Madsbender

The Tomb (neoficiálny originál, pod ktorým bol film pripravovaný, sa mi páči najviac) by nevyčnieval z rady popcornových akčných filmov, na aké dnes narážame v kinách po desiatkach. Je typickým zástupcom žánru, ktorý v základe nepotrebuje vlastne nič navyše okrem pár zvučných mien, aby pritiahol dostatočnú pozornosť. Logika mu nevládne železnou rukou, je tu zopár preexponovaných scén ale najväčším mínusom je tentoraz asi katastrofálny český dabing (ono by to vlastne ani tak extrémne nevadilo, nebyť mdlej čitateľky nápisov, víťazky Miss Monotón 2013, ktorá dá spomenúť na časy simultánneho dabingu). Plus vzhľadom na námet som čakal viac nápadov, ale nestalo sa. Naopak čo ma príjemne prekvapilo, je vážnejší tón (žiadne trápne fóry, len pár úderných hlášok - skutočne pár), kvalitná akcia a audiovizualizácia ako aj celkové vyzretie áčkovej produkcie. Toto skutočne nie je béčko. Navyše je Arnie pekelný sympaťák (a vyzerá skutočne dobre, lepšie ako vo všetkých posledných filmoch), a nečakane hojný počet známych mien a mojich obľúbených tvárí vo vedľajších úlohách (Caviezel, drsňák Jones či Neill) ma veľmi potešil, rovnako ako popkultúrne odkazy na legendárne 80. akčné filmy oboch pánov - za všetky spomeniem aspoň Komando. Výsledok je trochu nedopečený, ale stále chutný krvavý steak. A tak to mám rád. 70%

[1] Druhá (v skutočnosti chronologicky prvá) kapitola z 13 experimentálnych filmov Tezuka Osamu, ktorý tentoraz zastáva len post producenta, a na režijnej stoličke usadá Eiichi Yamamoto, ktorý o rok neskôr prináša legendárneho Astro Boya - ten pôvodný a jediný originál. Tale of Street Corner parafrázuje bežný život na rohu uličky do podoby postáv z plagátov - je tu zachytený motív lásky či súperenia, ale aj, a to v druhej polovici predovšetkým, propagandy a vojny, prinášajúcej deštrukciu a smrť. Experimentálna forma s jednoduchou kresbou, inšpirovanou z časti tradičnou japonskou maľbou vychádzajúcou zo stredovekého umenia, z časti americkými dobovými kreslenými rozprávkami s označením cartoon je efektívna a postačujúca, v kombinácii s dobre zvolenou hudbou tiež záživná, zábavná a perfektne uchopená. Som zvedavý, čo ma čaká v ďalších Osamových, tentoraz už vlastných filmoch. 80%

Nemožné sa stalo skutočnosťou, a český fenómen Vojtěch Dyk sa na jednom pódiu zišiel s jazzovou osobnosťou svetového formátu Kurtom "Nixonom" (ako ho rád kvôli jeho štýlu obliekania a účesu volám) Ellingom. Celý koncert sa niesol v znamení výnimočnej hudby žánrovej hudby v sprievode orchestra B-Side Band, a za najlepšiu časť pokladám Dykove improvizované hlasové kreácie a krátky "contest" s Ellingom, ktorý som si nesmierne užil. Týmto sa chcem poďakovať ČT art za sprostredkovanie výnimočnej hudobnej udalosti jesennej sezóny 2012.

Je to príjemne animované, celkom zábavné a pre deti absolútne postačujúce, ale to nevyvráti skutočnosť, že ide len o marketingový prívesok väčšieho brata. Ale to sa dalo očakávať, no nie? Okrem toho si nemyslím, že by sa pripravovaný film chystal vydať inou cestou, čo ale na druhú stranu znamená, že ma môže jedine prekvapiť. Každopádne tie 3 minútové príbehy sú tak akurát, a človek sa pri tom aj zasmeje. 65%?

Marpleová v zábavnom vydaní pre deti aj pre dospelých. A skutočne dobrá.

"Promiňte, slečno, ale radši umřu obutej." Krémová hnedá s prímesou béžovej. Matthew MacConaughey po rokoch romantických komédií/ komédií/ thrillerov nevalnej kvality opäť HRÁ. Dva razy zvýrazňujem a podtrhávam slovo z predchádzajúcej vety, a i keď tým iba budem nosiť drevo do lesa, odvolám sa na otrepanú frázu, že podáva jeden z najvýraznejších výkonov jeho hereckej kariéry, a toho Oscara mu skutočne prajem. Ron Woodroof je v istom zmysle akoby nadviazaním, resp. voľným pokračovaním Matthewovej postavy Marka Hannu z Vlka z Wall Street po tom, čo nadobro skrachoval a utiahol sa do Dallasu, kde pracuje ako elektrikár, holduje pravidelným pohárikom (rozumej fľaškám) whisky a nechránenému sexu s náhodnými dievčatami a prostitútkami. To však trvá len do chvíle, keď mu oznámia, že trpí AIDS... Priznávam, že som sa veľmi bál skĺznutia na parketu rozoberania homofóbie a útrpného vykresľovania spoločenskej nespravodlivosti, sprevádzaného srdcervúcimi výkonmi a melancholickou emocionálnou hudbou, ktorá vás prinúti uroniť slzičku za nejakého toho homosexuála, transku či "hetera", ktorý je v tom nevinne - a ono nie. Miesto toho sa hrdý Kanaďan Jean-Marc Vallée a scenáristická dvojica Wallack-Borten zamerali na vecnú (i keď stále zreteľne hollywoodsky "poupravenú") rekonštrukciu poslednej životnej etapy symbolického "rebela proti svojej vôli", ktorému je jednoducho povedané, koľko dní mu ešte zostáva. Ron sa so situáciou hodlá vyrovnať svojsky, a púšťa sa do boja proti notorickým veľkým zlým vlkom v podaní amerických byrokratov a farmaceutických firiem, a, div sa svete, dosahuje malé, bezvýznamné víťazstvo, aké v dejinách pravdepodobne nemá obdoby. Aby nie, keď má McConaughey k ruke takých skvelých hereckých pomocníkov ako Jared Leto (rovnako zaslúžený Oscar) a Jennifer "ja nie som Elektra" Garner. Ten jeho malý business stál za to a scéna s "kňazom" je na nezaplatenie. Len trochu škoda toho klasického gýčového happyendu v štýle "a žili šťastne, až kým nezomreli". Možno by som šiel aj na plný počet. 85%

[2] Esencia bizarnosti, poskakujúca medzi fragmentálnym zobrazením, personifikáciou mačiek, pár myšlienkami a nudou, ktorú zachraňuje až nečakaná pointa. Som zvedavý na ďalšie Tezukove experimentálne filmy. 55%

Už je to poriadna doba, čo mi do rúk padol materiál priam volajúci po akej-takej analýze. Moderná adaptácia klasického románu Charlesa Dickensa ma najmä vďaka hanebným medzerám v tejto oblasti literatúry, ale aj nedôvere k samotnému filmu zaskočila nepripraveného. Príbeh a postavy sú na sebe natoľko závislé, že jedno bez druhého akoby nemohlo existovať. Dalo by sa povedať, že sú v tomto prípade postavy napísané a vytvorené na mieru tomuto konkrétnemu príbehu, a mimo neho nejestvujú. Na postavách sú založené takmer bez výnimky všetky motívy, a sú to ony, kto hýbe dejom, nie náhodné udalosti a okolitý svet. Keďže postáv nie je málo, dej je plný zvratov a scenáristických otočiek o 180°, vďaka čomu sa príbeh zamotáva a prepája nečakané súvislosti do celku pôsobiaceho dojmom komplexnosti. Pip je klasickým archetypom vnútorne rozorvaného romantického hrdinu, zmietaného medzi domovom, osudovou láskou a prísľubom žiarivej budúcnosti, a rozhoduje sa pre poslednú možnosť. Chladná slečna Havishamová so zatvrdeným srdcom naopak žije v minulosti, a dá sa na nej pozorovať postupný rozklad ľudskej duše, ktorý odráža jej schátralé, kedysi honosné sídlo, aj jej staré zásnubné šaty, v ktorých obklopená svojimi rozmarmi a vrtochmi čaká na vykúpenie z utrpenia, spôsobeného mužským pokolením. V týchto pasážach sa zračí nádych burtonovskej poetiky, ale bez jeho neustáleho nadhľadu a humoru zostáva len neveselá realita. Vznešená, krásna, no vo vnútri prázdna Estelle, vychovávaná slečnou Havishamovou, zasa žije v prítomnosti a pre danú chvíľu, pretože vie, že má s ňou osud iné zámery. Preto nedáva Pipovi márne nádeje na niečo viac, než len letmé styky a jeden bozk na líce. Estelle je vlastne len nástrojom pomsty v rukách slečny Havishamovej, a ona sama si o svojej úlohe, ktorú zohráva v londýnskej smotánke, nerobí ilúzie. Poslednou hlbšou postavou je Magwitch, neperspektívne stelesnenie ľudskej márnivosti a zúfalstva, chudák, ktorý nájde jediný svetlý bod svojho života, a rozhodne sa doň vložiť všetko, aby zachoval jeho žiaru a našiel aspoň nejaký zmysel pre svoj biedny život, ktorý je poháňaný ešte jednou vecou - nenávisťou k mužovi, ktorý ho zničil. Dôležitou súčasťou postáv sú aj ich kostýmy, ktoré zdôrazňujú určité charakterové črty na strane jednej, príslušnosť do istej sociálnej triedy na strane druhej - a podotýkam, že sú tieto rozdiely na výrazné natoľko, aby automaticky udreli divákovi do očí. Preto sa môže zdať, že sú až kostýmy krikľavé, u šľachty a smotánky prehnane elegantné, u "obyčajných ľudí" zasa príliš špinavé, kladúce dôraz na spoločenský rozklad a sociálnu nerovnosť, ale pozor - toto nie sú Bedári, ani iná historizujúca látka snažiaca sa rozšíriť vám obzory a vykresliť dobovú spoločnosť, no práve v tomto kontraste, ktorý je všadeprítomný (vidiek x mesto, Londýn x vidiek, skutočnosť x predstava), tkvie sila spracovania. I v tom mále, ktoré sa tejto téme venuje, je pozoruhodné, ako sa ju filmu darí nenútene zobraziť. Farebná paleta a tónovanie filmu je veľmi pestré a citlivo rozvrhnuté, často sa využívajú jemné odtiene modrej, zelenej, sivej či žltej, ktoré pracujú na atmosfére a podtrhávajú tú ktorú scénu a emócie, avšak sú pomerne ťažko identifikovateľné. Pokúsim sa však predsa spomenúť niekoľko príkladov - napríklad svetlomodrá v úvode filmu, sivá v scéne príjazdu do Londýna, žltá v nádherných interiéroch honosných stavieb, či kobaltovo modrá počas pokusu o útek na parník. Newell sa pohráva s koncepciou dopadu svetla na snímanú plochu (v mnohých kompozíciách najmä v exteriéroch nefigurujú primárne zdroje svetla a úplne ignoruje tiene, zatiaľ čo v interiéroch využíva tiene na dotváranie požadovanej atmosféry) čím nenápadne odkazuje na slávnych dobových maliarov a umelcov, ktorí šli rovnakým smerom. Ruka v ruke s týmito estetickými otázkami ide aj miera, a tu platí koľko máš motívov, toľkokrát si filmom (na rozdiel od koľko máš metafor, toľkokrát si filmom, čo je obľúbený uhol pohľadu jedného zo súčasných hnutí kritikov) - narážame tu na motív neochvejnej lásky, neopätovanej lásky, pomoci v núdzi a odmeny za pomoc poskytnutú, nenávisti a pomsty, žitia v spomienkach, úpadku morálky, nespravodlivosti či spoločenskej kritiky. Zároveň je spletitý scenár zrozumiteľný a jasný, takže nehrozí, že by sa divák v deji stratil. V kombinácii s využitím farieb a ďalších vizuálnych prvkov (medzi iným špičkovej kamery) dosahuje harmónie formy a obsahu, čo sa dnes vysoko cení, a posúva film do sféry umenia. Snáď jediný detail mi bráni ísť na plný počet, a to je kolísajúca atmosféra a občasná nerozhodnosť medzi veselými a smutnými tónmi príbehu, ktorá mierne naštrbuje ladenie. Hereckým výkonom a pár ďalším aspektom som sa v texte vyššie vyhol oblúkom a vracať sa k tomu už ani nebudem, s výnimkou jedinej poznámky - bol som bez výnimky spokojný. 85%

Príjemne obyčajná svetlosivá s aurou žiariacich neónov a ladením kancelárskeho železobetónového veľkomesta. Vidím tam tú nespornú inšpiráciu číslami z Death Note, tu je to však v rámci zápletky podané obšírnejšie a skôr s globálnym efektom (vyjma spomínaných "špecializácií"). Dramatická výstavba je skôr tradičná, ničím neprekvapujúca, emócie síce plochšie (ale nenútené), na druhú stranu tu máme zručné remeslo a príjemnú štylizáciu, podporenú skvele zvolenou hudobnou témou. Celkovo veľmi slušné, casting sympatický, a na chvíľkové zamyslenie je toho viac než dosť. Ľudia so slabosťou pre Kóreu a zároveň neznalí spomínaného anime nech si prihodia jednu hviezdičku. 75%

Nikdy nehovorte nikdy, lebo sa vám to vypomstí. Myslel som si, že aj napriek stupňu prevarenia téma obyčajných ľudí hrajúcich sa na superhrdinov nikdy neomrzí. Chyba. Myslel som si, že ruka v ruke s kvalitným týmom tvorcov a s príklonom smerom k západnej tvorbe, ako aj hojným popkultúrnym odkazovaním na legendárne anime klasiky, ázijské seriály a hračky tak ľahko neomrzí. Chyba. Myslel som si, že Samurai Flamenco ponúkne niečo viac, než štipku priemerného tuctového humoru, samoľúbeho a mierne retardovaného metrosexuálna v roli hlavného hrdinu, neustále podsúvaný podtón yaoi a dokonale nereálne vzťahy medzi jednotlivými postavami, ktoré pôsobia ako z inej galaxie. Chyba. Pokiaľ ste už niečo z podobných žánrových útvarov videli, pokojne si to môžete nechať ujsť. Verte mi, o nič neprídete. 30%