Albín menom Nói

Dosud asi nejdepresivnější islandský film, který jsem zatím viděl, a který přesně vystihuje tu skandinávskou ponurou náladu. Islandská vesnička na kraji ostrova, kde mají jak benzínku, tak šarlatána. Jediný, kdo do ní nepatří, je právě Noi, čemuž se nelze divit. Noi žije svůj život osamělosti jen a pouze proto, že plno lidem na islandském okraji společenstva nerozumí a nechce přijmout jejich způsob života. Se spoilerem na závěr dodám, že tak depresivní film, s brutálním obratem na závěr, se jen tak nevidí. Jo a Tómas Lemarquis se svojí rolí Noie je jak z jiného světa. (28.07.2015)

Noi je typickým príkladom teenagerského nýmanda, ktorý má svoje problémy a sere ho celý svet.Albín menom Noi je zasa typickým filmom pre túto krajinu.Film budovaný tichom, hustou zimou a vedomím, že niet kam odísť.Aj keď je príbeh v podstate akousi čiernou komédiou, tak hrdina sa čím ďalej tým bližšie koncu rúti do očakávaného smutného, melancholicko-depresívneho finále. (12.11.2010)

Průměrný film. I herecky nic moc. Vesměs se celý film nic moc neděje, zachrání to až poslední třetina. Film o jednom pry inteligentnim záškolákovi, co se snaží dělat nějaké nepravosti na Islandském maloměstě, které je samo o sobě nudné až až. Bylo pár scének, kde se člověk zasmál, ale čekal jsem více. (07.06.2012)

Typický severský nezávislý artový festivalový milý filmík. Ak ich máte radi, Albín vás musí osloviť, ak sú vám ukradnuté, môže vás ako prekvapiť, tak sklamať. Žáner dráma a komédia v tomto prípade skvele koexistujú, nikdy počas filmu som nemal pocit, že by boli nevyvážené. Kári má výborne premyslený scenár a na konci nám ukáže, že presne od začiatku vedel, čo chcel Albínom povedať. (21.06.2012)

Ja by som z výroku Dadela o príbehu mladíka „snažiaceho sa vymaniť zo stereotypného života v islandskom zapadákove“ ešte vyhodila slovo „stereotypného“. Nóiho najväčším snom je skôr úplne vypadnúť preč. Proti stereotypu navonok nebojuje, jeho heslom je pokiaľ možno robiť čo najmenej a v stereotype len zasnene blúdiť. Z môjho pohľadu je to citlivo snímaný príbeh o dospievaní, ktorý však práve svojou „islandskosťou“ dodáva tak bežnej téme nový rozmer. Či už sú to niektoré skvelé čierno-vtipné momenty, alebo hĺbka smútku v iných (niekedy tých istých) momentoch... Nói albinói vyvoláva dojem, že také majstrovské spojenie týchto zdanlivo protichodných pocitov v takom „malom“ príbehu bolo možné natočiť len na Islande a s Islanďanmi. Bravo! (25.02.2005)