Lhurgoyf

Teddy so svojou ženou Ruth po rokoch prichádzajú do svojho rodného domu do Londýna, kde bývajú Teddyho brat Lenny, Joey a hlavne ich otec Max. Už od prvého momentu je jasné, že ich návšteva nie je vítaná. Hlavnými zbraňami sú slová - a tak postupne zažijeme kopu ironických poznámok, hádiek a vzájomných urážaní sa... Návrat domů je adaptáciou divadelnej hry Harolda Pintera - spracovanej s masochistickou presnosťou. Celý film sa odohráva v JEDNEJ miestnosti. Herci (hviezdia hlavne Ian Holm a Paul Rogers) sa takmer nehýbu, len stoja či sedia na svojich miestach a odriekajú ohromné množstvo dialógov. Dialógov, ktoré sú divné, dadaistické, a veľmi často nezmyselné a nepochopiteľné. Keď po 70 minútach týchto vážnych drámových dialógov začalo kino zaspávať - stala sa úžasná vec. Film odrazu zmenil žáner na DOKONALE absurdnú čiernu komédiu. A tým myslím fakt, že i Monty Pythoni by potajme závideli. Táto žánrová zmena je tak markantná, že celé kino ožilo, ľudia sa začali ohromne baviť a film odmenili veľkým potleskom. Ak sa mi ale niekedy dostane do rúk DVDčko, okamžite ho zostrihnem na záverečných 30 minút a tie si budem púšťať stále dokola.

Psychologická dráma zadaptovaná a sfilmovaná podľa Shakesperovej divadelnej hry. Hutné veršované fliozofické myšlienky sa kĺbia s dejovým minimalizmom a psychedelickou výtvarnou kamerou zrelou na výplach mozgu. Veľmi ťažký film - nevydržal som do konca.

Nemecký režisér Werner Herzog natočil dokument o Dr. Eguene Scottovi - fanatickom americkom televíznom kazateľovi z prelomu 80-tych rokov, ktorý vlastnil vlastnú televíznu stanicu a vysielal svoje názory do éteru naživo od 3 do 10 hodín denne. Keďže pre európskeho diváka je tento človek neznámy, je chybou dokumentu, že skočí hneď do víru deja bez predchádzajúceho predstavenia jeho osoby. A to je problém - väčšia filmu je zabratá jeho úvahami o svojom živote, pôsobení, názoroch - ktoré pre nás (ako neznalcov) zaujimavé nie sú. To, čo je úžasné, sú jeho ukážky z vysielania. V nich neváha divákom vynadať do debilov a vrieskať v štúdiu až od toho brnia mikrofóny. Princíp vysielania spočíva v tom, že zatiaľ čo Scott káže o Ježišovi, diváci majú prostredníctvom telefonátov posielať svoje peňažné príspevky na jeho cirkev. V jed2eň deň sa ale stalo, že nikto nevolal - a to je najgeniálnejšia časť celého dokumentu, ktorú vám opíšem. Scott sa posadí pred kameru, založí si ruky a povie: "Máme k dispozícií 5 telefónov. Už vám nepoviem ani jedno slovo, pokiaľ nedostanem aspoň 1000 dolárov." Dve minúty mlčí, prehrabuje sa v papieroch a pozerá neprítomne do kamery. 60 ročné babky obsluhujúce stíchnuté telefóny začínajú plakať a kamera citlivo sníma ich ustarostené výrazy. V tom zrazu Scott vstane, a začne na divákov kričať: "Čo si to o sebe myslíte? Ježiš sa kvôli nám obetoval a vy mi máte problém poslať mizerných 600 dolárov? Sedíte si vo svojich kreslách a nie ste ochotní podelť sa o svoje peniaze, ktoré na tomto svete vôbec nie sú dôležité! Osobne by sm vás každého nakopal do prdele!" Tak po tomto som zostal sedieť v nemom úžase. Len kvôli tomuto momentu sa dokument God's Angry Man pozrieť stopercentne oplatí.

Tvorcovia mali očividne radi a jasne sa inšpirovali Texaským masakrom motorovou pílou - a to nie príbehom, ale formou. Surová, až dokumentaristická low-budget kamera, nemastní-neslaní občas prehrávajúci herci, Wolkgswagen van a v neposlednom rade i doslovne vykradnutá "železná" hudba. Narozdiel od Masakru ale postráda hutnú atmosféru, gore efekty a uspokojujúci záver. Dobrý pokus, ktorý bohužiaľ nevyšiel.

Režisérska (i samozrejme herecká) kung-fu legenda Sammo Hung opäť nesklamal. The Prodigal Son má všetko, čo má hong-kongská kung-fu komédia mať. Absurdný slapstick humor (majster predvádza svojmu žiakovi techniku zvládnutia dokonalého záchodového pôžitku z veľkej potreby), nulového make-upu (namalované červené nosy, nalepené bradavice, zemiaky v ústach na dosiahnutie výrazu Marlona Branda), srandovnej bojovej choreografie a absurdný príbeh o hlúpom Janovi, ktorý ku kung-fu šťastiu prišiel. Jediné, čo vo filme chýba je nejaký výraznejší charizmatický herec v podobe Jackieho Chana, či Jet Liho. Inak žiadne výhrady.

Aký následok môže mať situácia, keď si manžel (moderátor televíznej show), zabudne doma mobil a ten objaví jeho žena? Vo väčšine prípadov žiadny - pokiaľ ju ovšem nepodvádza s mladšou milenkou a telefón nie je plný horúcich správ. Čo sa ale stane, keď sa s ňou napokon rozvedie, a nájde si inú vážnu známosť, zatiaľ čo je stále zapletený s tou istou milenkou? Cell Phone je socialnou satirou s prvkami čierneho humoru. Poukazuje na to, čo môže spôsobiť obyčajný mobilný telefón v rukách toho nesprávneho človeka. Problémom filmu je jeho rozťahanosť Vyššie popisovaný dej je vlastne všetkým, čo sa vo filme stane. Film mal ale v Číne vcelku silný dopad, keď na jeho základe začali tamojšie ženy vcelku hystericky kontrolovať mobily svojich manželov.

Výborná komédia! Uh, počkať, Minduhnters predsa komédia byť nemala... Tento film má neuveriteľne stupidný scenár, a keď myslím stupidný, tak tým myslím "ještě možná tak o tisíc pater stupidnejší, než Purpurové řeky 2". Nápad s presným časom, kedy zomrie ďalší človek, by v skutočnosti vôbec nefungoval. Vraždy sú síce nápadito spravené (i gore efekty nechýbajú), ale sú strašne moc vtipné, i keď tvorcovia po nás očividne chceli, aby sme sa báli. Všetci ohromne prehrávajú, dejové zvraty sú k smiechu a atmosféra nefunguje. Ale ako som písal - je to dobrá komédia - čiže si tie svoje 2* zaslúži.

Dokonalejší prípad kópie prvého dielu ste ešte nevideli. V Omene IV je všetko ako v jedničke - otec politik, podozrievavá matka, všadeprítomné obrátené kríže, besné psy, diabolská vychovávateľka, prebratá hudba Jerryho Goldsmitha a... malý satan Delia. I keď v tomto prípade ženského pohlavia. Atmosféru samozrejme nečakajte, tá sa vytratila v treťom dieli. Tu vás bavia také scénky, ako mlátenie spolužiaka taškou na desiatu za podmazu Goldsmithových satanských chorálov, alebo rozbitie súkromného detektíva stavbárskou demoličnou guľou. Mňa tento film ale nijak neurazil a ani moc nenudil. Je to nastavovaná kaša, ale tá narozdiel od iných podobných výšplechtov príjemne odsýpa. A naviac je tu jedna geniálna scéna, ktorú som si po skončení púšťal niekoľko krát. Satanskí zombie koledníci spievajúci "Versus Christus, Ave Satani!" - to sa proste musí vidieť!

Dokument o mediálnej manipulácií ľudí a neskutočnej posadnutosti k dosiahnutiu ideálu ženskej krásy. Film je plný nezabudnuteľných hlášok, absurdných situácií a podivných ženských postavičiek. Pani Eva ide tretí krát na plastickú operáciu kvôli niekoľko milimetrovému väčšiemu dvorcu okolo bradavky... Pani Magda skúša kadejaké prostriedky na chudnutie, vrátane až šamanského "hubnoucího cédečka" (pohodlně si lehněte a poslouchejte můj hlas.. za malou chvíli pocítíte prvé známky hubnutí). Ale najlepšia z najlepších je kozmetický idol Karolína Chudá. Táto pseudo-kráska je chronicky posadnutá módou, svojim "lookom" a tým, čo je "in". Absolútne úžasná scéna je predstavovanie jej kúpeľne. To sa nám takto Karolínka celá rozžiari a neuveriteľne nudne (ale s obrovským entuziazmom) nám začne popisovať jej kozmetickú poličku, na ktorej sú naukladané šampóny. telové mlieka a kadejaké mastičky najrôznejších farieb a druhov. Svoju zaujimavú prednášku zakončí slovami: "A na noc používam tenhle elektrickej kartáček na zuby, protože je ze všech nejvýkonnější". Úžasné je tiež sledovať nákup "khaki topu" s jej kamarátkou Lindou (víťazkou pochybnej súťaže Joe Millionaire). No to, čo tam trúsia, je perla za perlou. Dôkazom je aj fakt, že celé kino pravidelne vybuchovalo smiechom. Ďalšie hlášky boli vypúšťané z úst (aspoň myslím) šéfredaktorky ženského oblbovacieho časopisu Cosmopolitan: "V každém čísle Cosmopolitanu je jeden větší a jeden menší článek o sexu. Náš časopis ale nečtou jenom ženy, často se totiž stáva, že žena jakoby zapomene výtlaček na nočném stolku, muž jej najde, ze zvědavosti si jej pročte a v noci svou přítekyni příjemně překvapí." Uznávam, že ženám sa tento dokument asi páčiť nebude (predsalen, je to taká streľba do vlastných radov), ale muži sa budú extrémne baviť. Ešte jedna vec - Karolínu Chudú by som najradšej vystrelil bungie katapultom do vesmíru.

Vrchol socialistickej propagandy zabalený do nenápadnej formy detského filmu. Timur a jeho oddaná družina kamarátov hrdinsky potajme pomáha rodinám, ktorých otcovia bojujú na fronte. V tom im všemožne bráni (asi budúci kapitalista) Miška Kvakin a jeho partia. Čo celému filmu dnes dodáva na šmrnce, a čím je film prešpikovaný, je geniálne vtipný socialistický idealizmus - všade vidíme červené zástay, hviezdy, šatky, a smrtiace filozofické hlášky o hrdinstve a socialistickom myslení z úst 12 ročného pioniera, ktoré nám nedajú ani na chvíľu vydýchnuť. Celé kino sa náramne bavilo. Na záver si dovolím zacitovať úryvok z článku o Timurovi z Rudého práva, rok 1948: "Timur a jeho parta je snímek, který pobaví a rozveselí i největšího mrzouta. Je svědectvím o tom, že sovětští kluci jsou jako jinde na světe: zvědaví, vynalézaví, nadšení pro technické objevy, všeteční a paličatí, ale také svědomití, milí, úpřimní, odvážní, oddaní své klukovské partě a obětavě kamaradští."