Válek

Na dokument nezvyčajná stopáž však ponúka komplexnú výpoveď o významnom básnikovi a ministrovi kultúry od roku 1969. Napriek komunistickému režimu dokázal vnášať do kultúrneho života svetielka nádeje a pomôcť mnohým umelcom. Dokument sa venuje aj jeho osobnému vnútornému rozporu počas danej doby, čo posúva Miroslava Válka k väčšiemu človečenstvu. (26.08.2018)

Veľmi zaujímavý dokument zo života jedného z najvýznamnejších básnikov a politikov komunistickej doby našej histórie. Lančarič sa ponoril nielen do pracovného, ale aj súkromného života tohto človeka konfrontovaného aj s najbližšími preživšími, ktorí ho vnímali rôznymi pohľadmi. Mne osobne to dalo nové pohľady na vec - napr. som nevedel, že Matúš Vallo je jeho vnuk. Hudobný doprovod bol tiež vhodne zvolený a celkovo dokumentu vdýchol melancholický tón. Jeden z tých lepších slovenských dokumentov. 80 % (26.03.2020)

Informačne rozhodne dostatčone vyčerpávajúci dokument. A na svoju rešpekt vzbudzujúcu stopáž prekvapivo rýchlo ubiehajúce. Čo je trochu paradox, pretože Válek nemá v úmysle ohurovať žiadnymi inovatívnymi ani ozvláštňujúcimi formálnymi vsuvkami. Ilustračné zábery z okupácie, Husákových prejavov, záberov zo zjazdov ÚV KSČ, rôznych fotiek natiahnutých cez celú obrazovku a tak podobne sme mali v slovenských dokumentov skutočne dosť, na druhú stranu ale čo viac pridávať k rozprávajúcim hlavám, pokiaľ nie je režisér experimentátor a nemá v ýmysle doplniť klasicky pojatý dokument o nejakú ilustračnú rekonštrukciu alebo animovanú vložku, či kontrapunktickú hudbu. Válek je porfesionálne vysoko zvládnutý dokument, stále však ide z drvivej väčšiny o zábery na hovoriace hlavy a ak by som v súčasnosti nemal v zornom uhle práve naše tohtoročné dokumenty a nebol týmto prístupom už presýtený, dal by som vyššie hodnotenie. (10.12.2018)

Miroslav Válek, progresívny básnik s nesporným talentom, nihilista na dreň slova. V 60. rokoch výrazne otváral stavidlá slobodnej umeleckej tvorby. Stretol sa s Allenom Ginsbergom počas jeho týždenného bratislavského pobytu. Podporoval nezávislé umelecké skupiny, akými boli Osamelí bežci. Umožňoval publikovať v časopise Mladá tvorba, ktorý viedol, mladým nádejným spisovateľom. Nehľadel pritom na ideové sfarbenie ich diel, či kádrový profil autora. Ideológia sa s ním však tiahla ako v profesnom, tak osobnom živote. Druhou manželkou bola pohľadná dcéra sovietskeho diplomata Valeriána Alexandoviča Zorina, Zora. Jej tata bol významný kágebák, v rokoch 1945-47 veľvyslanec ZSSR v Česko-Slovensku. Hlavný scenárista boľševického prevratu v Č-SR 1948. Podľa dobových svedkov sa Válek ruského svokra obával. Dôkladne zmapovaný dokument zaznamenáva aj tragické dôsledky spolužitia s básnickým géniom. Prvá manželka sa za nejasných okolností utopila. Zora, druhá Válkova manželka, dva roky po rozvode psychicky na dne skočila z okna. Ako normalizačný minister slovenskej kultúry pomohol desiatkam perzekvovaných umelcov, nad niektorými mladými rebelmi držal ochrannú ruku (Marián Varga). Jeho podiel účasti na potlačení sviečkovej manifestácie ostáva nevyjasnený, napriek snahe dokumentu urobiť z neho odporcu, nesúhlasiaceho so zákrokom polície a použitím vodných diel proti pokojne demonštrujúcim. Kontroverzná osobnosť, po ktorej ostalo výnimočne kvalitné básnické dielo. A odkaz, že aj keď pracujete pre totalitnú vládu, dá sa pôsobiť v rámci istých limitov, minimálne na osobnej úrovni aj výrazne protirežimne. Jeho vnuk je dnes (2021) bratislavským primátorom. (20.01.2021)

Film má tendenciu diváka premôcť nadmierou urozprávanosti. Niet scény, kde buď narátor nevysvetľuje historické udalosti, nedeklamujú sa Válkove verše alebo jeho príbuzní, priatelia a kolegovia nezdeľujú svoje spomienky. Približne po hodine a pol začne strácať tempo, kt. však znovu získava vo chvíli, keď sa začína venovať pozornosť rozličným umelcom, kt. V. pomohol zo svojho postu ministra kultúry počas tzv. normalizácie. Strata rytmu nepramení ani tak z komplexného vykresľovania dobového kontextu (historické dáta, udalosti a príčinno-následné vzťahy), ale skôr z početnosti (často po sebe nasledujúcich) hovoriacich hláv, ktoré kamera sníma vždy z tej istej pozície (frontálne), staticky a v rovnako pôsobiacich interiéroch (respondent + jeho osobná knižnica v pozadí). Za filmom je niekoľkoročná práca s archívnymi materiálmi, hodiny natočených rozhovorov... jeho najväčším kladom je práve evidentná snaha pochopiť Válkovu osobnosť, nazhromaždiť indície archívnej i orálnej povahy a z nich vychádzať pri rekonštruovaní. Je zároveň oceniteľné, že popri vykreslení jeho verejného pôsobenia sa film zameriava i na osobný život (cez spomienky príbuzných) a že narúša mýtus či spresňuje okolnosti. Tým mýtom je účasť na Sviečkovej manifestácii, na kt. sa Válek nezúčastnil, ako sa doteraz hovorilo a svedectvá viacerých sa v tom zhodujú. Spresňovanie okolností sa týka pôsobenia v rámci normalizačného politbyra, kde patril k tzv. reformnému krídlu, zo svojej pozície podporujúc elitných umelcov. Válek patril k elite európskeho razenia, svojim správaním, inteligenciou i vkusom vyčnieval spomedzi ostatných straníkov. Film nevynáša hodnotiace stanovisko, neprikláňa sa k istému výkladu; Válek, táto neuveriteľne fascinujúca osobnosť sama osebe, vyznieva v jeho podaní ako človek skúšaný dobou, kt. by zrejme v iných podmienkach nadobudol svetovej vážnosti pre kvalitu svojho diela, nebyť totalitného režimu. Prečo však do politiky šiel (kariérista? bažil po moci? obetoval sa, ako mnohí respondenti interpretujú?) a prečo odišiel z postu ministra až na jeseň 1988 a nie ihneď po manifestácií? Nebol aj tak trochu oportunista? Niektoré otázky si film nekladie, pričom práve tá prvá vlastne tvorí jadro rozporu medzi Válkom-básnikom a Válkom-politikom. (04.05.2018)