatnika Milana (Milan Ondrík) je v príbehu pohľad práve na dedinu ako takú, na ľudí, ktorí v nej žijú, pretože sú to práve oni, kto v konečnom dôsledku ovplyvňuje aj život Milana a jeho rodiny. Či už je to Milanov chladný otec (Ľubomír Paulovič), ktorý synovi celý život všetko vyčíta, alebo miestny kňaz (Daniel Fischer) (na prvý pohľad nevýrazná, ale v skutočnosti veľmi nepríjemná postava). Divákovi sa miestami táto dráma až nepozerá dobre. Skutočnosť, že značná časť slovenského národa zmýšľa a koná tak, ako to znázorňuje Škopovo dielo, je nielen smutná, ale aj desivá. Na jednu stranu sa tu mnohí tvária, ako veľmi "milujú bližného svojho" a žijú podľa desatora, aby vzápätí (nielen) na internete okolo seba začali chrliť oheň a síru, nenávideli každého, kto im nie je po vôli, a volili proruských mafiánov. Nech je svetlo ťaží predovšetkým zo sily svojho príbehu a postáv. V oboch je málo ľudsky dobrého, čo so sebou prináša surový naturalizmus slovenského typu. Atmosféru diela zvýrazňuje aj prakticky absentujúca hudba. Z technického hľadiska Škopova snímka nijak neprekvapuje a vizuálne prináša európsky filmový štandard.

Seriál 11.22.63 je jedným z mnohých sfilmovaných diel spisovateľa Stephena Kinga. Príbeh, v ktorom sa stredoškolský učiteľ Jake Epping (James Franco) prenesie z roku 2016 do roku 1960, aby odvrátil atentát na prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho, má čo ponúknuť predovšetkým na začiatku a v závere seriálu. Začiatok je zaujímavý predovšetkým z dôvodu toho, ako sa postava Jakea oboznamuje so skutočnosťou, že sa dá cestovať v čase, a prispôsobuje sa životu na začiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Záver seriálu je dobrý zas preto, že ukazuje, ako akékoľvek zmeny v minulosti, respektíve v prítomnosti, dokážu ovplyvniť dianie v budúcnosti - v dobrom aj v zlom. Najväčším kameňom úrazu je v tomto prípade však veľká časť toho, čo sa príbehovo odohráva medzi začiatkom a záverom. Kvázi ide o kriminálne ladenú drámu, ktorá sa navyše postupne zameriava na budovanie a rozvíjanie vzťahu medzi postavami Jakea a Sadie (Sarah Gadon). Ono všetko to v konečnom dôsledku zlé nie je, lenže po solídnom začiatku je kvalitatívny útlm citeľný, čo už seriál nedokáže napraviť ani výrazným záverom. 11.22.63 napriek tomu predstavuje dobrý seriál, v ktorom pozitíva jednoznačne prevažujú nad negatívami. Najpozoruhodnejšími prvkami, ktoré sa v ňom vyskytujú, sú koncept cestovania v čase a zvládnutá výprava pre obdobie začiatku šesťdesiatych rokov, čo sa odzrkadľuje na viacerých zaujímavých príbehových uhloch a celkovej atmosfére.

Dokumentárny film Arnolda Kojnoka z roku 2007 je istým spôsobom filmom o smrti. O smrti železnice medzi Poltárom a Rimavskou Sobotou a postupnom umieraní tých, ktorí boli s touto trasou dlhé roky spojení. Prácou či inak. Viac než pohľad na železnicu ako takú si dokument všíma práve svojské figúrky z írečitého prostredia s ešte viac írečitým jazykom. Kojnok sa zameriava na ľudí jednoduchých, žijúcich však rozhodne nejednoduchý život. Oni sú tým, čo robí z jeho snímky dielo divácky atraktívne. Človek sa síce vedia nedozvie o histórii železnice medzi Poltárom a Rimavskou Sobotou, ale čo-to sa dozvie o miestnych ľuďoch, ich životoch, starostiach aj malých radostiach. To, že dokument je najmä o ľuďoch, koniec-koncov, prezrádza už jeho názov. Ľudia na trati sú z technického hľadiska do veľkej miery jednoducho natočeným dielom. Túto jednoduchosť ale snímka adekvátnym spôsobom dokáže kompenzovať v obsahovej rovine vďaka ľuďom-respondentom, ktorí v nej vystupujú. So železničnou traťou žili, dožívajú aj zomierajú.