Naša malá sestra

Velmi obyčejně vypadající film, ve kterém se toho moc nestane. Pozorování čtyř "dětí" vyrovnávajících se se samostatností po svém pro mě postrádá jakékoli kouzlo. Sice je vidět, že režisér má téma v ruce (předchozí Jaký otec takový syn má obdobné na dítě zaměřené téma) a umí vystavět fungující prostředí postav, ale je to prostě hrozná nuda. Už Koreedův předchozí snímek mě moc neoslovil a já se budu muset smířit s tím, že na jeho film nejsem dostatečně vytříbený labužník. (17.08.2016)

Asijské filmy jsou často buď o naprosté lidské brutalitě, anebo naopak o úctě a kráse lidskosti. Oba tyhle extrémy jsou podle mě dost jinde v porovnání s běžnou evropskou a americkou produkcí. Naše malá sestra je přesný prototyp druhé varianty. Drama o běžných lidských situacích, o příležitostech jak být lepším člověkem, film o bohatství, jakým může rodina být. 8/10 (15.07.2016)

Koreeda svojou prácou plynule a neregresívne nadväzuje na tradíciu humanisticky ladených a lyricky čistých japonských filmov z konca 40-tych a 50-tych rokov, obzvlášť na poetiku majstra Jasudžiró Ozuua. ____ Umimachi Diary akoby po vzore Tokyo Story, Banshun a ďalších sleduje rodinu, jej vývoj, rast členov a tok vnútorných vzťahov. Do obrazov každodennosti, budovaných, snímaných a radených s nesmiernou čistotou, citlivosťou a režijnou detailnosťou prepletá krehký príbeh o dospievaní a "strácaní", či "stratení" detstva. Napriek kusu vnútornej tragiky (ktorý však nie je tak veľký ako v autorovom staršom filme Nobody Knows) sa dokáže film spolu s postavami aj naďalej sústrediť hlavne na bezodnú krásu maličkostí okolitého sveta. A v tom spočíva jeho najväčšia sila a prínos pre diváka. ______ S Ozuom tu nie je spoločný len záujem o rodinu a cedenie krásy z banálnych úkonov každodennosti, z nákupov v obchode, prechádzok po parku, stolovania, z futbalových tréningov... Koreeda pristupuje k týmto činnostiam väčšinou aj s Ozuovým vizuálnym trademarkom, miernym podhľadom. To robí ich pohľad na svet (v istých veciach) symbolicky rovnakým. * _____ Ďalším spoločným bodom autorov je význam mimiky, výrazov tvárí postáv. Či už sledujeme Ozuov Banshun alebo Koreedov Umimachi Diary , v oboch prípadoch sú tráve postáv kľúčovým prvkom. Nenúteným, mnohoznačným emocionálnym prúdom, cestou do duší postáv, ktorým dokážu obaja autori vdýchnuť naozajstnú komplexnosť a nejednoznačnosť života. Najsilnejšou scénou filmu zostáva jazda na bicykli jarnou prírodou, kedy Koreeda dokáže vytvoriť rovnako jednoduchý, nezabudnuteľný a čarovný filmový okamih, ako Ozu pred skoro 70 rokmi v Banshun. Tiež tu dominuje záber na tvár najmladšieho dievčaťa. Mimika tu predstavuje širokú, vnútornú výpoveď a pri všetkej jemnosti a zmysle pre drobnokresbu silný citový dopad. Toto nie už nie sú len filmy. Toto je pravý tep života. _____ Umimachi Diary je tiež sledom symboliky zapustenej do okolitého sveta. Koreedov pohľad dokáže byť ojedinele poetický najmä vo chvíľach, keď je reč o čerešňových kvetoch, pri snímaní zárubne dverí popísanej záznamami o výške rastúcich dievča, alebo keď sa oživia staré tradície vytiahnutými kimonami. _____ Na záver, Koreeda nachádza nesmierne pôsobivú silu a krásu vo veľkých celkoch. Či už sníma z výšky futbalové ihrisko alebo jesenný park, sú filmové zážitky so zriedkavo sugestívnou a zároveň voľnou, nenútenou vnútornou mágiou, šepkajúcou myšlienku celej snímky rovnako podmanivo, ako dôraz na spomenuté detaily, symboly kolísajúce sa vo vánku každodennosti a slede ročných období. _______________ * " v istých veciach" - Koreeda sa nevenuje témam vplyvu západu na východ (na čo aj, je to téma zaujímavá a aktuálna pre 40s/50s) a pod. (24.04.2016)

Už druhý Japonský film za krátku dobu, ktorý potešil dušu a vniesol do nej trochu pokoja. Koreeda je zručný režisér, hoci nie všetkému čo robí úplne rozumiem, alebo mi sadne. Mám rád jeho I still walking pretože je to nenásilný príbeh o rodinných vzťahoch a v podobnej poetike sa nesie aj Umimachi Diary. Mám rád jeho After life pretože je to pekné sci-fi o smrti a o zmierení ktoré pred ňou nasleduje. Tieto témy sú v Koreedovej tvorbe obsiahnuté a stavia na nich piliere svojich príbehov. Roztrieštenosť týchto príbehov je dakedy na škodu, hoci sa snaží byť jednotný v priestore a tým sa nám množstvom komplexných a časovo porozhadzovaných záberov snaží vzbudiť dojem niečoho známeho. Pretože mu nejde o tradičný naratív, ale o vyjadrenie rutiny existencie so všetkými kladmi a zápormi bez tej snahy šokovať a byť popisný. Umimachi Diary je krásnou vzťahovou drámou so 4 krásnymi sestrami. Podľa vzoru ubehne nejaký čas - veľa vecí sa zmenilo - oni sú stále rovnaké Koreeda buduje postupne veľmi komorný a citlivý vzťah medzi divákom a jeho protagonistkami. Žijú v dome kde by som chcel žiť aj ja. Popíjajú slivkové víno, varia dobroty, obdivujú čerešňové kvety a riešia si svoje vzťahy, len aby sa utvrdili v tom že ten čo majú medzi sebou je najdôležitejší. Pre mňa príjemné prekvapenie: Tie prímorské mestečká s vlakom čo tam preváža a nesie svojich hrdinov ďalej od tepla domova a vzťahovej istoty, je niečo čo na mňa pôsobí blahodárne. Línia s majiteľkou reštaurácie veľmi dojímavá. Pre mňa jeden z Koreedových vrcholov. (20.02.2016)

Kdybych daval letos tu palmu ja, tak bych ji dal tomuhle filmu. Je nezny a holcici. Uveritelny a celou dobu zajimavy a pritom obsahuje skoro minimum konfliktu. A ma podobne sintoisticky odstin jako Utis vodu od Kawase, vune a chuti jidel nam pripomenou nase mile, kteri uz tu s nami nejsou. A minulost, dobra nebo spatna ma na jedince sice velky vliv, ale stejne je rozhodujici, co s tim udela on sam. Koreeda dokaze skvele pracovat s detaily a nepatrne menit i perspektivy. Nadherny film na vic nez jedno podivani... (17.10.2015)