Madsbender

Druhý Sonov celovečerný film sa nesie v znamení mladíckej nerozvážnosti, poblúznenia a banality vedúcej k tragickému vyvrcholeniu. Byť film natočený neskôr, povedal by som, že Sono čiastočne kopíruje Ki-dukov rukopis, čo sa prejavuje najmä v neskoršej fáze filmu. Na prvý pohľad pôsobí snímka dojmom, akoby jednoducho Sono zorganizoval partiu priateľov s tým, že sa ide točiť - a možno to tak v skutočnosti aj bolo, ale svoje dohady si nechám pre seba. Dej je pomerne jednoduchý, a opäť sa spolieha na psychologický efekt prameniaci z postáv, ktoré príliš nepoznáme, ale narozdiel od extrémnej verzie v nasledujúcom Sonovom filme Heya vidíme viac dovnútra postáv. Hlavnými protagonistami sú študent Keita a jeho spolužiak a priateľ Shiro. Dozvedáme sa niečo o ich spoločnej minulosti, povahe ich priateľstva a ich cieľoch. V určitom bode dochádza k osudovému zlomu, ktorí ich rozdelí a silne poznačí. Od tohoto momentu dostáva film čoraz silnejší psychologický podtón a zaoberá sa témou krízy identity, ktorú prežíva ústredná dvojica. Tu nastupuje aj určitý fyzický symbolizmus - vlajka s nápisom "Ja" je manifestom stratenej osobnosti a vnucovania sa okoliu, mysliac si, že tak objaví sám seba. Hľadajú zmysel svojho života, striedavo sú na tom lepšie a zasa horšie, a majú stále bližšie k šialenstvu. Keita prepadá depresiám, koná čoraz nezmyselnejšie a dostáva sa do stavu, z ktorého už nie je východiska. Vo chvíli, keď sa uzmieria, dochádza k zlepšeniu, ktoré je však pre Keita len dočasné a pripomína stav, keď sa pacient krátko pred koncom začne cítiť lepšie. V závere je už osudovosť a bremeno filmu pre diváka neúnosné, a objavuje sa nová forma citového vydierania - formálne obrazové vydieranie, kde statický záber bez absentujúcich hercov a emócií vypovie viac, než srdcervúce gestá a výrazy, s akými sa tak často stretávame. V samotnej snímke má dôležitú rolu film ako taký - hlavné postavy kedysi spolu točili mnohé filmy, z ktorých sú niektoré ukázané aj divákovi. Rovnako sa v priebehu deja film jeden krát púšťa, a dokonca sa aj jeden film natáča. Sono akoby poukazoval na možnosti vyjadrovania - expresie - za pomoci kamery ako film vo filme. Scéna s dievčaťom držiacim kameru opäť evokuje Ki-dukov monotematický štýl, konkrétne film Shilje sanghwang, kde sa stretávame s rovnakým motívom. Problém filmu spočíva v tom, že miestami pôsobí ani nie nudne, ako skôr nezaujímavo. Je podaný aj vďaka početným humorným prvkom, odľahčovaniu a zriedkavému nádychu surrealizmu pomerne príjemne (paradoxne vzhľadom na tému), na druhú stranu to miestami nepomáha a scenár občas zakolíše, akoby si nevedel udržať pozorného diváka až do úplného konca. I napriek tomu určite stojí za pozretie (to už dnes píšem druhý krát), ale naneštastie nestačí na vyššie hodnotenie. Poznámka: Sonov raný rukopis naznačuje cestu rozprávania o deštrukcii ľudskej mysle a psychiky, tento príklon sa mi celkom pozdáva. 70%

Na tento film som netrpezlivo čakal a tešil sa už od jesene minulého roka, kedy sa ku mne dostali prvé chýry a plnohodnotný trailer. Oplatilo sa. Kvalitná, remeselne a myšlienkovo zažitému Hollywoodu sa trochu vymykajúca jednohubka pochádzajúca z atraktívnej medzinárodnej koprodukcie, lákavá ako témou a zasadením, tak aj menom režiséra a zástupom známych tvárí. Miesto vsadenia na stámiliónový rozpočet a pripodobenie stredoprúdovým blockbusterom sa hrá s formou aj obsahom, a tak na jednej strane ponúka osobitý vizuál, a zároveň málo predvídateľný príbeh s množstvom myšlienok, metafor a zvratov, ktoré mu dodávajú punc nejednoznačnosti. Viac v recenzii.

Čiernobiela melodramatická adaptácia známeho románu má hneď niekoľko pozoruhodných bodov (po stránke príbehu), s ktorými, keďže som predlohu nečítal, sa tu stretávam po prvý krát. Ambersonovci sú vykreslení ako slávny, bohatý a arogantný rod, ktorí si udržuje odstup od plebsu, ktorým pohŕdajú a nepripúšťajú si ho k telu. Generačne predávaný odpor, prirodzená povýšenosť a nadradenosť sa prejavuje aj po vizuálnej stránke - honosné a okázalé sídlo bije do očí a akoby kričí - "My sme viac!". Dej je súbojom protikladných citovo zafarbených postojov jednotlivých postáv, spomedzi ktorých vyčnieva antagonista George, rozmaznaný, nevďačný, nepríjemný mladík, ktorý vedie neustály súboj s Eugenom Morganom, niekdajším nápadníkom svojej matky Isabelle. Aby toho nebolo dosť, je zamilovaný do Eugenovej dcéry Lucy, takže o dramatickosť je postarané. Zoškrtanie na 89 minútovú verziu však filmu značne uškodilo, pôsobí odľahčenejšie a tak trochu zosekane. čo je veľká škoda. Na druhú stranu je to stále kvalitný film, ktorý stojí za pozornosť. Záverečné titulky sú spravené veľmi zaujímavo. Celkovo výborný film z ranných 40. rokov, ktorému len chýba dlhšia stopáž a rozvinutejší príbeh. 80%

Úprimne? Bol som pomerne sklamaný. Išiel som do seriálu s tým, že dostanem parádnu temnejšiu verziu starého známeho tak trochu antihrdinu zo Smallvillu, ale patetickosť, občasná hlúposť deja, toporné dialógy a slabý vývoj prepadávajúci sa na úroveň teenagerského gýču skutočne nie je tým ťahákom, ktorý potrebujem, aby si ma seriál udržal. Amell si ma zatiaľ nijak extrémne nezískal. Má to aj mnoho svetlých chvíľok a miestami slušnú akciu či niektoré bočné linky, ale nič, čo by sme už nevideli. Dojmy len mierne nadpriemerné, uvažoval som ísť nižšie. Pilot: 60% P.S.: Po druhom diely nemením stanovisko. Nerozumiem, v čom je toto lepšie ako takí Agents of S.H.I.E.L.D. Po 4 epizódach: Potupná telenovelizácia, nulová gradácia, stagnujúci rozvoj osobnosti superhrdinu a zábavnosť na bode mrazu. K tomu iba epizodický "záporáci" (ak sa za nich veľkí zlí kapitalisti, úžerníci, podvodníci a šéfovia miliónových podnikov vôbec dajú nazvať), o ktorých by si Mr. Business z Lego Movie neutrel ani špičku topánky - a keď sa náhodou zjaví aj známejšia postava ako Deadshot, dopadne to rovnako... 40%

Predvídateľné a trochu amatérske, ale mrazivo atmosférické a desivé. 75%

Wieneho mysteriózne pojatý Kabinet doktora Caligariho ma bavil viac, než Murnauov Upír Nosferatu. Veľký podiel má na tom určite zakomponovanie niektorých zaujímavých prvkov, ale aj záhadný, atypicky (minimálne na tú dobu) vyrozprávaný príbeh, a úžasná výtvarná stránka a kompozičné riešenia. V jednu chvíľu forma prevláda nad obsahom, za okamih obsah nad formou. Abstraktná architektúra a kulisy pokrivenej reality majú základ v samotnej pointe subjektívneho vykreslenia príbehu rozprávačom - hlavnou postavou - a mňa jednoducho uchvátili. Dej nenudí, obsahuje pár výrazných scenáristických zvratov, ktoré úplne zmenia uhol pohľadu zo strany diváka, i napriek väčšinovej prítomnosti statických záberov má miestami pôsobivú dynamiku, a minimálne dve scény by som sa nebál označiť za napínavé. Navyše Wiene skvele využíva farebných filtrov, ale v jednom momente som zostal zarazený - scéna so zapnutím svetla v pracovni riaditeľa ústavu za použitia práve farebných filtrov ma príjemne prekvapila, a na tú dobu takmer šokovala. Obsadenie je výborné, herci, ako bolo tradíciou, vznešene prehrávajú, mierne afektovane gestikulujú, všetko však v norme a na hladine prijateľnosti. Veľká spokojnosť, chvíľami som premýšľal nad 5*. Koniec je prosto krása. Bolo to tak, nebolo to tak? Nič nie je jednoznačné... 85%

Nádherne strávená hodina... "Tento panelák je hniezdo neresti! Vieš, čo som zase videla?!" Predpokladám, že to horšie, ako to čo som videl ja, nebolo. Zavšivená hlava, miesto, kde to žije... 0%

Mysleli ste si, že vám čiernobiely nemý film nemôže privodiť epileptický záchvat? Hans Richter vás vyvedie z omylu. Richter kráča s dobou a po svojich prvotných experimentoch s tvarmi prechádza do fázy prelínania s hraným filmom, pričom využíva najvyspelejšie dostupné technológie. Vysoko pokročilá montáž, manipulácia s objektami a obrazom sú rafinovane premyslené a dochádza aj k scénam, aké by ste tu vôbec nečakali. Do surrealizmu prilieva prvky humoru, pri ktorých sa budete popadať za brucho, a navyše skúša s kamerou veci, z ktorých sa nejednému zatočí hlava. Najlepší odkaz nemeckého dada, aký po sebe mohol zanechať. 80% Video tu.

(4x) Nepreniknuteľná nádhera. Organické tkanivo rozprávačských štruktúr v sieti vzťahov strácajúcich a nachádzajúcich sa ľudských osôb, orgánov, buniek a prvkov na tej najnižšej biologickej, respektíve naratologickej úrovni. UC dýcha, tepe, pohybuje sa, po elipsách a dodržuje prísne zákony a princípy jeho fikčného sveta - trblietajúcej sa vodnej hladiny, rieky, ktorá nás všetkých unáša. Film, ktorý musel vzniknúť, aby sme pochopili, čo to znamená "jestvovať". Tretiu projekciu stále odkladám - mám strach, že sa do filmu definitívne zamilujem... Dúfam, že na ďalšiu Carruthovu revolúciu nebudem musieť čakať celú dekádu. (po tretej projekcii prišla napokon aj štvrtá) 100%

Zaujímavá "akcia", ale musím sa priznať, že som po celý čas čakal, kedy na mňa na konci vyskočí nejaká reklama (dnes už je reklamná kampaň takmer všetko) - a ono nie. Bezprostredná fyzická prítomnosť, zaznamenávanie pomalého prechodu cez hranicu našej prirodzenej intímnej zóny, príjemná forma... Schválne, koľko z účastníkov sa po tomto ešte bude chcieť aspoň raz stretnúť? Sledovať možný vývoj vzťahov by bolo ešte o trochu zaujímavejšie. Video tu.