Reklama

Reklama

Obsahy(1)

Tragikomický príbeh, ktorý zachytáva mentalitu, spôsob života a osobitosti prostredia východoslovenského regiónu. Osudy Johany Ovšeny (Milka Zimková) a jej dcéry Pavlíny (Veronika Jeníková) sa vzájomne prelínajú, striedajú sa radosti i sklamania a Johana prežíva svoj osudný omyl opakovane v životnom príbehu svojej dcéry.  Johana sa totiž kedysi zaľúbila a otehotnela. Čakal ju však neľahký údel slobodnej matky. Ľudia z dediny jej to jasne dávali najavo, ale Johana sa vďaka svojmu temperamentu v živote nestratila. Netušila však, že osud jej pripravil nečakané prekvapenie – aj dcéra Paulína sa prespí s vojakom. Johana sa však nevzdáva a za pomoci verného Bertyho (Peter Staník) a Jozefky (Marie Logojdová) sa všemožne snaží získať pre tehotnú dcéru „vstupenku do neba" v podobe vydaja... (TV Markíza)

(viac)

Recenzie (97)

Arsenal83 

všetky recenzie používateľa

Film, ktorý mnohí musia už dnes pozerať s titulkami, ale ani za doby Československa to nebol ľahký oriešok pre všetkých žijúcich na západ od Popradu. Azda jediný film, v ktorom tá východniarčina pasuje, netrhá uši, to prostredie je typické a dej nie je ani zďaleka prázdny. Nikdy by som nepovedal, že sa môže takýto počin stať legendárnym a Zimkovej tá civilnosť dokonale sadla. A dokonca východniari nemôžu byť ani urazení. Sú temperamentní, majú väčšiu alkoholickú výdrž i konzum, oni o tom vedia a vôbec sa za to nehanbia. ()

nascendi 

všetky recenzie používateľa

Nemám problém s uverením, že mnoho z toho, čo sa odohráva vo filme, Milka Zimková buď zažila alebo sa to dozvedela od dôveryhodných osôb. Je to uveriteľný film, je najmä o Východniaroch, ale pritom nie je protivýchodniarsky tak, ako Hoří má panenko nie je filmom protihasičským. Je to film o opakovaní životných osudov matky a dcéry, film o peripetiách života v nejakej dedine na Východnom Slovensku. A je to film dobre zahraný, vynikajúco a citlivo zrežírovaný a nasnímaný, film s dobrou hudbou. Čítal som kritiku použitého jazyka, ktorý nie je ani zo Šariša, ani zo Zemplína, ale je akýmsi východniarskym esperantom. To neriešim, skôr mám pocit, že tento film potrebuje titulky už pri premietaní od Popradu na západ. ()

Reklama

NinadeL 

všetky recenzie používateľa

Pověst filmu Pásla kone na betóne Milky Zimkové a Štefana Uhera předchází spor s Fero Feničem. A zároveň je to "kultový" film. Takže co si s ním má počít divák uvyklý na západní polovinu ČSR? Nutnost slovenských titulků a potřebu dočíst si původní prózu. Jinak nepřekročí rovinu poznání, která sotva odhalí dvě časové roviny děje. Východniarská mentalita je skutečným oříškem. ()

vypravěč 

všetky recenzie používateľa

Snad více než kdo jiný složil „na stříbrném plátně“ poctu řeči Štefan Uher ve svém pozdním filmu. Nekompromisně, bděle, čiře. Ostatně jinak by ji nikterak neoslavil, ale jen zesměšnil, jak je patrno z mnoha normalizačních filmů a seriálů zasazených do moravského, resp. slováckého prostředí. Bez studu doznávám, že mi právě tyhle skanzeny folklorismu byly protivné vždycky, a to již jako dítěti. Jen slyšet, jak se ten dialekt teatrálně kolem těch krojovaných figur(in) rozléhá, mě znechucovalo natolik, že jsem často nedokázal „v jejich společnosti“ vydržet: dnes bych řekl, že ty postavy nemluvily, ale naopak – tu řeč zaživa požíraly. Jinak je tomu v této „východniarské“ komedii. V ní se všechno děje právě v řeči, která tak spontánně tryská z těch vidomých i zaslepených bytostí, vesměs dětských lidí (řečeno s Hessem), z jejich potřeb, tuh i úzkostí a strachů, vede jejich kroky a spoluutváří jejich osudy. Divákovi (a posluchači) je, jako by před ním vyrůstalo cosi prvotního, k čemu dosud nebyly sepsány slovníky a vypočteny gramatiky. A nevypočitatelní jsou i účastníci té polyfonní exploze, která se rozléhá nedohledným obloukem prolínajících se životních příběhů, jež svorně vypovídají o ženském údělu ve zdivadelněné společnosti. Jak to jde dohromady – divoká mluva a lidé davu (zde zastoupeného populární kulturou a komunálními institucemi – a zvláště sekularizovanými vdavkami)? Stýkají se právě v onom dětinství, v tom bezbranném přesvědčení o právu na štěstí, jemuž se ale vše vzpírá, což ironicky ilustrují bezpočetné trpce humorné drobnosti rozeseté jako ztvrdlé chlebové drobky na loži, bránící spánku. Nelze tak sledovat jejich počínání bez soucitu. Opakovaně se mýlí, umanutě se ztrapňují, opečovávají to postrádané – a nestárnou… ()

Anderton 

všetky recenzie používateľa

Šak sem tomu nerozuměl ani hovno. Šak totam nedali ani titule....šak sem blavak, boha nééé....šak su dnežka jak tá tečerová...totá Margita? Totá, totá...Šak macer švárna víc jak cera....žena bez chlopa, toť tragédia...Uher na ľudovejšiu nôtu, ako sme zvyknutí, avšak nie povrchne. Z toho vyplýva aj obľúbenosť hlášok u slovenského národa. Niektoré scény sú geniálne, napríklad mizanscény, kde vidíme viacero vecí a dejov naraz, ktoré sú nejakým spôsobom prepojené. Lenže príbehovo trochu slabšie a nie dotiahnuté, ako by si to o pokračovanie priam hovorilo. Lenže Uhrovi asi išlo práve o divákovi fantáziu, ktorá by mala príbeh v jeho hlave sama uzavrieť. ()

Galéria (17)

Zaujímavosti (16)

  • Na úlohu Johany Ovšenéj mal režisér Štefan Uher až štyri favoritky, Libušu Gepartovú, Soňu Valentovú, Ivu Janžurovú a Milku Zimkovú. Zimková povedala režisérovi, že by si Johanu rada zahrala, ale ak o tom nie je presvedčený, nech ju neobsadzuje. Poplače si, bude jej to ľúto, ale dôležité je, aby urobil dobrý film. To, že bude hrať Johanu, sa nakoniec dozvedela len tri dni pred nakrúcaním. (Raccoon.city)
  • Dom, v ktorom bývala Johana (Emília Zimková) a Pavlínka Ovšená (Veronika Jeníková), si vyhliadli filmári dopredu a pôvodnej majiteľke, 82-ročnej dôchodkyni, povedali, že sa vrátia o dva týždne, len aby sa ničoho nedotýkala. Neskorší majiteľ domu pán Marcel Jenča si uchoval ako pamiatku z natáčania bábiku, ktorá bola ozdobou na svadobnej torte, obalená cukrom z pamätnej svadby Pavlínky. (Raccoon.city)
  • Film bol natočený v rodisku Milky Zimkovej, v obci Okružná na východe Slovenska. (DETTO1976)

Reklama

Reklama