Terzeus

Star Trek II je sci-fi, ktoré nestratilo svojím vekom skutočne nič. Možno tak efekty ale aj tým netreba veľa odpúšťať pretože Star Trek II nie je o boji ale o postavách. Práve druhý diel to ukazuje lepšie ako prvý. Jednotka mala až príliš filozofický podtón, ktorý vo výsledku nebol na škodu (a bol konzistentný s majestátnosťou a istou poctou sci-fi žánru, ktorý predvádzal v zdĺhavých efektívnych záberoch) ale bohužiaľ na jeho úkor film sprevádzalo mnoho nudy zavinenej nie vždy vydareným scenárom. V jednotke človekovi na postavách skrátka nezáleží tak ako v II. Admirál Kirk a Spock je duo, na ktoré sa ťažko dá zabudnúť. Po pozretí sa dá dokonca povedať, že Star Trek II je ďaleko filozofickejší než 1 a pritom to na prvý pohľad rozhodne tak nevyzerá. To preto lebo pointa smeruje k ľuďom a nie za hranice mysle. Ľudskosť, hrdinstvo, mladosť, túžby... témy, ktoré Star Trek II pozdvihol vo svojej pointe a nádhernom konci na čestný trón. Lebo práve tu vidno lepšie ako kdekoľvek inde, že sci-fi je vo svojej podstate nielen o budúcnosti a jej mnohotvárnych predstavách ale tiež o tom ako v týchto predstavách vykresľuje ľudí. Star Trek II sa s týmto problémom vyrátal najprirodzenejšie - ukazuje ich ako tých istých len v inej dobe, s inými prostriedkami a inými pravidlami. Jednoducho... sci-fi, na ktoré sa fakt ale fakt ťažko môže zabudnúť. 100%

Vydarená katastrofická snímka z východu. Režisér Megerdičev hneď v úvode predvádza skvelý strih a kameru, namotáva diváka na svoje postavy, ich postavenia a problémy a potom ich vrhne do vlaku, kde tieto problémy vlastne už nebudú záležať. Či? Naopak, vyvstanú na povrch, v kontraste s hrubou realitou životu nebezpečnej situácie je práve zatiahnutie osobných bojov hlavných postáv kľúčové pre zvýšenie napätia a udržanie pozornosti počas hutnej dvojhodinovej stopáže. Vo filme sa síce nájde pár hluchých momentov ale vydarený scenár latku drží stále vysoko. Oceniť ho treba aj pre svoju inteligentnosť a absenciu doslovnosti. Mnohé veci si pozorovateľ domyslí a iné sa mu zasa sprostredkujú obrazom. Metru to dodáva ľahký pocit nepredvídateľnosti. Kvalitní herci tiež potešia. Aby ale nebola reč len o pozitívach... mimo tých hluchých momentov prekvapí film svojím dosť neinteligentným vyvrcholením (čiže presným opakom zvyšku filmu) a tiež otravnou postavou matky, ktorá je síce dôvodom konfliktu ale ak by sa na ňu dobre nepozeralo, bola by vo filme na nič. Tak či onak, Metro je na cca 13 miliónový rozpočet (v USD) technicky skvelý a najmä žánrovo vydarený katastrofický film, t.j. napätie tu rozhodne nechýba. 80%

Nech je Asylum aký je, jedno tejto mega ultra lacné filmy točiacej spoločnosti nejde uprieť - keď už niečo točia, dajú si záležať aby to bolo dementnejšie než je to zdravé. V tomto tzv. sci-fi trileri to platí dvojnásobne. A rovno so všetkým! Scenár síce pôsobí ako prehliadka imbecility ale z nadhľadu je skôr vidieť ako si Asylum užíva to, že ich filmy sa nehrajú na chytrých rozprávačov príbehu ale vyžívajú sa v ich bezuzdnej hlúposti a uletenosti. Herci, pokiaľ tých šašov možno tak nazvať, by mohli stáť na prahu spisovného zrodu výrazu "neherec". Osobitnou kategóriou je technická stránka filmu. Odhliadnuc od naprosto debilnej strihovej skladby (kto videl aspoň 1 film od Asylum, vie o čom je reč) až po špeciálne efekty sa jedná o naprostú frašku... opäť v tom naprosto uletenom štýle, ktorý si uvedomuje, že je totálne na nič tak to náročky zhoršuje. V tomto kontexte je priam WTFoidným faktorom robot v poslednej štvrťhodine. Prečo teda tá 1*? Je to debilná filmárina ale sú aj ďaleko nepozerateľnejšie kúsky. Réžia síce nudí už v prvej minúte ale dá sa to cez to preniesť v celku bez následkov (min. vizuálnych a sluchových, o rozumových u koho ako). Spomínaný nadhľad Asylumu, snaha parodovať seba samého do krajnosti a užívať si svoju neformálnosť, hrubosť a imbecilitu ma však rozhodne nepustí k tej najhoršej hranici hodnotenia a tak udeľujem 10%.

Lockout si zaslúži väčšinu poznámok o tupej, bezmyšlienkovitej akcii, ktorá hodila logiku cez palubu odplávať kdesi vesmírom. Bez debaty. Ale ono to jednoducho celú hodinu a pol baví šialeným frenetickým tempom, rýchlym hláškovacím scenárom, výborným Pearceom, naprosto hlúpymi záporákmi a v neposlednom rade výbornou akciou. Práve na rýchlych akčných dráhach akým je Lockout sa ukazuje čaro Hollywoodu - spraviť z tuctového obkecaného námetu napumpovanú béčkovú akciu, ktorá jednoducho nepustí a strhne v celej svojej bláznivosti, že ešte aj to nutné záverové klišé sa dá zhltnúť lebo je jednoducho súčasťou toho ako filmy v Hollywoode fungujú. A verte či nie, cez tých 90 minút som ani raz nemal chuť to vypnúť. Lockout robí sviežim a zábavným práve jeho uvoľnenosť, nadhľad, to, že sa vôbec nehrá na čosi vážne čím prispieva k zvýrazneniu osobitého Hollywoodskeho čara a zároveň ho touto cestou trefne seba paroduje. No na druhej strane barikády treba uznať, že horšie digitálne efekty má v 21. storočí len Asylum. Naháňačka na začiatku filmu akoby ani nevedela, že existuje čosi viac ako photoshop a flash, pád na konci je hotový výsmech aj v rámci filmu ako celku a Maggie Grace ukazuje, že talent má len na tieto bezmyšlienkovité roly. Jednoducho - kratochvíle točené tak zábavným spôsobom s nadhľadom na seba samého ako Lockout sú dnes už raritou. Aj preto s radosťou udeľujem 70%

Najradšej mám na temne štylizovaných kriminálkach to, že ma málokedy potešia ale ak to už spravia, väčšinou som k filmu značne zhovievavejší. Eran Creevy je stále začínajú tvorca no ak to takto pôjde ďalej, môže sa dostať aj do trochu vyššej ligy. Nie žeby Welcome to the Punch bol veľkým filmom, na ktorý sa nezabudne, to nie. Skôr je to malý film s veľkým úsilím neskončiť hneď na smetisku dejín, ktorý ponúkne dobré využitie hodinky a pol zo života. Réžia odsýpa rýchlo a jej základným znakom je decentná kvalita pri pohrávaní si s očakávaniami diváka. Hoci sú niektoré postavy priehľadné, pohľad na dvojicu Jacoba Sternwooda a Maxa Lewinskyho je sterilizujúci práve pre svoju nevypočítateľnosť a zosobnenie osobných motívov obidvoch postáv. Obidve samozrejme prídu do konfliktu a riešenie je v rámci ako príbehu tak aj scenára jedným z najlepšie zostavených kúskov filmu. K nim patrí aj akcia. V modrých farebných filtroch a obmedzeniu svetla vyznieva freneticky no zároveň je prehľadná. Vadí však občas nemiestne používanie spomaleného času, vážne, nie vždy je to uber cool. Aby sa vytýčili aj závažnejšie problémy, odrazím sa od spomenutých motívov. Ich stret je vydarený no ich vyvrcholenie ani tak nie. Pointa je vo svojej povahe síce fajn ale celý koniec akosi odznie do prázdna a nechá problémy visieť v zdanlivom vzduchu, vyslovujúc svoju polemiku nad tým aké rôzne povahy korupcie existujú alebo aj tí good guys sú občas vlastne bad guys. Režisér a zároveň scenárista Creevy tým v riadkoch scenára prichystal bohatšie nejednoznačné postavy hoci sa do nich ťažko vžíva. Skoro to pripomína akoby mala každá kladná i negatívna stránka svoj väčší či menší protipól, no v zásade nie. Film ako celok funguje až na ten suchší záver a nie vždy naplno využitý scenár. 70%

Gangster Squad je presne ten typ hollywoodskeho filmu, o ktorom si počas pozerania človek vraví, že vlastne to ani nie je tak zlé. Ono to ani tak zlé skutočne nie je ale ako to už s tými hollywoodskymi filmami býva, pobavia ale tvária sa na viac než v skutočnosti sú. V tomto prípade sa Ruben Fleischer skúšal neúspešne dostať na pole prvotriednej gangsterky. Jednoducho mu to nevyšlo. Až prehnané nasvietenie, žiariace namakeupované tváre známych hercov a hlavne tá patetická predvídateľnosť to jednoducho nedokážu obrátiť na kvalitu. Hercom to síce v kope klape no scenár im veľa priestoru nedodáva, otravné nútené dejové zvraty aj práve preto sú len nutnou dávkou nudy. Prestrelky sú znesiteľné no akcia ako taká až na automobilovú naháňačku technicky nijako nevyčnieva z dnešného štandardu, čo je škoda. Gangster Squad si mal ísť vlastnou cestou alebo radšej na De Palmu len odkazovať, nie sa snažiť vystaviť sa na výnimočný postulát s hollywoodskou šablónou. Tak je to jednoducho predurčené k rýchlemu zabudnutiu! 55%

Vzhľadom na to, že štvrtý Die Hard komentujem v roku 2013 čiže vo svete filmov sa toho mnoho nového objavilo, naskytla sa mi príležitosť celkom jasne definovať jeho povahu voči predošlým dielom. Začnem prirovnaním. Bondovka Skyfall skĺbila starého i nového Bonda, uctila si tradície svojej série no nezabudla na zraniteľnosť moderného Bonda a jeho intenzívnejšiu, značne drsnejšiu akčnú stránku. Live Free or Die Hard je čo sa týka prototypu moderného amerického akčného hrdinu stelesneného v Johnovi McClaneovi podobným filmom. Hoci zaznievajú aj vety ako: "To už nie je McClane!", ani za mak pravdy za nimi nie je. Doba ide dopredu a preto je povinnosťou oceniť úctu tradícii ale zároveň sa dopredu aj pohnúť a nezaspať na vavrínoch, najmä keď ide o série, ktoré vznikali vo filmovo odlišnej historickej epoche. John McClane je v Die Hard 4 tým istým Johnom McClaneom akým bol v McTiernanovom spektakulárnom originále akurát sa rozhodol byť modernejší. Toto rozhodnutie vidno na každom kroku počnúc výbornou zápletkou definujúcou rozvoj technológií (od roku 1995 sa možnosti internetu a PC pohli míľovými skokmi dopredu) a teda aj jej previazanosť s dneškom, cez vynikajúce digitálne efekty až po réžiu. Spomenuté komponenty sa prelínajú s hoci slabším ale stále prítomným McClaneovským humorom a tradičnými rekvizitami akčných filmov (automobilové naháňačky, ústredný záporák a jeho smrtiace komando..). Skrátka stará dobrá značka v novom kabáte. Jediné, čo ma zamrzelo bola v podstate pointa. Die Hard 4 je len o akcii a nostalgii, čo nie je na škodu ale v rámci opätovného zhliadnutia ani na úžitok lebo už nemá čím zaujať. 80%

Je mi to síce na neuverenie, ale po cca mesiaci som nútený pozdvihnúť hodnotenie tohto relatívne nenápadného snímku Joea Carnahana. THE GREY totiž vykazuje zopár skutočne význačných naratívnych prvkov. Tie nielen že vylepšujú celkový dojem ale vnášajú do analýzy filmu mnohé neopomenuteľné body, ktoré ústia do značne umeleckejšieho celku než sa na prvý pohľad zdá. Čo za naratívne prvky teda mám na mysli? V prvom rade motív vlkov je pre film oveľa mocnejší než sa zdá. Sledujeme Ottwaya, ktorý sa živí ich strieľaním na konci sveta kdesi v Aljaške. Trpí silnými depresiami a po začiatku survival drámy (ako sa v podstate film javí) sa vlci premenia v reálnu a desivú hrozbu. Ako ste iste postrehli, napísal som, že survival dráma je len prvotný dojem filmu. V skutočnosti tomu tak nie je. Jedná sa o drámu mysle hlavného hrdinu. Týmto sa dostávame k spomenutým neopomenuteľným bodom v analýze, ktoré túto survival drámu transformujú do vyššej úrovne. Je to predovšetkým psychológia a zobrazenie vlkov (SPOILER všimnite si na konci veľkosť alfa samca, ľahko až hrozivo zväčšené proporcie nielen uňho ale aj u iných vlkov budia démonický nádych a posledný súboj, ktorý nevidíme, je súbojom práve hrdinovej mysle utrápenej depresiou a teraz aj hrozivým nebezpečenstvom, pred ktorým niet úteku) plus koncentrácia na verše, ktoré hrdina opakuje. Práve tie podčiarkujú jeho boj o chladnú myseľ a neupadnutie do sebautopenia končiacom samovraždou. Práve tie sú dôvodom prečo sa Ottway zúčastňuje boja o život hoci vie, že je vopred prehraný. Práve bezbrannosť pred hrozbou je liekom, ktorý je síce vzhľadom s jeho následkami hrozný ale ak ho vybojuje, má pokoj. Viem, tento komentár je skôr ľahšou analýzou ale nakoľko je to veľmi zaujímavý fenomén, ktorý režisér použil, objasňuje mnohé zdanlivé nedostatky filmu ako slabá sústredenosť na ostatných preživších či nudnejšie sekvencie. Obidve mínusy sú síce nedostatky tak či onak ale nie sú kritické ako sa zdali predtým aj mne. Skôr sú len chybičkami krásy. Ten zvyšok je umelecká dráma o boji za zachovanie zdravého rozumu, vôle žiť a postaviť sa svojím nočným moriam (zosobneným perfektne vo vlkoch) pričom Carnahan na túto myšlienku nepotrebuje siahodlhé rozpravy a rozpitvávanie všetkých preživších. Nie, stačí mu jeden Ottway, ktorý povie viac ako všetky ostatné postavy vo filme dokopy. THE GREY je svojím spôsobom celebrovaním života a nádeje. 80%

Na Spring Breakers sa oplatí ísť do kina minimálne z jedného dôvodu a to, pokiaľ nemáte nič proti umeleckejšiemu snímku, budete iste spokojní s návalom tínedžerov čakajúcich pařbu a lá Hangover alebo Project X. To samozrejme nedostanú a výsledkom sú potom kyslé ksichty bojujúce v mozgu o pochopenie zmyslu toho, čo videli. Nakoniec pravdepodobne len pokrčia plecami a povedia si: "To bola ale pi*ovina." Pravdou je, že ak človek nič proti zmienenému art filmu nemá, dostane významný film, ktorý si zaslúži bežať na plátne viac ako rôzne iné. Harmony Korine natočil technicky perfektný, neónový akoby videoklip, v ktorom odovzdane búra akékoľvek zábrany iných tvorcov. Svoju látku o strašnom jede dnešnej generácie demonštruje s herecky bezchybným zápalom, výborne vypointovaným príbehom a hlavne v detailoch. Chybuje ale v intenzite. Zatiaľ čo niekedy je radosť ten psychický nátlak sledovať a vnímať vlastné pocity, ozveny morálky, ktorá vo filme často výslovne bojuje o to aby sa predrala na povrch, občas s úspechom no vo výsledku v podstate väčšinou bez neho, niekedy naopak réžia skĺza k seba opakovaniu. A to doslovnému. Iste sa dá zhodnúť na tom, že najlepšie otázky vo filmoch zaznejú len raz. Tá, ktorá mohla byť pre Spring Breakers perfektnou je nevyužitá a vyznieva do prázdna svojou doslovnosťou. Hemingway raz napísal, že správny príbeh je ako ľadovec. Trčí z neho nad hladinu iba jedna osmina. Spring Breakers bohužiaľ trčí polovica. Stále je to ale výborný zaberák na vašu fantáziu a na premýšľanie. Stojí za videnie, pointa a jej podanie je krásnym umením, ktoré nechá máloktorého filmového maniaka chladným. 85%. PS: Scéna s "Everytime" od Britney Spears je momentom, ktorý je bez okolkov tým najfamóznejším, čo film ponúka. Tú scénu by som si púšťal dokola snáď aj 1000x a nezunovala by sa mi. Jej hodnota a zmysel ma v premýšľaní zamestnávali dlho.

Psychický teror, ktorý na rozdiel od iných podobných (rozumej psychicky ťažkých filmov) snímkov zasahuje diváka len a len pomocou hereckého nasadenia a často minimalistickým prístupom k postavám a dlhým statívom. Aj zo semiotického hľadiska sa jedná o film bohatý na štúdium. Steve McQueen sa vyžíva v hre so svetlom a v bezchybnom definovaní beznádeje. Hlavná pointa je prakticky odhalená už na začiatku, umelecky sa však odhaľuje po celý zvyšok filmu až do extrémne depresívneho charakteru. Najprv som si myslel, že je to menšia forma slabiny filmu ale po premyslení tomu tak rozhodne nie je. Práve intenzívny nátlak je totiž vynikajúcou kritikou tohto generačného štýlu života a zároveň vztýčeným varovným prstom. Ako inak umelecky vyjadriť kam sa to ľudstvo pobralo ak nie silným vyčerpávajúcim výkrikom filmu? Steve McQueen má pred sebou skvelú kariéru, neviem sa dočkať jeho ďalšieho filmu. 95%