Stokerovci

"Krásná květina si svou barvu nevybírá..." ...a ani svoju vlastnú krv. Veľmi empirický a trochu empiriokriticistický film. Akoby som sledoval rendez-vous Lyncha s Hitchcockom, ku ktorému im menu prichystal Lars von Trier v spolupráci s Ki-duk Kimom s Amerom ako hlavným chodom... Apropo, Park si zobral na mušku úplne obyčajný námet, ktorý spracoval absolútne nekategorickým spôsobom. Alebo inak - povýšil neinvenčnú schému na umenie. Formálne film balansuje na rozmedzí dobrej desiatky žánrov a pre dej zásadných motívov - od fyzickej snímky o dospievaní cez komornú štúdiu rodinnej tragédie, psychologický thriller či dusnú drámu obostrenú mystériom až po antihollywoodsku vyhliadku na nekonvenčný pure-art. Navzdory prvotnému dojmu vo filme nejde o to, či je alebo nie je všetko tak, ako sa zdá - tak, ako to rád robil Hitchcock. Park vnáša do deja otázku nie či, ale prečo tomu tak je. Navyše sa s divákom rafinovane pohráva prostredníctvom početných flashbackov, počas ktorých rád využíva významové a obrazové paralely medzi minulým a súčasným. Docieľuje tak pomocou tých najbanálnejších detailov ako melodickosť, zvuk, pohyb či objekt - nie však ako nepostrehnuteľnú maličkosť, ale stavia ich do popredia a schválne zdôrazňuje tak, aby ich pozorný divák nemal šancu prehliadnuť. Podobné paralely však neraz používa aj v súčasnom deji a musím povedať, že je radosť sledovať, ako sa s každým z nich po významovej, výtvarnej aj hudobnej stránke vyhral. Tým sa dostávam k audiovizuálnej stránke filmu, ktorá je jedným slovom... nadpozemská. Podmanivá, vťahujúca, cielene útočí na vedomie a podvedomie diváka a hypnotizuje prostredníctvom úchvatných obrazov, štylizovaných luxusných interiérov, neopakovateľne vyvedených exteriérov, doplnkov, nábytku, sôch, stromov, trávy, šiat, vlasov, tvárí... A k tomu hrá lahodné, jemne tónované, miestami hravé, miestami temné melódie Clint Mansell. Hra na klavíri, interiéry a kostýmy ako z prvej polovice 20. storočia, dej zasadený do súčasnosti, ktorú zdôrazňujú len automobily či oblečenie hostí na smútočnej hostine. Artové detaily ako šaty, nedbalo povievajúce vo vetre, česanie vlasov, pavúk lezúci po stehne či praskanie koženého opasku a ďalšie, dôkladne servírované zvuky a obrazy, ale aj samotné prostredie a určité motívy (najmä tie späté s Indiou) pripomenú styčné body s Amerom. Skrz-naskrz perverzne prevrátené postavy zasa dajú spomenúť na Americkú krásu. A tak by sa dalo dlho pokračovať. Pomalý, mnohovrstevnatý príbeh idúci proti formálnym hollywoodskym očakávaniam stojí mimo umeleckej roviny na chémii hercov - a tá je bez výnimky brilantná. Mimika tváre, náznaky. Čo všetko sa môže skrývať za nevinným úsmevom? Dospievajúca krásna mladá India, jej atraktívna zmyselná matka Evelyn, a šarmantný, desivo dokonalý strýko Charlie. Postavy s psychologickou hĺbkou sú vizitkou scenáristu (i keď má svoje muchy, Wentworth Miller mi vyrazil dych - na to, že je to scenáristická niekdajšej prvotina hviezdy Prison Break...) a režiséra - a tak sa opäť dostávame k Parkovi. Prvý kontakt s ním som dlho odkladal, ale teraz vidím, že to bola veľká chyba. Možno jedna z najväčších, aké som doteraz v oblasti filmu urobil. Nadišiel preto čas ju napraviť. 100% Záverečný (a pomerne markantný) významový spoiler, dosť možno potrebný pre správne uchopenie deja: výtvarná stránka a sloh spolu s názvom nenápadne odkazujú na Brama Stokera a jeho gotický román Dracula. To v kombinácii s morbídnym nádychom asi nebude náhoda :-) Koniec spoilera. (31.05.2014) (menej) (viac)