ancientone

Videne znova po dlhej dobe a som v nemom uzase. Film zacina depkovou dvojexpozicnou montazou a prave ta je klucovym vyjadrovacim prostriedkom celeho filmu (nielen v rovine filmovej reci). Coppola vytvara semanticky sustavnu dvojexpozicnu montaz paradoxov, ktore sa zlievaju do obskurneho fluidneho toku obrazov - realita vojny vs popkultura, krutost masakrovania vs debaty o surfovani, destruktivne vybuchy napalmu vs magicka poetika dzungle, dychberuce panoramy vs destrukcia, racionalno vs prevladajuce sialenstvo, etc. Vysledkom je solidny audiovizualny bad trip. dokonale.

Spielberg tu nepíše dejiny kinematografie, ale predvádza dokonalú hodinu hollywoodskej anatómie svojim precíznym štýlom, úhľadným storytellingom a dokonalým budovaním atmosféry a vyvolávaním žiadaných emócií. Je to triumf die hard remesla, ale predsa medium is the message.

Deziluzívna dráma s altmanovským štýlom pre trpký humor a rovnako trpkú alegóriu, ktorá by sa viac hodila niekde na prelom 60tych a 70tych rokov medzi Easy Ridera , Twolane Blacktop a Polnočného kovboja, než do polovice 70-tych rokov. Zabudnutý film, povievajúci v miernom časovom oneskorení, zato s úžasným weird-factorom a ťažko popísateľnou excentrickosťou.

Žiada sa prirovnanie s Lynchom, alebo Andersonom. Aster si ale ide svojou cestou. Zábavnou, tyranskou, nevypočítateľnou, nie vždy vydarenou, ale o to viac "ľudskou" (brať najmä bolestivejšie konotácie toho slova).

Narcizmus sa vypláca. Arniemu stále idú hlášky, len bez osemdesiatkovej irónie, zato s ideologicky s ultra osemdesiatkovým reaganovským mindsetom. To, že sa často vďaka tomu mení na paródiu seba samého však nezmazáva jeho status totálnej legendy a unikátneho životného príbehu, ktorý sa však dá interpretovať oveľa zaujímavejšími cestami. Ale Arnie nie je Bob Dylan, tak prečo by sa to malo diať...

V búraní očakávaní a stavaní sa pravidlám možno najlepší a čo do hostorickej štylizácie úžasne natočený Anderson. No zároveň najťažsie preniknuteľný a nie moc komunikatívny Anderson.

VROOOMantism.

Toto je tak šialene underrated film. Podobne, ako pri adaptáciách Thomasa Pynchona platí, že najlešpšia cesta je oboznámiť sa napred s predlohou, až potom sa pustiť do filmu. Cosmopolis je potom veľmi odvážny (a aj veľmi podarený) experiment so stvárnením absurdného autorského Dellilovho sveta, ktorého absurdno je v konečnom dôsledku len sled dobre vybraných a vyzdvihnutých znakov neskorej modernity. Film stavia na ikonických dellilovských dialógických pasážach, a aj keď sa Cronenbergov scenár pár krát dostane do naozaj krkolomných momentov, od literárne (dialógovo) preťaženého pokusu o audiovizuálony prepis film oddeľuje skvelá práca s mizanscénou a pnutie medzi prehovormi postáv a sýtou vizuálnou symbolikou s odkazmi na americké výtvarné umenie dvadsiateho storočia (vrcholom budiš využitie diel Marka Rotha a zároveň ich výpovedná "degradácia" na podmaz do záverečných titulkov).

Vykoksovaná verzia cinema du look, ktorá by si možno zaslúžila remake od Gaspara Noého. No možno by tým stratila to svoje undergroundové čaro. Dôležité je prekúsať sa stereotypným rozjazdom. Potom prichádza štýlová explózia. A mizanscéna vie ohromne poptešiť.

Teniskový patriotizmus.