Gadžo (S02E02)

Narýchlo splácaným konceptom, z ktorého musí byť už-už dokument, mapujúci niektorú z aktuálnych, často rozporne vnímaných otázok súčasnosti, sa vyznačuje celý cyklus Český žurnál. Vznik takýchto náhľadov je cenný, napriek chybám z uponáhľanosti a niekedy plynúcim aj z vopred daného myšlienkového rámca autora, ktorý meniť nechce, chce len nakrútený materiál prispôsobiť tomuto názoru. Zdokumentovaním vopred danej idey sa totiž vytráca premýšľanie a nachádzanie iných riešení. Tieto schémy sú väčšinou poplatné žurnalisticky plochým, vopred predžutým alebo eurohumanoidným limitom. Gádžo v tomto štýle ukazuje, že bezproblémovo sa dá žiť aj v rómskych sídlach, názory majority sú dané strachom, nie reálnymi obavami, holohlaví rasisti sa osamote boja povedať názor a len vyhrocujú emócie volajúc po radikálnej izolácii Cigánov. Mladý filmár vymyslel z núdze cnosť: zabil dve a azda aj tri muchy jednou ranou. Napätú situáciu doma vyrieši dočasným odlúčením, počas ktorého sa pokúsi žiť v rómskom gete a o živote v ňom nakrúti dokument. Podarilo sa. Pocity skôr rozpačité. Zachytenie polroka u Cigánov začalo dobre, zaujímavým predstavením dohadovania o bývaní, ukázaním prestavby bytu. Vzápätí sa to preklopilo do snahy byť objektívny a v obraze sa zjavili náckovské zhromaždenia, vyjadrenia obyvateľov miest. Objektivitu po čase vystriedali rodinné zamyslenia i oslava, kde sa dozvieme čo to i o režisérových súrodencoch a švagrinách. Vyjadrenia rodinných príslušníkov režiséra mali zrejme ukázať predsudky a ich postupné roztápanie vplyvom priameho zážitku a kontaktu s Cigánmi. Zdokumentovanie pobytu samotného ostalo kdesi na polceste. Vidieť bolo nie ani tak geto ako také, ale prevažne jedna cigánska rodina a druhá režisérova. Záberov z geta bolo pomenej, stále častejšie boli ukazované ulice iných miest, obydlia režisérovych blízkych a oslavné rečičky v závere (nič mi neukradli). Veď fajn, len to čím ďalej tým väčšie spájanie osobného a pozorovaného je zvláštne, pretože v snahe oddýchnuť si od jedného sa na druhej strane režisér do toho istého prostredia stále viac vracia a prepája ho s prostredím, ktoré chcel nezávisle mapovať. Dokonca odznie, že jeho koncepcia bývania s Rómami je takého druhu, že ide o prvý takýto prípad po 700 rokoch, čo sem Rómovia prišli. Ach jaj. Napriek všetkým výhradám je i tento koncept užitočný a hodný filmového nasledovania, len netreba byť snáď tak hyper korektný. Z filmu najviac zaujal tučný šedivý bradáč s cigaretou, pomenúvajúci problémy veľmi triezvo, žiaľ jeho vstup bol veľmi krátky - zrejme zodpovedal tomu, koľko ľudí sa na problémy pozerá práve týmto spôsobom. 60%. Vyššie hodnotenie nijako nemôžem dať, pretože nedávno uvedený dokument "Všetky moje deti" od Ladislava Kaboša ide, čo sa týka ukázania mentality Cigánov, ich problémov a možnej pomoci oveľa ďalej. Priamejšie aj otvorenejšie pomenúva problémy vzájomného spolunažívania i nažívania samotných Cigánov. A dokumentom, ktorý bez príkras ukázal životné podmienky segregovanej osady bol film Cigáni zo Svinie (The Gypsies of Svinia, Kanada 1999) od Johna Paskievicha, ktorý strávil dlhšie časové obdobie priamo v cigánskej osade na východe Slovenska aby podal alarmujúco presnú správu o vylúčených ľuďoch, žijúcich v hrozných podmienkach. Viac napr. tu: http://hn.ihned.cz/c1-10487160-dokument-o-romech-vyvolal-zivou-diskusi . Príznačné je, že kanadský dokument žiadna verejnoprávna ani súkromná česko -slovenská televízia nezakúpila. (24.04.2014) (menej) (viac)